Články: Pre študentov
O projekte

 

Dana Žilinčíková: Niekedy mám pocit, akoby to bola jedna veľká reality show, kde sa všetci prizeráme, dokedy to tá matka ešte vydrží

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Zuzana Gránska
Dana Žilinčíková, terapeutka z Centra NÁVRAT / Foto: Zuzana Gránska

Nikto z nás nemôže za to, do akej rodiny sa narodil. Naše zásluhy sú na tom nulové. Jednoducho tu zrazu sme. Malí, bezmocní a musíme bojovať s tým, čo nám život nadelil. K niekomu bol osud štedrejší, k inému nie. Ale neznamená to, že žijeme v iných galaxiách.

 

Jedného dňa Martine Pavlíkovej zo Zvolena zazvonil telefón s nezvyčajnou prosbou: „Martinka, mohla by si prichýliť na pár dní u vás doma 7-ročné dievča? Žije v chudobe, nemá nikoho, len štyroch súrodencov a vážne chorú mamu, ktorá musí ísť do nemocnice,“ znel v telefóne naliehavo hlas terapeutky Dany Žilinčíkovej z Centra NÁVRAT, ktoré sa venuje odbornej pomoci rodinám v núdzi.

Martina je ekologička. Má toho na pleciach veľa - tri zamestnania, tri dcéry a okrem toho viacero ďalších aktivít. Ale v ušiach jej rezonovalo, že to dieťa nemá v túto  chvíľu nikoho. Martinina najmladšia dcéra má tiež 7 rokov a takáto situácia bola pre ňu nepredstaviteľná. Rozhodli sa preto s manželom, že pomôžu. „Nebude to na roky, ani mesiace. Len na pár dní. To zvládneme,“ povedali si a privítali vo svojom dome malú Olíviu. „Prekročiť svoju komfortnú zónu nie je ľahké,“ priznáva Martina, no napriek tomu sa rozhodli, že 7-ročnej Olivke poskytnú domov, kým sa  jej mama z nemocnice nevráti.

Rovnako sa podarilo nájsť ľuďom z Návratu ďalšie rodiny, ktoré dočasne pomohli aj jej štyrom súrodencom.

 

Aj chudobné matky milujú svoje deti a nechcú o ne prísť

Olivkina mama niesla svoje rodičovské bremeno v chudobných podmienkach statočne, svoje deti milovala a nechcela ich opustiť. Hoci bola vážne chorá, neustále hospitalizáciu odkladala. Niekto jej ponúkal detský domov, ale ona to odmietala. Bála sa, že ak by sa vrátila, nikto by ju viac nečakal. Deti by si ponechali v detskom domove a jej život by bol ešte prázdnejší ako dovtedy.

Nezáleží, koľko máte peňazí, ani v akých podmienkach žijete, pre väčšinu mám sú deti všetkým. Pocit, že o ne môžete prísť, je zničujúci. Až keď Olivkina mama počula o možnosti umiestniť deti dočasne do dobrovoľníckych rodín, začala vidieť svoju hospitalizáciu reálne. Dokázala sa uvoľniť a ľahnúť si na nemocničné lôžko. Dana Žilinčíková vysvetľuje, že dobrovoľnícke podporné rodiny okolo Návratu boli akýmsi mostom dôvery medzi rodinami a mamou, ktorá pomoc potrebovala. Uverila, že našli dobrých ľudí a o jej deti sa dobre postarajú. „Prijala, že títo ľudia to robia preto, aby sa ona mohla uzdraviť a pokračovať po svojom návrate v mamovstve ďalej so svojimi deťmi.“

 

Terapeutka je presvedčená, že ak zostane mama s piatimi deťmi v mizerných podmienkach sama, ide o nadľudský výkon. A pravdepodobne bolo len otázkou času, kedy sa to odrazí na jej zdraví. V Olivkinej rodine bolo navyše jedno z detí aj postihnuté. Potrebovalo stálu opateru a mama sa od neho nemohla pohnúť ani na krok. „Môžete to nejako zvládnuť, ak máte financie a na zavolanie vám ktokoľvek pomôže. Ak v tom ale zostanete sama a nemáte nič, z dlhodobého hľadiska je to nemožné,“ približuje.  Deti by sa s veľkou pravdepodobnosťou skôr či neskôr ocitli v detskom domove. Nie vlastnou vinou, nie matkinou vinou. Vinou všetkých, ktorí sa prizerali, ako dennodenne so životom zápasí najlepšie ako vie. V chudobe, bez partnera, chorá.

