Článok vznikol v rámci projektu „Školstvo je spolupráca“ na základe online debát na pôde Stálej konferencie aktérov vo vzdelávaní, ktorá vzniká v rámci projektu „Deti nepočkajú!“. Záznamy z debát sú dostupné na YouTube kanáli Deti nepočkajú.
30.12.2020 - Motivácia detí učiť sa je na tom posledné roky veľmi zle. Viacerí odborníci tvrdia, že účinným liekom na tento problém vzdelávania by mohlo byť personalizované učenie sa. Čo to presne znamená a ako ho môžeme priniesť aj do našich škôl?
Pravdepodobne si každý z nás pamätá vyučovacie hodiny, na ktorých sme sedeli bezradne v lavici a to, čo sa dialo pred tabuľou, nám nič nehovorilo. Niekto nechápal rozbory básní, nad ktorými sa slovenčinárka rozplývala, iný matematické logaritmy. Asi niekde v tom čase sme si v hlave kládli prvé otázky, na čo nám to v živote niekedy bude, prečo sa nemôžeme učiť to, čo nás zaujíma a baví. A presne to boli situácie, kedy sme ako deti potrebovali osobnejší prístup, aby nám učenie dávalo zmysel. Prešli desaťročia a dnes si rovnaké otázky na mnohých hodinách kladú naše deti. A robia to pravdepodobne ešte častejšie, ako sme to robili my. Výsledkom sú frustrované deti, ktoré nemajú motiváciu učiť sa.
Ladislav Baranyai zo združenia Školský network prirovnáva dnešné vzdelávanie v školách k cestovaniu vlakom. Všetci do neho nasadáme bez toho, aby sme vedeli, kam cestujeme a mohli sme o tom osobne rozhodovať. „Cítime sa, akoby nás odvážali do pracovného tábora alebo do nejakej abstraktnej krajiny,“ hovorí. Ak chceme pristúpiť k zlepšovaniu vzdelávania na Slovensku, stojíme pred otázkou, či chceme zotrvať v tejto metafore vzdelávania, alebo to budeme robiť inak – vytvoríme rámce, poskytneme podporu a posilníme rozhodovanie detí a mládeže, aby so slobodou a zodpovednosťou zhodnocovali svoj potenciál – dovolíme im rozmýšľať a rozhodovať, kam chcú cestovať. „Aby každý cítil, že ide za svojimi snami, za svojou víziou, ktorú vidí a za tými cieľmi, ktoré si vytýčil,“ zamýšľa sa.
Aj Viera Grohová, predstaviteľka Fóra proaktívnych škôl, je presvedčená, že je veľmi dôležité, aby deti rozhodovali o tom, čo sa budú učiť a aby sa nám stali v školách naozaj partnermi, aby sme s nimi rokovali a spoločne tvorili vzdelávací obsah. Verí, že aj vďaka tomu sa stane škola miestom učiacich sa ľudí.
Odlišný prístup, ktorý Baranyai či Grohová spomínajú, sa nazýva personalizované učenie sa. Posúva učiteľa do roly sprievodcu, poradcu a žiakovi priznáva moc vziať do vlastných rúk osud svojho vzdelávania.
„Mali by sme deťom a mladým ľuďom umožniť povedať, čo je pre nich dôležité, ako vnímajú školu, dať im priestor zamyslieť sa a vyjadriť, akú školu by si želali, čo by v nej malo byť, aby aby pre nich fungovala a naplnila ich očakávania. Nemali by sme byť všetci v pozícii, že nikto to nevie zmeniť. Musíme vytvoriť synergiu na to, aby sme neboli iba kritikmi systému, ale i jeho spoludizajnérmi a nie iba vazalmi. Ľudia musia mať v systéme priestor, aby dizajnovali svoj život tak, aby sa napĺňali ich ciele a aby to bolo personalizované,“ tvrdí Baranyai. "Mať odpor k vlastnému rozvoju je niečo absurdné. Čo je vlastne spontánne učenie sa? Vstup bytosti s jedinečným vnútorným potenciálom do fungujúceho sveta, ktorý ju obklopuje a ktorému chce porozumieť, aby sa mohla do neho aktívne začleniť. Ak naše školstvo charakterizuje odpor k učeniu, tak potom je veľmi vážne choré," zamýšľa sa.
