Na Slovensku ho už ako malého chlapca z Vrútok poznal asi každý. Jeho talent bol podľa mnohých niečo nevídané a veľmi skoro mu otvoril dvere do sveta, kde na pódiách za potlesku toho najnáročnejšieho obecenstva, uspel. Keď mal 6 rokov, hral na súkromnom koncerte pre pápeža Jána Pavla II., o pár rokov neskôr pre princa Charlesa. Dodnes vyhral množstvo súťaží, koncertuje po celom svete a ako najmladší učiteľ odovzdáva na prestížnej viedenskej univerzite mladým talentom to, čo on sám pred pár rokmi dostal. S pokorou hovorí, že na to, aby ste uspeli, talent nestačí. Slovenský husľový virtuóz DALIBOR KARVAY.
V rozhovore prezradil, ako vyzeralo jeho detstvo, ktoré ho priviedlo na svetové pódiá a či sa naplnili sny, ktoré o živote husľového sólistu ako dieťa mal.
Prvé husle už v 3 rokoch
K hudbe ho priviedol otec a brat. Daliborov otec je učiteľom hudby na ZUŠ vo Vrútkach a jeho o 9 rokov starší brat s ním ako dieťa doma hrával na husle. Miloval ich počúvať, keď spolu cvičili. Jediné, čo si želal, boli vlastné husle a dokázať to tiež.
Keď mal tri a pol, pod vianočným stromčekom našiel svoje prvé husle. Konečne prišiel čas, že sa k nim mohol pridať. Pod otcovým vedením začal pravidelne hrávať a rýchlo napredoval. Ak sa vám to zdá priskoro, Dalibor tvrdí, že nebolo. „Bola to pre mňa hra. Rovnako ako som hral futbal a tenis, hral som aj na husle,“ spomína. Vždy sa tešil, na chvíľu, keď otec príde z práce a budú môcť spolu cvičiť. V čase, keď sa deti zdokonaľujú v rozprávaní a učia sa narábať s ceruzkami a nožnicami, Dalibor mal úplne iné méty. Už v tom veku trénoval svoje pršteky na husliach denne takmer pol hodinu. Koľko sa dokázal sústrediť - chvíľu ráno, poobede a večer.
Už ako 5-ročný rodičom tvrdil, že bude sólista. Raz spolu pozerali televíziu a išiel záznam z koncertu Bratislavských hudobných slávností. Prišiel k obrazovke a ukázal prstom na sólistu: „Budem ako on,“ povedal rodičom. O pár rokov na to sám na Bratislavských hudobných slávnostiach zvíťazil na Medzinárodnej tribúne mladých interpretov New Talent.
Veľmi skoro mal mimoriadne vyvinutý zmysel pre sebareflexiu a túžbu byť stále lepší. „Vnímal som, že mi to ide dobre, to ma motivovalo cvičiť stále viac.“ Vďaka tomu sa ako 6-ročný dostal na konzervatórium do Žiliny ako mimoriadny žiak k profesorovi Bohumilovi Urbanovi. Tam chodil v rámci individuálneho štúdia niekoľko rokov. Väčšinou mal hodiny raz alebo dvakrát do týždňa. Inak navštevoval bežnú základnú školu a rodičia ho podporovali vo všetkom, aby vyrastal ako ostatné deti. Hrával futbal, tenis a s otcom a bratom chodil na huby. Napriek tomu, že bol výnimočný a ľudia ho radi chválili, viedli ho k tomu, aby bol skromný a priateľský.
Veľké pódiá nenechali na seba dlho čakať
V 7 rokoch odohral svoj prvý veľký koncert so Slovenskou filharmóniou. Bez akéhokoľvek zaváhania, takmer ako profesionál. „Nemal som strach. Vystúpenie na pódiu som vtedy nevnímal ako stres. To som začal riešiť až neskôr, keď som si začal uvedomovať, že ľudia okolo mňa majú nejaké očakávania,“ spomína. A hoci strach nemal, to, že otec stál vždy vzadu v sále a bol nablízku, keď vystúpil na pódium, bolo pre neho dôležité. Keď bol menší, vždy ho na koncertoch sprevádzal, cestoval s ním i do zahraničia. Neskôr to už musel zvládať sám.