„Jediné, čo ľudia v ich okolí dokázali bolo, že na ňu pozerali cez prsty. Prípadne povedali, že si za to môže sama, nemala mať päť detí!“ krúti hlavou Dana Žilinčíková. „Problém je, že tie deti tu predsa sú a nemôžu za rozhodnutia, ani chyby svojich rodičov,“ dodáva sklamane.

 

Je ťažké pochopiť niekoho, kto žije inak ako vy

Chodíte na stanovačky? Ak áno, tak poznáte to čaro, keď založíte oheň a guláš sa varí celý deň, nemáte sa kde okúpať, ani teplú vodu, žijete pár dní vo veľmi úspornom režime. To je ten adrenalín, dobrodružstvo, čo radi z času na čas vyhľadávame a odopierame si vymoženosti nášho každodenného života. „Ak ale žijete s piatimi deťmi ako na stanovačke každý jeden deň, je to nesmierne náročné a vyčerpávajúce,“ hovorí terapeutka. Ak je dieťa hladné a guláš nie je uvarený, nemáte mu čo podať do ruky, aby vydržalo. Ak žijete šiesti v jednej miestnosti, kde si raz za týždeň musíte nazohrievať vodu do vane pre celú rodinu a okúpať sa, inak sa pozeráte na otázku hygieny. Ak musíte prať pre 6-člennú rodinu v rukách, inak sa pozeráte na čistotu oblečenia. Ak máte jedno postihnuté dieťa, čo vás neustále potrebuje a máte sa učiť do školy s ďalšími štyrmi, inak sa pozeráte na to, či majú domáce úlohy do školy. „Možno si niekto povie, že veď takto sa žilo aj kedysi. Voľakedy ale komunita fungovala ďaleko lepšie. Tu namiesto toho, aby susedia pomohli, nechceli s ňou mať nič spoločné. Hovorili o nej, že nemá poriadok okolo domu a deti nie sú dobre opatrené.

 

Reálna pomoc vám otvorí oči

„Skúsenosť s Olivkou ma emocionálne veľmi zasiahla. Niečo iné je príbehy takýchto rodín počúvať v médiách, prípadne ich podporiť finančne a niečo iné je, keď máte takéto dieťa doma,“ opisuje Martina Pavlíková. „Naše stretnutie bolo navyše silným zážitkom aj pre moje dcéry. Nie sú odtrhnuté od reality a stretli sa už s rôznymi situáciami, ale napriek tomu mi povedali, že si neuvedomovali, že sú rodiny, ktoré sa naozaj nemajú o koho oprieť. Nemajú okolo seba dôležitú sociálnu sieť.“ Martinine deti vedia, že ak by sa im niečo stalo, majú najmenej 10 ľudí, ktorým môžu zavolať a bez zaváhania by im pomohli.

Sú však rodiny, ktoré nemajú nikoho. Žijú na doraz a ak sa niečo udeje, je to ako pád zo strmého kopca. Často s nezvratnými následkami. „Môžu to byť pre nás bežné veci, napr. sa len pokazí kúrenie, no u nich to spustí obrovskú lavínu, kde dochádza k ľudským tragédiám,“ opisuje mama troch detí.

„Viem, že nemá každý príležitosť si takéto niečo prežiť, ale veľmi vás to zcitlivie a až vtedy skutočne vidíte, čomu musia niektoré rodiny čeliť. A čo je dôležité, že to nie je ich voľba, že sa v tej ťažkej situácii ocitli,“ opisuje Martina. „Najstaršia 16-ročná dcéra mi povedala, že až vtedy si naozaj uvedomila, aké životné šťastie mala, že sa narodila do našej rodiny,“ spomína.

 

Čo robí pre takéto rodiny štát?