Od osobnosti, ktorá vyjde zo školy v 21. storočí sa očakáva viac ako len nasledovanie inštrukcií. Potrebná je jeho vlastná aktivita a stály záujem o svoj osobný rast. „Musíme si uvedomiť, že naša krajina nepotrebuje ľudí, ktorí sa nechcú učiť, práve naopak prichádza obdobie, kedy potrebujeme človeka, ktorý sa chce učiť. Ktorý rozumie zložitému svetu okolo nás a ktorý dokáže byť aj prínosom pre ostatných. Má to byť človek, ktorý je aktívny,“ hovorí Grohová. Dodáva, že sa zmenil pohľad na to, čo je kapitálom krajiny - kapitálom sa stáva človek.
Úspech v 21. storočí závisí od nájdenia zmyslu seba samého, sebauplatnenia, mysle nastavenej na rast a správnych nástrojov alebo prístupu k týmto nástrojom, myslí si Daniel Pink, futurista a autor bestselleru A Whole New Mind. Je presvedčený, že ak to chceme dosiahnuť, úlohou školy musí byť pomôcť študentom nájsť svoj vlastný zmysel života, naučiť sa ho napĺňať a dosahovať ciele, ktoré si sami stanovili.
Za úspechom každého žiaka a jeho výkonom stojí aj to, ako sa v škole cíti. Upozorňuje na to Martin Brestovanský z Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity. Hovorí, že aj OECD už začalo s meraním, ako sú deti v školách šťastné. Vysvetľuje, že to, čo je z meraní OECD aj z pohľadu vedcov a wellbeingu žiakov dôležité, sú konštrukty, ako radosť zo skúmania; vytyčovanie si cieľov; sebavedomie a moje schopnosti pri skúmaní; materiálne vybavenie; motivácia, výkonová motivácia, úzkosť z testovania a učenia sa a radosť zo spolupráce. „Výsledky prieskumu v roku 2015 ukázali, že pre slovenské deti mali najväčšiu váhu na ich spokojnosti v školách dve premenné – materiálne vybavenie a spolupráca,“ hovorí Brestovanský.
Koronakríza nám ukázala, že slovenské deti majú s viacerými týmito konštruktmi problém. Podľa Brestovanského sme rýchlo zistili, že deti majú napríklad fatálne kriticky nízku mieru sebariadenia v učení sa. „Keď deti zrazu zostali doma a nemali nad sebou učiteľa, ktorý na nich tlačí nejakými testami alebo odmenami, stratili motiváciu. Keď prišli domov, tak nevedeli, prečo by sa mali učiť,“ vysvetľuje pedagóg.
S osobitnými potrebami sa často spája pojem inklúzia. Je personalizovaný prístup niečo iné? Brestovanský hovorí, že personalizácia posúva inklúziu ešte ďalej v tom zmysle, že nielen dieťa s postihnutím, ale každé jedno dieťa má potrebu byť brané osobitne a jeho sebariadenie, schopnosť uchopiť vlastné učenie a byť vnútorne motivované veľmi súvisí s tým, ako si personalizujeme vlastné učenie.
Ignorovanie osobnosti mladých vedie aj k extrémizmu
Ladislav Baranyai hovorí, že ak prehliadame osobnosť a názory detí a mladých ľudí, môže to viesť až k extrémizmu. K takýmto zisteniam podľa jeho slov dospela aj Slovenská debatná asociácia, ktorej riaditeľ Ondrej Schütz po debatnom turné po slovenský školách súvisiacom s témami extrémizmu povedal, že mladí ľudia v školách nie sú zvyknutí na to môcť vyjadriť svoj názor. Svoju skúsenosť so žiakmi charakterizoval slovami jedného z účastníkov: „Takto otvorene sa s nami ešte nikto nerozprával, nikto nás počas celého trvania školy nezobral za rovnocenných partnerov." A toto je veľmi dôležité zistenie, lebo tu sa buduje kultúra národa. „To, aké Slovensko je, nemožno interpretovať inak, než že je výsledkom vzdelávania a spôsobov vzdelávania, aké tu fungujú tridsať rokov,“ hovorí Baranyai.