Dostával veľmi skoro obrovské príležitosti, ale zároveň na nich tvrdo pracoval. V 7 rokoch už cvičil 3 – 4 hodiny denne. Ak prišli nové výzvy, obavy rodičov museli ísť bokom. Nikto nepolemizoval nad tým, či nie je ešte priveľmi maličký. „Videli, že to beriem veľmi vážne, poctivo cvičím, že to chcem v živote robiť ako profesiu,“ vysvetľuje Dalibor. „Mal som to v hlave úplne od malička,“ spomína. Vedeli, že také okamihy sa viac nezopakujú. Sú tu a teraz, a buď po nich siahnete, alebo ich necháte ísť. A takou bol aj jeho definitívny odchod do Rakúska.
Najvýznamnejšie úspechy Dalibora Karvaya (1985) - víťazstvo na stretnutí mladých hudobníkov v Córdobe (1996), cena Eurovízie - Grand Prix Mladý hudobník roka (2002), prvé miesto na súťaži Tibora Vargu (2003), cena Medzinárodnej tribúny mladých interpretov New Talent (2005), víťazstvo na súťaži Davida Oistracha v Moskve (2008). V roku 2009 získal cenu ministra kultúry Slovenskej republiky za vynikajúce umelecké výsledky a úspešnú medzinárodnú reprezentáciu slovenského interpretačného umenia. Nadácia Tatra banky mu v roku 2011 udelila cenu Mladý tvorca v kategórii hudba a v roku 2017 si prevzal ocenenie Krištáľové krídlo za rok 2016 v kategórii hudba.
Viedeň – skok do veľkého sveta
Keď mal Dalibor 10 rokov, dostal sa na vysokú školu do Viedne ako mimoriadny žiak. Dochádzal tam raz za týždeň na hlavný predmet - husle. Takto fungoval 2 roky. V 13 rokoch sa ale veľa zmenilo. Vo Viedni sa dostal k top profesorovi na svete Borisovi Kuchnirovi z Ukrajiny. Vtedy to už začalo byť naozaj vážne. Do Viedne sa musel presťahovať.
„Prvé, čo sa ma spýtal bolo, koľko cvičím. Povedal som, že 4 hodiny denne. Hneď mi na to povedal, že budem cvičiť 8 hodín denne,“ spomína Dalibor. To bol však len začiatok. Veľmi rýchlo pochopil, že tvrdá práca je súčasťou úspechu. Nemal pri sebe otca ani mamu, ktorí by mu v ťažké dni pomohli s motiváciou. Aj telefonáty boli v tej dobe šialene drahé. Žiadny Viber, Facebook a iné vymoženosti. Musel to zvládnuť sám. „Cvičil som celý deň. Ráno som vstal a cvičil som niekedy s jedným jedlom za deň do noci. Niekedy som mal hodiny ešte o pol dvanástej v noci.“ Keď mal 17 rokov cvičil už 12 – 13 hodín denne.
Zodpovednosť ho prinútila dospieť skôr
Ako Dalibora počúvam, v hlave sa mi prehráva myšlienka, že je naozaj výnimočný. Nie každé dieťa by to zvládlo. Nie každé dieťa by sa chcelo odpútať od rodičov tak skoro a dostať sa dobrovoľne pod tak veľký tlak. Hlavne, ak by vedelo, že jeho rovesníci si doma žijú pohodlný život. Najprv by to možno podaktorí aj skúsili, ale rýchlo by pochopili, aká je to veľká obeta.
Keď prišiel Dalibor do Viedne, nevedel poriadne ani nemecky. Na internáte žil sám, bez pomoci. Hoci mal na základnej škole nemčinu, nebola to úroveň, aby všetko ľahko zvládol sám. Už len samotný skok z Vrútok do Viedne bol pre dieťa obrovský šok. Vo Vrútkach bolo všetko na pešo. Keby niečo, každý ho poznal. Tu bolo všetko iné. Na internátnej izbe sa ocitol s Indom, Rusom a Rakúšanom. Navyše bolo na internáte len pár hudobníkov. Zvyšok boli väčšinou starší športovci.