Tak ako v mnohých oblastiach, kde potrebujú ľudia pomoc, štát svojimi inštitúciami nedokáže byť oporou všetkým zraniteľným rodinám.  Veľmi nám chýbajú komunitné služby – napr. odľahčovanie či dlhodobá výpomoc rodičovi u neho v domácnosti alebo v blízkom okolí. Na Slovensku neexistuje takýto druh psychosociálnej služby pre rodiny žijúce v chudobe, ktorá by rodinám, ako je tá Olivkina, odľahčila a zároveň rodičov nedehonestovala. Ak ste bez sociálnej siete (podpory príbuzných, susedov, priateľov) a starostlivosť o deti nezvládate z objektívnych či subjektívnych dôvodov, často sú deti  oddelené od rodiča a umiestnené mimo jeho starostlivosť – do zariadenia (detského domova). Pri takomto riešení však dieťa stráca najviac. „Nech je deťom akokoľvek ťažko, strata rodiča je tá najväčšia bolesť,“ opisuje Dana Žilinčíková. Dieťa prežíva pocity straty, zlyhania, úzkosti znova a znova, keď je oddelené od rodičov. Rovnako sa trápi rodič s tým, že zlyhal a mnohí boj o deti vzdajú príliš skoro. Nie je to teda pomoc v pravom slova zmysle. Jedinou pomocou dieťaťu je pomoc, ktorá vedie k úcte k jeho najdôležitejším vzťahom, k zachovaniu jeho rodiny a zvýšeniu jej funkčnosti.

 

Pracovníci NÁVRATu  prichádzajú do kontaktu s rodinami, ako je tá Olivkina, neustále. Sú to rodiny, kde každú chvíľu môžu prísť deti o svojich rodičov. Väčšine z nich ale možno pomôcť a predísť tak tragédii, ktorá by najintenzívnejšie poznačila ich životy.

Momentálne už tretí rok testujú rôzne modely pomoci, ako odľahčiť deťom a rodinám, ktoré to potrebujú. Rodinám, ktoré sú veľmi zraniteľné alebo sú v rizikových sociálnych situáciách a žijú v chudobe.

 

Jednou líniou je, že zapoja do pravidelnej pomoci a starostlivosti o deti ďalších ľudí v okolí rodiny, ako to bolo v Olivkinom prípade. Hľadanie komplexných riešení pre ich rodinu napríklad trvalo 2,5 roka. Vyrobili im záchrannú sociálnu sieť. Oslovili miestneho starostu a urobili pre rodinu zbierku. Pomoc našli aj vo farnosti, kde deťom dohodli pravidelné doučovania do školy. Do pomoci zapojili aj školu. Ľudia z dediny poradili, kto z miestnych ľudí môže pravidelne pomôcť. No sami to nedokázali, musel to začať koordinovať niekto zvonku a nasmerovať ich. Ak sa do toho zapojila organizácia Návrat, tak sa pridali. Sami si netrúfali. Mali rôzne predsudky. Vďaka organizácii sa však mali o koho oprieť a vstupovalo sa im do pomoci druhým ľahšie.

„Dnes je v dedine miestny líder, ktorý to celé koordinuje, na ktorého sme preniesli zodpovednosti a je ťažiskový človek pre túto rodinu. To má najväčší efekt. Niekedy trvá roky, kým nájdeme vhodné riešenie pre konkrétnu rodinu, ale má to zmysel,“ približuje Dana Žilinčíková.

 

Druhou líniou pomoci Návratu rodinám je pomoc pre rodiny, ktoré netrpia nedostatkom materiálnych vecí a nežijú v existenčných podmienkach. Ale majú v svojej starostlivosti deti, ktoré prežili v minulosti vážne zanedbávanie, týranie, zneužívanie alebo opustenie rodičom . „Raná trauma je pre dieťa akýmsi  jedom, že je tým výrazne poznačené a starostlivosť oň je mimoriadne náročná. Neexistujú u nás dostupné komunitné psychosociálne služby, ktoré by pomohli  náhradným rodičom či opatrovateľom so starostlivosťou o takéto náročné deti, aby si oddýchli a aby to dlhodobo zvládli. Očakáva sa, že keď si dieťa zobrali, tak sa majú postarať. Ale moc ranej traumy je nesmierna. Ak sa dejú dieťaťu ťažké veci v prvých rokoch života, jeho mozog nemá výbavu na to, aby si s tým dostatočne poradil. Postihne to vývin dieťaťa v mnohých funkciách mozgu – pamäť, logické myslenie , (ne)zvládanie stresu, (ne)zvládaniu svojich emócií  a samozrejme to má dopad na správanie a vzťahy,“ vysvetľuje terapeutka. V bežnom živote to znamená, že dieťa je v neustálom napätí a je akousi časovanou bombou. Nikdy neviete, čo sa udeje.

