Články: Pre študentov
O projekte


 

Marek Herman o výchove detí: Akékoľvek naše problémy sú získané. Dieťa sa rodí naprogramované správne

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Zuzana Gránska
Marek Herman je presvedčený, že najväčší podiel na tom, kým sa staneme, má mama a až potom otec a všetci ostatní. / Foto: Zuzana Gránska

MAREK HERMAN, uznávaný český vysokoškolský pedagóg a lektor so špecializáciou na deti do 6 rokov, hovorí, ako sa z nás stávajú ľudia, ktorými sme dnes vďaka výchove a o fungovaní dnešnej rodiny.

 

Rodina je pre každé dieťa to najdôležitejšie, čo dostane do daru pri príchode na svet. Formuje jeho osobnosť a vo veľkej miere ovplyvní, kým sa dieťa stane a ako sa mu bude v živote dariť. Charizmatický vysokoškolský pedagóg a lektor Marek Herman hovoril na konferencii Umenie byť ženou v Bratislave o tom, akú rolu zohráva v živote dieťaťa matka, ako veľmi je pre nás dôležitý most dôvery, prečo je dieťa „smetiakom“ rodiny a aj o tom, prečo sú dnešní chlapi iní ako ich otcovia.

 

Prvé 3 roky sú rozhodujúce

Marek Herman hovorí, že mnoho rodičov má pocit, že na formovanie osobnosti dieťaťa máme v živote kopec času. No nie je to podľa neho celkom tak. Rozhodujúce veci sa dejú v našom ranom veku. „Až 90 percent našej osobnosti sa formuje do 3 rokov,“ upozorňuje a tvrdí, že o väčšine z toho, akí budeme, rozhoduje v prvom rade mama a až potom otec.

A čo je v tomto období najdôležitejšie? „To, ako sa nám v tomto období mama prihovárala,“ približuje a dodáva, že práve to sú tie najsilnejšie odtlačky, ktoré nám v našom vnútri zostanú zakódované celý život. Uvádza dve rozdielne skúsenosti, ako si jeho klienti spomínajú na svoje detstvo:

„Spomínam si, že mi moja mama vždy hovorievala kráľ Dávid. A mne sa to strašne páčilo. A potom mi hovorila, že môžem dokázať v živote veľké veci. A ja som jej za to dodnes veľmi vďačný.“

Ďalší klient, s ktorým pracoval, mal však v detstve diametrálne inú skúsenosť: „Spomínam si, ako na mňa otec vždy kričal, že mu je zo mňa zle a že mi tú moju hlúposť vymláti z hlavy. A ja som očami hľadal mamu, ale ona tam nebola...“

 

Čo všetko potrebuje podľa Mareka Hermana zažiť dieťa do 6 rokov? „Potrebuje pochopiť tretiu zradu matky, prejsť si mostom dôvery, objaviť si svoje JA, potrebuje nasať čo najviac vecí, mať svoju osobnú mapu a vytvoriť si svoj životný scenár. To všetko sme urobili, keď nám bolo menej ako 6 rokov,“ hovorí Marek Herman.

 

Najdôležitejšie je v tomto veku to,
aby dieťa zažilo pocit bezpečia a lásky.
Nič dôležitejšie na svete nie je.

- Marek Herman

 

Základný zdroj pocitu bezpečia je podľa jeho slov mama. „Je to diamant, tá najcennejšia väzba, akú máme. Nič dôležitejšie nenájdete. Maminka je nikým a ničím nenahraditeľná. Ak vám niekto povie opak, neverte mu. Mama nie je nahraditeľná pre žiadne dieťa,“ vysvetľuje.

 

Herman upozorňuje, že aj v Česku bojujú s tým, že ženy skoro odchádzajú do práce, aby si budovali kariéru. „Ja ich presviedčam, aby s dieťaťom zostali doma dlhšie, vydržali a nedávali ho do jaslí. Verím tomu, že si chcú budovať kariéru, ale pravdou je, že nikdy v živote nie sme tak citliví a zraniteľní, ako v tomto období. To, akí sme, sa vyformovalo práve v období, keď sme boli absolútne bezbranní.“

Ak sa ako malé deti stretávame s množstvom stresových situácií, odlúčením od matky a nepochopením sveta, nesie si to so sebou následky. „Akékoľvek naše problémy, aké máme, sú získané problémy, pretože dieťa sa rodí naprogramované správne.“ Podľa Mareka Hermana svet nie je ideálne miesto a mali by sme byť obozretní, čomu dieťa vystavujeme, pretože z detstva si podľa neho pamätáme všetko. A ak sa snažíme meniť určité vzorce správania, teda napr. to, že matka je v rodine prítomná málo, skoro odchádza od dieťaťa a podobne, mali by sme si podľa jeho slov uvedomiť, že to bude mať následky.