Rodina mu chýbala stále
Väčšina detí z internátu chodila na víkend domov, Dalibor si to ale nemohol dovoliť. Pre obyčajnú učiteľskú rodinu z Vrútok bolo aj Daliborovo cestovanie drahé. Našťastie sa našiel dobrý sponzor, ktorý mu cez víkend daroval auto so šoférom a ten ho vozil za rodičmi. Napriek tomu to bolo tak časovo náročné, že neskôr sa ani to nedalo vždy zorganizovať. V piatok v noci chodil domov a v nedeľu ráno už musel späť. Kolóny na hraniciach cestu neúprosne predlžovali. Zostávať musel neraz aj kvôli profesorovi Kuschnirovi, u ktorého hral. Bol tak vyťažený, keďže veľa koncertoval v zahraničí, že Daliborovi musel dávať hodiny aj cez víkend.
„V tomto to bolo veľmi ťažké, že som od rodičov odišiel v tak mladom veku. Bola to naozaj ťažká škola života. Musel som rýchlo dospieť a postarať sa o seba,“ hovorí Dalibor. Hoci s rodinou komunikoval najviac telefonicky, keďže telefonáty boli veľmi drahé, mohli trvať len pár minút. Všetko bolo preto hlavne na jeho pleciach. Sám si vybavoval víza, akékoľvek doklady, a to napriek tomu, že reč ovládal len biedne.
Na internáte bol tvrdý režim. O 21:00 chodili chlapci spávať a 6:30 sa vstávalo. Väčšinu internátu tvorili futbalisti z Rapidu Viedeň. Tí išli ráno do školy, potom mali tréningy. Našťastie nejaké veľké problémy medzi sebou nemali. „Vychádzal som s nimi najlepšie. Keď som po celom dni docvičil, večer sme si spolu zahrali futbal.“ Táto forma relaxu mu veľmi pomáhala.
Ak by ste ale mali pocit, že hra na husle bola len jedna obrovská obeta a detstvo bolo fuč, Dalibor nesúhlasí. „Aj popri husliach som dokázal zažiť veľa vecí. Síce som naozaj mnoho cvičil, život hudobníka je veľmi pestrý. Je často na cestách, stretáva sa s množstvom zaujímavých ľudí,“ vymenúva huslista. Spomína, že už ako dieťa sa stretol s top osobnosťami na svete – s politikmi, umelcami, pápežom i kráľovskou rodinou. Stihol popri tom občas ale aj diskotéky ako jeho rovesníci. Náročné to bolo v tom, že ak chcel okrem cvičenia na husle ešte niečo zažiť, musel ísť von neskoro večer.
Dalibor všetky školy študoval individuálne. Slovenské konzervatórium v Žiline aj vysokú školu v Banskej Bystrici. Vo Viedni mal iba hlavný predmet husle, orchester a komornú hru. Ostatné predmety si robil na Slovensku. Vraví, že ich systém škôl bol iný ako u nás, preto nechcel nič nechávať na náhodu.
Nikdy nepochyboval
Mnoho detí sa začne vzdávať svojich snov pod tlakom námahy a puberty. Dalibora ani tá nezlomila. „Nikdy som nepochyboval o tom, že sa stanem huslistom. Mal som už priveľa úspechov za sebou. Keď máte 17 rokov, čo iné by som začal robiť? Nevedel som si to predstaviť. V husliach som bol veľmi ďaleko, iná možnosť nepripadala do úvahy,“ zamýšľa sa hudobník.
Priznáva, že bez podpory rodičov vo vytrvalosti to ale nejde. Vytrvalosť vám na takejto ceste nesmie chýbať. Veľa dnešných detí sa pri prvom probléme vzdá. Rodičia im povedia, že v tom nemusia pokračovať. „Tento prístup podľa mňa nie je správny. Vždy príde nejaký problém. Ak vieme, že týmto smerom sa dieťa nebude uberať, tak v poriadku. Treba si ale uvedomiť, že ani talentovaným deťom to vždy nejde ľahko. Vtedy je dôležitá podpora rodičov. Dieťa sa musí cítiť voľné, ale mať aj určité jasné pravidlá. Je jedno či raz chce byť vedec alebo doktor, musí robiť veci na 100 percent. Ak chce čokoľvek robiť na top úrovni, musí byť cieľavedomé a robiť veci naplno.“
Uspieť vrcholovo v hudbe je rovnaké ako vo futbale či tenise
Človek by o umelcoch povedal, že sú to rozlietaní a nezorganizovaní ľudia. Dalibor hovorí, že u tých najúspešnejších to nepripadá do úvahy. Aj on je na seba prísny od malička a uvoľniť sa dokáže len vtedy, keď má naozaj voľno. Úplné vypnutie vyzerá u neho aj tak, že si nechá napríklad ujsť po koncerte vlak a sadne až na druhý. Bežne ale uvažuje tak, aby každú jednu hodinu využil efektívne. Bez organizácie sa to podľa neho nedá.