Rovnako naliehavo vníma tento problém aj Zuzana Čačová, programová manažérka Nadácie otvorenej spoločnosti.Hovorí, že mladí ľudia potrebujú s nami diskutovať, inak sa necítia byť súčasťou tejto spoločnosti. „Necítia, že ich hlas je vypočutý, že majú šancu niečo zmeniť. To je takisto aj veľmi silný dôvod, prečo sa nám mládež radikalizuje. Keď mladým ľuďom nedáme priestor, aby využili svoju energiu a možnú aktivitu nejakým zmysluplných spôsobom, tak to dopadne tak, že sa obrátia k niekomu, kto im túto možnosť poskytne,“ upozorňuje Čačová.
Nielen vnútorné naplnenie, ale aj rýchlejší rozvoj potenciálu
Pokiaľ budú deti dostávať správne výzvy, nieleže ich nestratíme, ale ich rast bude rýchlejší. Personalizácia je jedným z najefektívnejších spôsobov, ako podporiť akceleráciu akademického a kognitívneho rastu. Čo je k tomu potrebné? Kľúčová je zmena motivácie z vonkajšej na vnútornú, a teda aj posilnenie schopnosti sebariadenia v učení. To ovplyvňujú hlavne tri podmienky:
- Vzťahovosť alebo pocit bezpečia/spolupatričnosti
- Kompetencia – potreba byť efektívny a zotrvať pri činnosti až pokiaľ neuspejem
- Autonómia – vnímanie vlastnej kontroly nad konaním a úspechom
Ako by mohol vyzerať personalizovaný prístup k učeniu?
1| Technológie na ceste k personalizovanému učeniu sa
Technológie sa stali dôležitým prostriedkom vzdelávania počas koronakrízy, no mnohí veria, že zostanú jeho súčasťou už navždy. Marcela Havrilová zo spoločnosti Microsoft hovorí, že digitálnej transformácii sa ani na Slovensku nevyhneme. Prebieha všade vo svete. A my sme súčasťou meniaceho sa sveta. Dôležité je, ako digitalizáciu uchopíme. Myslí si, že nie je možné, aby sme problémy riešili tak, že skáčeme od problému k problému, podľa toho, čo nám práve najviac horí. Bez stratégie, bez plánu. A napríklad digitalizáciu riešili nákupom chýbajúcich technológií a odškrtli si, že je to vybavené. To nie je reálna premena, akú slovenské školstvo potrebuje. Je to len čiastkové vyriešenie problému, ktorý v takomto stave nemožno odložiť zo stola.
Ak sa bavíme o technológiách, potrebujeme toho ďaleko viac, aby sme naplnili individuálne potreby detí. Havrilová pripomína, že okrem nákupu chýbajúcich technológií musíme kvalitne vyškoliť učiteľov a učiť aj deti z rodín, kde nemajú ideálne zázemie, ako používať technológie správne. „Často prichádzajú so zlými návykmi práve z rodín a škola môže byť tá, ktorá ich naučí, ako technológie používať správne a pomôže im získať túto zručnosť,“ približuje.
V Microsofte pripravili v spolupráci so zahraničnými odborníkmi, ako sú pedagógovia, metodici, psychológovia, sociológovia, ekonómovia, riaditelia, politici, ale aj rodičia či neziskový sektor, rozsiahly materiál o transformácii vzdelávania, pre ktorý je charakteristickou črtou holistický prístup.
O personalizovanom vzdelávaní tu v súvislosti s technológiami píšu, že hoci doposiaľ najrozsiahlejšia metaanalýza profesora Johna Hattieho pod názvom Visible Learning (Viditeľné učenie) ukázala, že päť najsilnejších vplyvov na výsledky študentov sa týkalo učiteľov, dátová analytika nám môže pomôcť odhaliť schopnosti študentov na oveľa podrobnejšej úrovni, čo je dobrý prísľub pre skutočne personalizované vzdelávacie prístupy.
