ZUZANA KUBAŠÁKOVÁ je mama dvoch detí, učiteľka a úspešná začínajúca spisovateľka. Podobne ako u mnohých ďalších žien aj u nej deti priniesli do života niečo nové. V jej prípade to bola vášeň pre písanie detských kníh a odvaha posunúť ich do rúk ďalších ľudí.
So Zuzanou sme sa rozprávali, ako sa rodí mladá spisovateľka, ako sa dá popasovať s úvodnou kritikou k vlastným knihám i o jej novej pripravovanej knihe Víla zo šatôčky.
Ako si sa dostala k písaniu kníh?
Písať som začala až po prvej materskej dovolenke, kedy syn nastúpil do škôlky a ja do práce. Bola to akási nostalgia, že príbehy, ktoré sme si vymysleli, ostanú zabudnuté. Mám od detstva bohatú predstavivosť, ale až po tridsiatke som zistila, že vďaka tomuto daru dokážem napísať knihu.
Prekvapilo ťa, že mala hneď tvoja prvá kniha Škriatok v pyžamku taký úspech?
Mala som veľkú radosť. Nechcelo sa mi tomu veriť. Akoby som čítala o niekom inom. Moja prvá knižka nemala ani oficiálny krst, keď vstúpila do knižného sveta, takže o to viac ma to celé úprimne potešilo.
Napĺňa ťa písanie viac ako byť učiteľkou angličtiny?
Písanie je pre mňa radosť, hra so slovami, možnosť potešiť druhých. Prihodilo sa mi úplne neplánovane až po pôrode syna. Našlo si však v mojom živote dôležité miesto. Práca učiteľky angličtiny zase úzko súvisí so mnou samou. Anglický jazyk som sa naučila až po strednej škole počas intenzívneho ročného štúdia na súkromnej jazykovej škole. Nakoniec som sa ho rozhodla študovať aj na univerzite. Celá cesta okolo môjho štúdia jazyka bola neuveriteľnou premenou, že všetko je možné, keď človek veľmi chce. Preto si aj túto časť seba chránim a veľmi rada učím.
Uspieť v knižnom svete je dnes ťažké. Ako to vnímalo tvoje okolie, manžel, že bude z teba spisovateľka? Podporovali ťa?
Nikdy sme sa o tom nerozprávali v duchu, že budem spisovateľka. To vlastne ani človek, ktorý posiela prvý rukopis, nikdy nevie. Manžel a blízka rodina vedeli, že som začala spisovať rozprávkové príbehy, a tie pekne odpočívali v zásuvke. Občas k nim nejaký príbeh pribudol. Bola som obyčajná mama, ktorá sa nakoniec rozhodla poslať svoj rukopis na posúdenie vydavateľským domom a čakala. Ozvali sa traja vydavatelia, ktorých rukopis zaujal. Slová povzbudenia prichádzali od najbližšej rodiny aj priateľov. Nikto ma neodhováral. Naopak, všetci sa mi snažili byť nápomocní, ak som si potrebovala ukradnúť nejaký čas pre aktivity spojené s písaním. Manžel mi od začiatku veľmi vychádza v ústrety.
Ak sa niekto rozhodne vystúpiť zo svojho súkromia aj takouto formou, musí sa pripraviť nielen na pozitívne názory ľudí, ale aj na kritiku. Stretla si sa s niečím takým?
Moju prvú knihu prirovnávam k výchove prvého dieťaťa. Človek absolútne nevie, do čoho ide. Robí veci najlepšie, ako v tej chvíli dokáže a získava potrebné skúsenosti. Ja som bola neskúsená, ešte k tomu vyštudovaný angličtinár, ktorý sa odvážil vydať nový druh rozprávkovej knižky. Kritika prišla od anonymnej čitateľky na jednom z najnajvštevovanejších e-shopov hneď v prvý deň, ako sa kniha dostala do predaja. Bola tvrdá a útočná.
Zobralo ťa to?