„Byť hudobníkom je presne to isté ako čokoľvek iné, čo chcete robiť na vrcholovej úrovni. Rovnako ako byť športovcom. Musíte sa tomu venovať naplno. O Federerovi alebo Ronaldovi sa vie, že majú presný režim každý deň. Keď ostatní raňajkujú, Ronaldo už obeduje. Dodržiava prísny režim, kedy chodí spať. To všetko je dôležité,“ porovnáva Dalibor.
Umelci to majú rovnaké, len trochu časovo posunuté, lebo koncerty majú neskoro večer. Tiež sú veci, ktoré prísne dodržiavajú. „V mobile mám napísané, ktorú skladbu koľko musím cvičiť aj týždne dopredu. Večer si chystám všetky noty, aby som ráno hneď mohol začať hrať. Nikdy neraňajkujem a prvé, čo do rúk po zobudení beriem, sú husle,“ hovorí o svojich rituáloch. Disciplína musí byť, aby mal čo najviac hodín odcvičených už doobeda.
Psychika je rovnako dôležitá ako cvičenie
Tréma by vás nemala od vášho sna odradiť, myslí si Dalibor. Keď bol dieťa, trémou až tak netrpel. Mal ale obdobia, keď s vnútornou pohodou bojoval.
Je dôležité, aby mali deti v detstve príležitosti na koncerty, aby si zvykli na pódium, na tlak. „Tiež som mal čas, kedy som bol veľmi nervózny pred koncertom, nehral som dobre. Nebol som so sebou spokojný. Človek si vtedy musí niečo nájsť. Či už nejakého kouča, alebo si poradí sám, aby to zvládol. Ja som to začal riešiť relatívne neskoro. To, že som veľa cvičil, bolo na jednej strane fajn, ale na druhej strane je dôležité vedieť, kedy a koľko si oddýchnuť.“
Umelci, podobne ako športovci, už dnes bežne pracujú s koučmi, aby sa dokázali správne nastaviť a byť na pódiu uvoľnení. Toto Dalibor kedysi podceňoval. „Dnes viem, že by som niektoré veci robil inak. Nie je to len o cvičení. Človek sa musí vedieť pripraviť na výkon aj mentálne. A to je veľmi ťažké,“ priznáva. „V istom čase som veľmi bojoval s trémou. Pomohlo mi to zistiť, ako fungujem a čo potrebujem. To je to najdôležitejšie. Je veľmi veľa ľudí, ktorým to ide v mladom veku ľahko a potom príde jeden - dva koncerty, kedy sa necítia dobre a ten pocit s nimi zrazu zostane. Je veľmi ťažké sa ho zbaviť. Vtedy je dôležité nájsť opäť z hry radosť,“ vysvetľuje.
Ak chcete napredovať, musíte vedieť pracovať aj s kritikou. A kto ju dával Daliborovi? „Úplne na začiatku to bol môj profesor. Vždy chodil so mnou na súťaže. Momentálne som najväčším kritikom ja sám sebe. Človek by mal byť sebakritický a vidieť sa objektívne. Ja sa vždy nahrávam aby som počul, ako to naozaj bolo. Vypočujem si to a analyzujem.“
A ako vyzerá život mladého husľového virtuóza dnes?
Koncertné pódiá po celom svete strieda s katedrou
To, či sa splnil jeho sen, bez zaváhania hovorí, že áno. „Pre mňa to nie je ani dnes práca. Ja som to vždy vnímal ako niečo, čo som mal rád.“ Vzápätí ale dodáva, že je to veľmi ťažká cesta. Koncerty, cestovanie a učenie talentovaných žiakov teraz plní jeho každodenný život.
Už v roku 2014 sa stal učiteľom na prestížnej univerzite Musik und Kunst Privatuniversität der Stadt Wien. „Ja učím nesmierne rád a veľmi si vážim, že som na takejto renomovanej škole dostal miesto už v takomto mladom veku.“
Učiteľský chlebíček ale nie je podľa jeho slov pár pohodových hodín doobeda a večerný relax. „Byť učiteľom hudby je úplná rehoľa,“ hovorí Dalibor. Ako chlapec chodil k profesorovi Borisovi Kuchnirovi na hodiny aj neskoro v noci. Dnes sú kolegovia a sám vidí, že inak sa to všetko zvládať ani nedá.