„Správne implementovaná moderná technológia umožňuje školám poskytovať osnovy a hodnotenie, ktoré je zaujímavejšie, spravodlivejšie a personalizovanejšie ako kedykoľvek predtým. Zo štúdií vyplýva, že pomocou technológie môžeme zlepšiť výsledky študentov a podporiť flexibilnejšie modely výučby. Technológia ďalej umožňuje poskytovanie spätnej väzby v reálnom čase a adaptívneho hodnotenia a je kľúčová pri rozvoji kritického myslenia a vzdelávania založeného na spolupráci,“ uvádza sa v príručke Microsoftu o transformácii vzdelávania.
Ani zástupcovia technologického sektora neočakávajú, že technológie by mali úplne ovládnuť vzdelávanie v školách. „Budúcnosťou bude hybridné vzdelávanie,“ hovorí Havrilová. V takomto vzdelávacom programe sa študent učí čiastočne tradičným spôsobom a čiastočne cez e-learning, pričom oba druhy výučby sú prepojené do jedného celku.
Juraj Ťapák zo Sektorovej rady pre IKT,taktiež hovorí, že technológie môžu zásadným spôsobom podporovať personalizované vzdelávanie. Upozorňuje, že máme v tomto smere stále mnoho prekážok na strane štátu a vo vybudovanej infraštruktúre, ktoré takémuto spôsobu výučby bránia. Stále je napríklad problémom dostatočná sieť v školách alebo chýbajúce kvalitné digitálne obsahy. Problém vidí aj v zameraní školení pre učiteľov, ktorí by sa mali vzdelávať v oblasti digitálnych technológií. Stále sa podľa neho na školeniach učia používať Word, Excel a neučia sa, ako používať programy zamerané na samotné vyučovanie.
2 | Tvorba vzdelávacích skupín a rozvoj potenciálu
Rozsiahla metaanalýza Northwestern University z roku 2016, ktorá analyzovala výskumy talentovaných detí za posledných 100 rokov dospela k záveru, že zoskupovanie študentov podľa podobných zručností a schopností zrýchľuje ich napredovanie. A hoci štúdia bola zameraná na nadané deti, je zjavné, že zoskupovanie pomáha aj slabším žiakom, pričom táto forma môže byť rôzna.
Zaujímavý pohľad na individuálnu podporu všetkých žiakov zoskupovaním priniesla aj Žaneta Chlad, ktorá žije vo Švajčiarsku už 25 rokov, kde sa pôvodne vybrala študovať vysokú školu. Momentálne pôsobí ako učiteľka nemčiny pre dospelých, no keďže chcela učiť aj na základnej škole, opäť sa vrátila do vysokoškolských lavíc a dorába si pedagogické vzdelanie. Bohaté skúsenosti so švajčiarskym vzdelávacím systémom má nielen zo svojho štúdia a povolania, ale zažíva ho aj ako mama dvoch detí.
„Vo Švajčiarsku nie je vzdelávací systém jednotný a kto ho nezažil, môže sa mu zdať komplikovaný. Ja som v ňom našla v porovnaní so Slovenskom veľa výhod," hovorí. Dopĺňa, že školstvo spadá pod kompetenciu 26 kantónov, ktoré rozhodujú o tom, ako to v ich školách bude vyzerať, hoci úplne konečné slovo má obec.