„Ja som starý konzervatívec. Vždy budem brániť staré rozdelenie rolí, kde je mama mamou a otec otcom. Môžeme tie veci do nejakej miery meniť. Treba si ale uvedomiť, že to všetko má potom nejaké následky. Keď veci meníme, mali by sme sa pýtať, či je to dobré. A ja by som bol pri tej odpovedi naozaj opatrný.“

 

Stačí dobre žiť a dieťa sa pridá

„Výchova nie je cesta po diaľnici. Výchova je alchýmia. Návod na dobrú výchovu dieťaťa neexistuje,“ hovorí Herman. Čo je však pre nás dôležité, tak to je poznanie, že dieťa sa učí od prvej sekundy, ako príde na svet. Nasáva a nasáva. Kľúčové sú pritom zrkadliace neuróny, ktoré mu to umožňujú. Zrkadliace neuróny vždy opakujú len to, čo vidia.“

„Keď za mnou chodia klienti, aby som napravil ich dieťa, tak im stále hovorím, aby mu jednoducho ukazovali, čo chcú, aby robilo. To je už ale väčšinou ťažké, a tak to radšej tomu dieťaťu naďalej hovoria, ale to nefunguje.“

Ako sa dieťa bude vnímať, záleží aj od toho, ako sa voči nemu správame my sami. „Hovorí sa, že kráľ sa nehrá. Kráľa hrajú všetci naokolo. Presne tak to funguje aj s dieťaťom. Keď sa narodí, nevie kým je. Ako sa k nemu budete správať, tak sa bude cítiť. Ak sa budete k dcére správať ako ku princeznej, tak sa bude cítiť ako princezná. Ak sa k nej budete správať ako k teliatku, bude teliatkom. Deti nevedia, kým sú a práve to ich učíme cez zrkadliace neuróny,“ opisuje Marek Herman.

 

Silný most dôvery určí, kým sa staneme

„Kľúčové obdobie, kde sa všetko vytvára, je medzi 6 – 24 mesiacom. Dieťa už nikdy viac nie je tak citlivé na prítomnosť maminky, ako práve v tomto období,“ vysvetľuje. Kritizuje v tejto súvislosti dávanie detí v dojčenskom veku do jaslí ako je to bežnou realitou v mnohých krajinách ako v Španielsku, Holandsku alebo vo Švédsku, kde mamy odchádzajú od detí od 3 mesiacov. „V tomto čase dieťa nepozná pojem návratu. Ono sa lúči navždy. Ono nevie, že vy sa vrátite. Dieťa sa v brušku maminky vyvíja 9 mesiacov a potom sa ďalší rok len dovyvíja na jej tele. Ono nevie, že je samostatná bytosť. Nevie, kde začína matka a kde končí. Ona a dieťa sú jedno. Len časom sa učí dieťa oddeľovať.“


A prečo to takto príroda zariadila? „Presne preto, aby sa mohol u nás vybudovať dôležitý most dôvery alebo bezpečná väzba.“ Marek Herman upozorňuje, že dieťa vôbec netuší, kým je a na toto všetko prichádza len vďaka vzťahu k mame. „Na to, kým som, prichádzam cez to, aký má ku mne moja mama vzťah. Podľa toho vnímam samého seba. Potom začínam objavovať otca, brata a ostatný svet. Toto je most dôvery.“

„Ak sa vám podarí tento most vybudovať, máte bezpečnú väzbu. Mama vás vyšle na obežnú dráhu s pocitom dôvery – ja som v poriadku a aj svet okolo mňa je v poriadku. Ak sa toto nevytvorí, tak sa to vpíše do tela v rôznych kombináciách a je to v každej bunke nášho tela.“

 

Matka je na to, aby sýtila všetky potreby dieťaťa. Ak to robí dobre, sprevádza nás to navždy. „To je tá hudba v pozadí, ktorá nám znie celý život – Mám ťa rada a vždy ťa budem mať rada. A aj keby sa celý svet postavil na hlavu, na mňa sa môžeš spoľahnúť.“