Hoci má len 8 žiakov, každý by mal mať 2 hodiny za týždeň. Dalibor sa v škole zaviazal, že bude učiť len jeden deň v týždni, ostatné chcel koncertovať. Pri ôsmich žiakoch to na jeden deň ale nevychádza.
„Cítim, že už keď odučím 6 hodín, mám dosť. Ak to robíte naozaj aktívne, ste vyčerpaní. Ja sa snažím skladby predohrať, kým sa so študentmi stretnem a byť naozaj prítomný, keď na hodine hrajú, “ vysvetľuje. „Vnímam, že to muselo byť aj pre môjho profesora neskutočne veľa. Často hral večer koncert a učil celý deň. Takáto kombinácia je veľmi náročná.“
Vo Viedni je učiteľské povolanie ale hodnotené veľmi dobre v škole aj mimo nej. „Ak chcete dostať súkromné hodiny od učiteľa ako je Boris Kuschnir zaplatíte za hodinu stovky eur,“ hovorí Dalibor.
V škole majú učitelia rovnako vynikajúce podmienky. Vie to porovnať, keďže otec aj brat učia na Slovensku. Celý systém je u nás podľa neho nastavený nešťastne. „Keď som prišiel vo Viedni na mojej škole za rektorom, hneď som mu povedal, že nemôžem veľa učiť, lebo som často preč, hrám veľa koncertov. Povedal mi, že ak by som nehral koncerty, na škole by ma vôbec nechceli. Žiaci musia mať človeka z praxe. Vidieť, že to na pódiu funguje. Pre deti je zaujímavé, ak im poviem, že teraz som bol v Rusku alebo Japonsku a tam to funguje takto. To je ten rozdiel, že u nás má učiteľ sedieť v škole od jednej do piatej. Vo Viedni popri učení stále pracujete aj na sebe.“
V jeho škole si žiak môže vybrať, k akému profesorovi chce ísť, na čo sa chcete špecializovať. „Môj bývalý profesor pracuje iba so sólistami. Iný pracuje ako prvý hráč v orchestri a pripravuje žiakov do orchestra. Môžete si vybrať zo širokého spektra,“ približuje Dalibor. Pre študentov robia aj fiktívne konkurzy do orchestra. Pozvú si profesionálov z orchestrov a študenti si môžu skúsiť, aké by to bolo na reálnom konkurze. „U nás človek skončí vysokú školu a často nevie, o čom hudobný život vlastne je.“
Dalibor máva aj viacero koncertov za týždeň. Teraz bol na Ukrajine, v Japonsku, v Čechách, ide do Ruska a do Turecka. „Ono sa to nezdá, ale musím sa na to pripraviť a aj samotné cestovanie je náročné.“ Dva dni sú skúšky s orchestrom, tretí je generálka a koncert. Na štvrtý deň sa vracia. „A to ešte potrebujem mať čas aj na samotné cvičenie. Musím sa udržiavať.“
Do celej mozaiky sa musí vtesnať aj privátny život. Manželka je huslistka, tiež koncertuje. Denne dochádza z Viedne do Bratislavy, lebo hrá v Slovenskom komornom orchestri. Priznáva, že skĺbiť všetky svety dokopy, nie je jednoduché.
„Najťažšie sú pre mňa návraty domov. Život na cestách je iný ako ten reálny. Sústredím sa len na koncert. Prídem tam, oddychujem v hoteli, cvičím, mám skúšku, nahrám sa, zanalyzujem, druhý deň znova skúška, generálka, vypredaná sála a koncert. Potom to celé opadne. Reflektory zhasnú. Prídem domov a riešim, že sa mi pokazila práčka.“ Svetoznámy virtuóz priznáva, že je pre neho hrozne ťažké riešiť veci z bežného života.
Myslí si, že byť hudobníkom je skvelé v tom, že si čas môžete rozdeliť, ako chcete, no neskutočne ťažká je motivácia. „Máte koncert, pripravujete sa, odohráte ho a všetko skončí. Na ďalší deň začínate úplne od znova.“ Hovorí, že hoci stáť na pódiu je pre umelca úžasný príjem energie, je to aj obrovský výdaj a s touto rovnováhou musíte dokázať neustále pracovať.