Žaneta Chlad žije v kantóne Zürich, kde sa deti na druhom stupni základnej školy (7. až 9. ročník) zaraďujú do 3 vzdelávacích skupín podľa ich kognitívnych schopností – A, B a C. Tie im pomáhajú pri lepšej skladbe hodín a tiež sprevádzaní mladých ľudí pri výbere kariéry a hľadaní práce. Skupina A má pritom na študentov najvyššie nároky. V triedach sú deti z týchto skupín pomiešané. „Švajčiari chcú podporovať potenciál každého dieťaťa, no nechcú vytvárať žiadne elitné triedy. Trend je presne opačný," hovorí učiteľka. Veľký dôraz kladú práve na rôznorodosť v triede a aby sa deti učili navzájom vychádzať, pomáhať si a tolerovať sa. Vysvetľuje, že v rámci výkonnostných predmetov – matematiky, franczúštiny a angličtiny - majú v Zürichu ešte úrovne náročnosti 1, 2 a 3. Ak dieťa patrí do A skupiny, nemusí mať všetky predmety na najlepšej 1. úrovni, ale môže byť v niečom aj slabšie. Učiteľka a mama dvoch detí si tento systém pochvaľuje, lebo každé dieťa takýmto spôsobom dostáva zadanie primerané svojim schopnostiam. „Ciele sa stanovujú pre každú skupinu zvlášť, no látka sa v triede preberá prevažne rovnaká. Rozdiel je, že tí pokročilejší musia podať podstatne vyšší výkon, aby splnili cieľ." Na vysvedčení potom uvádzajú, aké malo dieťa študijné zaradenie. „Vnímam to ako pozitívum, lebo dieťa je zadaniami motivované, a ak zistíte, že niečo nestíha, alebo sa mu darí lepšie, tak stále môže bez problémov zmeniť úroveň vzdelávania a nároky, ktoré na neho budú kladené, budú primerané." Dodáva, že na švajčiarskom systéme je vynikajúce, že sa tu naozaj každý môže vypracovať. A to, že niekto nemá maturitu je úplne normálne. Aj takí absolventi sú vynikajúco uplatniteľní v praxi. Taktiež majú more možností na rôzne ďalšie vzdelávanie a maturita je dôležitá naozaj len pre tých, ktorí chcú študovať na vysokej škole. Naopak dostať sa na gymnázium a môcť pokračovať na vysokej škole či univerzite je veľmi náročné.
Podobný systém funguje aj vo Veľkej Británii, kde žije Slovenka Blažena Podhoranská, ktorá pôsobí ako učiteľka. Hovorí, že deti sú v britských školách tiež delené na jednotlivých predmetoch na základe svojich vedomostí do troch skupín, kde tie najšikovnejšie deti sú v prvej skupine, potom je druhá a tretia skupina, ale zase napríklad v angličtine a v matematike to môže byť prehodené úplne inak. Takto sa vyhýbajú elitárstvu a deti dostávajú zadania, ktoré sú pre všetky deti motivačné a rozvíjajú ich potenciál.
3 | Skúsenosť s praxou skôr ako opustia školy
Stredoškolská učiteľka žijúca vo Veľkej Británii Karin Koštialová poukázala na to, že u nich funguje povinnosť absolvovať neplatenú prax do 19 rokov. Každý rok musia stredoškoláci ako dobrovoľníci odrobiť zadarmo 30 hodín medzi septembrom a júnom. Vláda totiž zistila, že mladí nevedia hovoriť s ľuďmi, položiť otázku, chýbajú im úplne základné komunikačné zručnosti. Preto sú posielaní do firiem či do charít, aby tento nedostatok odstránili čo najskôr.
Učiteľka vysvetľuje, že musia poskytovať nejakú službu zákazníkovi – napríklad e-mailová alebo telefonická komunikácia v kancelárii alebo práca v obchode, kaderníctve či kaviarni. Najčastejšie robia v službách. Študenti cez víkendy majú čas a dospelí zas chcú byť s rodinami, takže všetkým to vyhovuje. Často potom dostanú aj normálnu platenú prácu, keďže študenti v Británii môžu robiť od 16 rokov, pričom dostávajú nižšiu sadzbu na hodinu ako dospelí. Výška mzdy sa riadi vládnymi tabuľkami.