„Pri starostlivosti o takéto dieťa môžete byť nesmierne dlhodobo vyčerpaní, hoci ho milujete. Je to akoby ste mali namiesto jedného dieťaťa neustále na starosti desať detí,“ približuje Žilinčíková. „Aj preto sa u nás v posledných rokoch zvýšil počet  náhradných rodín, ktoré boli štátom označené, že sa u nich nevydarilo náhradné rodičovstvo a zlyhali. Deti boli opäť odobraté a umiestnené do detského domova. Tým rodinám hovoria, že zlyhali. Ale akú podporu vlastne dostávali?,“ konštatuje terapeutka. „Tieto deti vyžadujú objektívne náročnú starostlivosť. Tí ľudia si nevymýšľajú, že je to pre nich ťažké. Ich deti sú v starostlivosti mnohých špecialistov (psychiatrov, klinických psychológov, špeciálnych pedagógov, školských psychológov ) a učitelia majú s nimi ťažkosti. Miesto toho, aby sme posudzovali tých rodičov, akí sú nedokonalí, mali by sme ich maximálne podporiť v zvládnutí rodičovstva, pretože oni tieto deti prijali k sebe domov a ponúkli im to najpodstatnejšie - vzťah,“ dodáva.

 

Okrem odborného psychologického, psychoterapeutického, sociálneho, špeciálnopedagogického poradenstva treba myslieť na psychohygienu týchto rodičov. Napríklad, že im pomôžeme na 2 hodiny postrážiť dieťa, keď máme voľnejší deň alebo raz mesačne mať víkend bez neho. Veľakrát títo ľudia prichádzajú aj o podporu vlastnej rodiny, lebo si nikto netrúfa postrážiť ich dieťa. Dostanú sa tak do pasce. Zostanú na to sami. Potrebujú si aspoň nachvíľu oddýchnuť, ale nevedia ako. Mali by mať aj ako manželia čas na seba, lebo aj ich pevný vzťah je pre dieťa dôležitý. „Aj takýmto rodinám sa snažíme pomôcť hľadať v ich komunite riešenia,“ hovorí terapeutka.

 

Silu susedov nenahradí nič

Ľudia sa často tvária, že nevidia rodiny, ktoré sa trápia, hoci žijú v ich bezprostrednej blízkosti. „Pripadá mi to ako reality show. Prizeráme sa dokedy to tá mama ešte vydrží,“ opisuje skúsenosť s rodinami v ťažkých podmienkach Dana Žilinčíková.

„V každej spoločnosti sú takéto rodiny a dôležité je, vrátiť sa k tomu, čo je normálne. Normálne je zaujímať sa o deti od vedľa a byť im oporou, rozšíriť počet dospelých, ktorí im môžu byť vzorom. Dôležitá správa, ktorú vysielame tým deťom je, že majú okolo seba mnoho dospelých, ktorým na nich záleží. To je úplne najviac, čo môžeme pre tie deti urobiť, to je to, čo môžeme urobiť pre seba navzájom: byť  si skutočným, vnímavým  a živým facebookom (sociálnou sieťou), “ hovorí terapeutka.

Tiež si myslí, že jedinou možnosťou, ako sa tieto deti raz dokážu dostať z chudoby je práve to, že nadviažu vzťah s ľuďmi, ktorí chudobou netrpia. „Most z chudoby je o vzťahoch. Je o tom, že človek z chudoby má vzťah s človekom z nechudoby. Ak dovolíme „Olíviám“ vstúpiť do nášho rodinného prostredia, do rodiny stredného štandardu, do našich vzťahov a ukážeme im, že takto svet funguje, tak to je dôležitý moment, ako raz môžu vystúpiť z chudoby. Vzťah je v tomto najsilnejší. Ten ho z jeho neprajného života môže vytiahnuť a byť pre neho rozhodujúci, ako bude ďalej žiť,“ vysvetľuje.

 

Komunita by mala byť všímavá, pozerať sa okolo seba a pomáhať. Neprehliadať ľudí, ktorí v našom okolí pomoc potrebujú. Vôbec to nemusí byť finančná pomoc. Stačí, ak im občas venujete čas, postrážite dieťa alebo ho choré odveziete k lekárovi. Profesionáli musia pomáhať, ale komunita a jej spoluzodpovednosť je veľmi dôležitá. „Mali by sme vnímať, že to sú naše deti. Deti tejto dediny. Nie deti tejto matky a tá je nedostatočná, nehodná, neschopná,... To potom mení filozofiu tej pomoci.“ Sila komunity je nenahraditeľná.

 

Ak chcete Centrum NÁVRAT podporiť v ich pomoci rodinám, môžete tak urobiť aj vašimi 2 % z daní.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory, Neziskové organizácie
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.