Mamy sú tiež jedinečné v tom, ako dokážu odpúšťať. Kým dieťa zaspí dokážu mu odpustiť všetky previnenia počas dňa. „Mama je inštitút odpúšťania. Po chvíli, ako dieťa neposlúcha, mama ho pohladí po vláskoch a odpustí, lebo je to jednoducho jej dieťa.“

 

Mama most dôvery tvorí vďaka nehe, dotyku, vôni, nežnému hlasu, hre pohľadov, rytmu. „Rytmus je tu prítomný napríklad už v čase, keď dieťa nosí v brušku a pravidelne sa s ním v jednom rytme húpe, neskôr dieťa pravidelne budí a kŕmi. To všetko dieťa učí, že svet je predvídateľný a je v poriadku.“

 

Nech robíme čokoľvek, každé dieťa sa potrebuje uisťovať, že sme tam, že sme ho neopustili. Môžete to vidieť, aj keď sa hrá doma na koberci a podchvíľou na vás zakričí „Mami?“ a vlastne nič nechce. Možno vtedy znervózniete, prečo vás stále oslovuje, ak nič nepotrebuje, ale „dieťa sa týmto spôsobom len uisťuje, že je všetko v poriadku, že tá maminka tam pre neho stále je. Keď mama nie je doma, tak svet nie je v poriadku.“

 

Čo ak sa most dôvery nevytvorí? Človek má potom v živote primárne pocit viny. Čokoľvek sa mu stane, myslí si, že za to môže on. „Som ja ale hlupák, hlupaňa! Máte pocit, že svet nie je v poriadku, vy nie ste v poriadku a hlavne, že sa to nikdy nezlepší. To spôsobili tie zrkadliace neuróny,“ vysvetľuje Marek Herman.

V prípade, že sa vašim rodičom podarilo vytvoriť pevnú väzbu, tak v prípade, že máte problém, hľadáte najprv pomoc u seba, upokojíte sa a dávate si otázky. Chcete to riešiť. Ak to nepomôže, hľadáte pomoc u blízkych, ktorých máte radi.  Ak má však človek neistú väzbu, siaha po cigarete, droge, po umelých veciach. Má pocit beznádeje a chybu vidí v sebe.

 

Foto: Zuzana Gránska

 

Každá mama by mala mať hodinu denne iba pre seba

Aby mama dokázala sýtiť všetky potreby dieťaťa, musí myslieť aj na seba a mať rada samú seba.

„Mnoho žien hovorí, len nech je dieťa v pohode, a potom aj ja budem v pohode. No ten algoritmus života je iný. Takto to nefunguje. Na prvom mieste v rodine nie je dieťa a nikdy nebolo. Na prvom mieste je vždy mama. Vždy.“

Dobrá mama potrebuje v prvom rade dokázať ochrániť sama seba, aby mohla byť k dieťaťu nežná. „Žena je najväčším nebezpečenstvom sama pre seba, pretože má nevyčerpateľné množstvo energie a podľa starých vzorcov, ktoré máme, tak žena sa spája s obetou. Má tendenciu sa obetovať. Všetko  dáva do rodiny, do vzťahu. Nemôže byť jednoducho trošku tehotná. Buď je alebo nie je. V tomto to má chlap iné. Ten si môže diktovať podmienky, že si niečo chce ešte premyslieť... Žena nie.“

Ženy by preto nemali zabúdať na seba, pretože ony sú zdrojom energie pre svoje deti, pre celú rodinu a jej pohodu. Neustále obetovanie nie je to, čo nasýti všetky jej potreby.

„Každá maminka má povinnosť nájsť si hodinu denne pre seba, kedy jednoducho bude oddychovať, bude čítať časopisy, piť nerušene kávu, čokoľvek, čo bude chcieť.“

Marek Herman hovorí, že mamy by si mali uvedomovať, že všetko, čo robia pre seba, robia pre svoje deti. Dieťa si čerpá lásku, pohodu, radosť z mamy, ale tiež stres a záťaž. Prvý zákon pre šteňa znie, že vlčica musí prežiť. Ak prídete domov z práce nahnevaná a máte ešte mnoho povinností, stres, môžete si všimnúť, že keď sa ráno dieťa zobudí bude mrnčať bez toho, aby sa s vami bavilo. Dieťa jednoducho cíti váš stres, záťaž a nasaje to. Bude sa vám stále pokúšať pomáhať ako vie. Stále vás bude dávať do poriadku, aby ste boli ako mama spokojná. A urobí pre to všetko, aj pokiaľ by sa malo zničiť. Dieťa je tzv. „smetiakom rodiny“ alebo tiež „nemocnicou rodiny“. Nasaje z vás všetko. Dieťa ochorie dokonca aj z nezdravého vzťahu mamy a otca.