Priznám sa, veľa som tú noc nespala. Neskôr sme s vydavateľom zvažovali možnosť oznámiť portálu útočnú anonymnú recenziu, ale nevyužila som túto možnosť. Povedala som si, že každý má právo na svoj názor. Napriek tomu sme vypredali celý náklad, máme za sebou dotlač aj preklad do českého jazyka. Prišli pozitívne odborné recenzie, e-maily od mám detí, recenzia od pani s postihnutým synčekom. Prišli aj objektívne odporúčania od odbornej verejnosti, ktoré pozorne počúvam a učím sa z nich. To sú všetko skúsenosti, kedy cítim vďačnosť a veľký rešpekt. Naučila som sa, že každý vidí v knihách to, čo mu je v jeho realite dopriate. Kto hľadá chybu, ten ju nájde a ani môj najlepší zámer to nezmení. A ja dnes viem, že je to v poriadku. Máme veľa detských kníh, stačí si vybrať tú správnu pre svoje dieťa.
Koľko rokov majú teraz tvoje deti? Ako ich podporuješ v čítaní kníh?
Majko má 8 a Saška 4 roky. Vyrastajú v prostredí, kde majú knižky od mala stále na očiach. Každé Vianoce i sviatok dostanú knihy, do práce nosím kabelku a tašku s knihami a večer si čítame. Manžel externe študuje vysokú školu a chodí často do knižnice, kde bráva aj deti.
Majko má bohatú fantáziu a je kreatívny, ale pri čítaní sa stále rád o príbeh delí s nami a v čítaní sa striedame. Len teraz začal čítať viac sám, akoby nechcel, aby som z deja niečo zmeškala. Saška si často prezerá knihy a sú večery, kedy odmieta, aby sme jej čítali, ale ona číta nám a poriadne si vymýšľa. A potom sú tu tie večere, keď im vymýšľam ja.
Inšpirujú ťa deti nejak konkrétne aj pri tvojej tvorbe?
Určite áno. Prvá kniha Škriatok v pyžamku je spolovice inšpirovaná životom s mojím synom. Témy, o ktorých som písala, sme dennodenne zažívali. Keď som si myslela, že to bolo vhodné, tak sme sa o nich prostredníctvom príbehu rozprávali. Vždy som si vymyslela chlapčeka alebo dievčatko, ktorý pripomínal môjho syna a cez príbeh iného rozprávkového hrdinu som mu ukázala, čo je správne a čo nie. Bolo zaujímavé sledovať, ako syn navrhoval riešenia pre hrdinov a k akým záverom sme spoločne prichádzali. Tie riešenia vlastne navrhoval sám pre seba, ale v tej chvíli o tom nevedel.
Sú tiež tvojimi prvými poslucháčmi a kritikmi? Dáš na ich názor, či bola rozprávka pekná, zaujímavá, keď tvoríš?
Oni sú úžasní. Páči sa im, čo píšem, čo pre nich tvorím. Ale ono to veľmi súvisí s tým, že počúvam, čo sa im páči. Moji dvaja poslucháči sú aj mojimi tvorcami námetov a to doslova. Večer, keď si ľahnú do postieľok a je neskoro na otvorenie knihy, tak im šepnem, že im porozprávam príbeh na dobrú noc. Každý z nich si vyberie dve veci, ktoré si želajú, aby sa v príbehu objavili. Saška si často želá, aby v príbehu bola celá naša rodina a náš králik Daisy. Majko si často želá chalanské záležitosti, napríklad zombíkov a drakov. A ja sa cítim ako na literárnej súťaži a začínam tvoriť. Zábavne, aby sa mladšia nebála, ale aj tajomne, aby starší dostal svoju dávku napätia. Nezasahujem do ich výberu. Neovplyvňujem. Ich rozhodnutie beriem ako výzvu. Už som si povedala, že si tieto výmysly budem nahrávať, lebo sa mi môžu zísť. Sú to veci, ktoré sa narodia v mojej hlave iba pre moje deti, ktoré sa stanú súčasťou našej vlastnej rozprávky. Obaja sú vyškerení od ucha k uchu, šťastní a ešte si štebocú o príbehu, keď zatvorím dvere.
Keď píšem a finalizujem knihu, je to o väčšej zodpovednosti a kolektívnej atraktívnosti. Najväčšia odmena od mojich detí je, keď si znovu vypýtajú počuť môj príbeh, ktorý som im už čítala alebo vymyslela.