Takáto skúsenosť im pomáha rozvinúť dôležité zručnosti, ale aj spoznávať rôzne sektory a získavať lepšiu predstavu o pracovnom prostredí. „Myslím si, že je to veľmi dobrá vec. Naozaj vidím, že moji 15-roční študenti majú v očiach strach, keď im povieme, že musia ísť niekde robiť. Lenže ich osobnosť sa tým výborne rozvíja. Neuveriteľne im po tejto skúsenosti narastie aj sebavedomie, čo dokázali. Vedomosti sú jedna vec, informácie si už vieme ľahko vygoogliť, ale získať životnú skúsenosť rozprávať s ľuďmi, s manažérom, počúvať, aplikovať inštrukcie, to je na nezaplatenie.“
4 | Kontakt s kariérnymi poradcami a psychológmi
Lada Kaliská z Asociácie školskej psychológie upozornila, že školskí psychológovia sú veľmi významnou oporou pri rozvoji detí a spoznávaní samých seba. „Školský psychológ má v kompetencii diagnostikovať osobnostný potenciál a to znamená, že môže byť jedným z kľúčových hráčov pri výbere budúcej profesie,“ hovorí Kaliská. Vysvetľuje, že psychológ vie od začiatku pracovať, usmerňovať, posilňovať silné stránky dieťaťa alebo rozvíjať jeho slabé stránky. Tak isto môže odborník reagovať na mäkké zručnosti, ktoré sú potrebné pre 21. storočie, ako podnikavosť, tvorivosť či inovatívnosť. „To všetko je v kompetenciách a v možnostiach školského psychológa rozvíjať to,“ približuje psychologička.
V Banskobystrickom samosprávnom kraji sa tiež rozhodli pracovať s mentormi. Identifikovali veľa žiakov, ktorí nedokončia školu, preto sa rozhodli v rámci podpory inklúzie zriadiť osobný mentoring a tútoring pre znevýhodnených žiakov. Ten podľa Zuzany Lafférsovej musí začať už na základnej škole. Vychádzať budú z projektu neziskovej organizácie Alternatíva, ktorá s tým má veľmi dobré skúsenosti. Laffersová vysvetľuje, že ak sa s takýmto žiakom pracuje pravidelne, napríklad dve hodiny týždenne sa mu niekto venuje, motivuje ho, urobia si vlastný motivačný plán a dosahujú nejaké výsledky, na konci mu to pomôže nielen s dokončením školy, ale reálne aj s nájdením práce.
Aj v Nitre plánujú zriadiť Centrum podpory, kde by sa mali stretávať ľudia, ktorí pracujú s mládežou a s deťmi a bude im cez vzdelávacie centrum Edupoint poskytované vzdelávanie, približuje Jana Šillerová z Komisie mestského zastupiteľstva pre školstvo mládež a vzdelávanie v Nitre.
5 | Spoznajme každého študenta
Slovenka Nina Paulovičová, ktorá pôsobí na univerzite v Edmontone v štáte Alberta, upozorňuje, že bez diskusie a záujmu o študenta v jeho učení veľa nedosiahneme. „Mali by sme sa pýtať, kto je študent 21. storočia, odkiaľ pochádza, aké je jeho etnické, rasové pozadie, jeho gender orientácia,“ vysvetľuje pedagogička. To všetko sú otázky, ktoré si v Kanade kladú a je presvedčená, že je dôležité v dnešnej dobe pozerať sa okolo seba očami študenta.
Nie vedomosti, ale zručnosti budú v budúcnosti to najdôležitejšie
„Musia vedieť, ako sa učiť, pretože nevieme, čo sa budú musieť učiť,“ vyhlásila profesorka Glenys Thompson, zástupkyňa riaditeľa Austrálskej vedecko-matematickej školy o potrebných zručnostiach dnešných študentov.
Už dlhšie odborníci bijú na poplach, že zručnosti budú v budúcnosti dôležitejšie ako vedomosti, pretože akékoľvek informácie si budeme vedieť rýchlo dohľadať, zručnosti ale musíme nadobudnúť skúsenosťou. Medzi najdôležitejšie kompetencie radia: charakter, občianstvo, spolupráca, komunikácia, kreativita a kritické myslenie.
Pred pár rokmi sa slovenské učiteľky pýtali študentiek alternatívnej školy Berlin Evangelische Schule Centrum v Nemecku, či vedia, kde budú po škole pracovať. Odpovedali: „Nevieme, kde presne budeme pracovať, ale vieme kto sme a v čom sme dobré.“ S takýmto zdravým sebavedomím by mali odchádzať zo škôl aj všetky slovenské deti. Podarí sa nám to na Slovensku vďaka personalizovanému prístupu k učeniu aj s finančnou podporou EÚ? Na túto cestu už evidentne úspešne nastúpili mnohé krajiny.