 

Dieťa nesmie sedieť na tróne

„Cieľom výchovy je, aby deti vedeli čeliť životu. Preto ich treba učiť tzv. miernemu nedostatku. Postupne ich učiť, že musia vedieť aj čakať, lebo to je princíp života.“ Na dieťa by sme mali reagovať okamžite v šestonedelí. Naplniť jeho potreby a dať mu ešte niečo naviac. „Hneď po tomto období však ten čas napĺňania potrieb po pikosekundách predlžujte, aby deti pochopili, že nedostanú všetko hneď. Ak sa vám to podarí, tak sa v deťoch začnú prebúdzať tie správne princípy života,“ hovorí.

Mama si musí dokázať určiť hranice, aby sa tiež nestala slúžkou v rodine, aby nerobila za deti veci, ktoré dokážu dávno samy, lebo tak sa k nej budú správať. Ak by v takejto rodine navyše chýbal otec, tak deti by si ešte viac mysleli, že v živote všetko budú dostávať automaticky. Ale tak to nebude, upozorňuje Herman.

 

Otec má byť pevný, ale veľmi často nie je

Pre rodinu je strašne dôležité, aby muž bol pevný a spoľahlivý. „Otcom hovorím, aby deťom nepomáhali. Nech počkajú, kým to dieťa urobí, a potom ho pochvália. Otec má byť pre dieťa záťažou, trénerom, ten, kto má byť večne nespokojný,“ hovorí Herman. Deti majú potom tendenciu správať sa pri otcovi akoby boli staršie. Dokážu zvládať prekážky a viac si veriť.

„Za otcom má stáť v rodine mama, ktorá všetko riadi. Každú zdravú rodinu riadi žena. Ona má prístup k tajomstvám, informáciám, ako sa veci robia. Každá žena však potrebuje, aby sa mala o koho doma oprieť,“ dodáva.

Ak otec v rodine chýba úplne alebo veľa času trávi mimo rodiny, hlavne pre synov je to ťažké. Žijú v akomsi opustení. Nevidia otca, že by doma robil zmysluplné činnosti ako rúbal drevo, oral, nemajú možnosť vnímať prirodzené mužské autority. Dnes aj preto hovoríme o generácii stratených mužov. Dospelí muži hrajú denne niekoľko hodín online hry a ani partnerky ich nie sú schopné od nich dostať. Tiež porno úplne devastuje vzťahy. Chlapci dnes majú online niečo, čo by v živote nikdy nemali a je to devastujúci a zvrátený svet.

Dôvodom, prečo sú dnes otcovia v rodine takí slabí je aj to, že chlapci si neprechádzajú prechodovým rituálom, kedy sa stávajú mužmi a zostávajú deťmi. „Otec má byť aj ten, kto rodinu zabáva, zľahčuje veci, ale nemôže byť deckom v dôležitých veciach. A to je ten problém. Mnoho chlapcov dnes nedospieva a ženy sa nemajú vo vzťahoch o koho oprieť,“ hovorí Herman. Upozorňuje, že dôsledkom toho je aj fakt, že má dnes 40 percent Západnej Európy problém s otehotnením. „Prečo? Lebo partner je dieťa. Žena vie, že sa o nich nepostará, že je nespoľahlivý. A 58 percent to aj skúsi, no aj tak sa o pár rokov rozvedú. Dnes po prvý raz zažívame, že chlapci nechcú byť silnejší a statočnejší ako ich otcovia,“ dodáva Marek Herman.

 

PhDr. Marek Herman (1965)

Marek Herman prednáša na Univerzite Palackého v Olomouci a VŠE v Prahe. Vedie tiež ako lektor semináre o sebarozvoji, sebapoznávaní a vedie obľúbené semináre o výchove detí v predškolskom veku určené pre mamy. Svoje poznatky zhrnul aj v knihe Najděte si svého marťana, v ktorej s citom popisuje svet malých detí a jeho kniha je doslova pozvánkou do detskej psychiky. Venuje sa v nej tiež medziľudským vzťahom a tomu, ako viesť spokojný život. Ak vás jeho myšlienky zaujali, knižku nájdete na tomto linku.


Čítajte viac o téme: Detskí psychológovia
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.