Podarilo sa ti relatívne v krátkom čase vydať už 2 knihy. Tvoja prvá kniha Škriatok v pyžamku bol dokonca vlani pred Vianocami bestsellerom. V čom je podľa teba recept na úspech pri tvorbe detskej knihy?
Nemôžete vôbec myslieť na to, že píšete bestseller. Ak viete uložiť myšlienky na papier zrozumiteľne, máte cit pre text, poznáte čitateľa, pre ktorého píšete a máte zaujímavú tému, je veľká šanca uspieť. Mne pomáha otázka: Pomôže moja kniha deťom? Prečo by ju mali rodičia kúpiť? Prečo by ju mal vydavateľ vydať? Keď poznám odpovede na tieto otázky, som na dobrej ceste.
Ani vydavateľ nevie predpokladať, keď vezme rukopis neznámeho autora, či drží alebo nedrží bestseller. Veľakrát má rukopis výborné umelecké predpoklady, ale nestane sa to do takej miery populárnym, aké boli očakávania. Čo je atraktívne pre literárnych kritikov nemusí byť pre širokú verejnosť a naopak. Snaha je vytvoriť dielo, ktoré je literárne kvalitné, zaujímavé a obohacujúce pre ostatných. Robím veci najlepšie, ako dokážem, dávam do nich svoje srdce, vedomosti a čas. Úspech detskej knihy je podľa mňa v prvom rade v obsahu. Deti vám hneď dajú najavo, či ich príbeh zaujal. A čo viac si rodič želá? Vidieť dieťa, ktoré premýšľa. Tie rozšírené očiská. Zvedavosť, hľadanie odpovedí, šuchot strán. Keď si vyberá hračku na spanie a ono si vyberie obľúbenú knižku. Snažím sa, aby moje knihy boli deťom blízke. Akoby sa ten príbeh dial Jankovi odvedľa. V neposlednom rade kvalitnej detskej knihe veľmi pomôže grafické a ilustračné spracovanie. Čím je dieťa menšie, tým je to dôležitejšie.
Napísaním knihy a jej tvorbou to však všetko určite nekončí. Čo všetko musíš robiť, aby sa kniha dostala do povedomia čitateľov?
Priznám sa, nerobím toho veľa. Mám dobrého vydavateľa, dobré recenzie a asi aj dobrú knihu. A trošku ma to mrzí, pretože tá obrovská podpora si zaslúži, aby som častejšie vyšla zo svojej ulity. Som spoluautorkou knihy Krajna Lubetha - celoknižný príbeh pre deti z reálneho prostredia lesnej chaty a prednedávnom sme začali s mojou spoluautorku, kamarátkou a vydavateľkou Majkou Cabanovou, besedovať na základných školách o knihe samotnej aj o projekte, do ktorého sa deti zo ZŠ môžu zapojiť či už individuálne alebo v rámci triednych kolektívov. Uzávierka súťaže je 30. mája 2018.
Momentálne pripravuješ už svoju tretiu knihu. O čom bude?
Tretia kniha je voľným pokračovaním Škriatka v pyžamku s názvom Víla zo šatôčky a je pre deti predškolského veku. Mám radosť, že si čitatelia pýtali pokračovanie. Oni sú hnací motor, prečo som do rovnakého žánru knihy znovu išla. Nová kniha obsahuje súbor trinástich edukačných rozprávok pre deti a rodičov. Okrem toho mám v hlave ďalšiu knihu športového charakteru, ktorá bude čochvíľa potrebovať moje celé sústredenie, hneď ako dokončíme obrazovú prílohu k Víle zo šatôčky.
V čom bude jedinečná? Prečo by po nej rodičia mali siahnuť?
V závere nášho rozhovoru budete mať možnosť nahliadnuť do jednej z trinástich rozprávok a dostanete trinástinu odpovede. Ak by som to však mala pomenovať ja, tak Víla zo šatôčky je interaktívnejšia, ponúka väčší priestor na debaty po rozprávke. Rozvíja kritické myslenie. Je profesionálnejšia, ja som skúsenejšia, vypísanejšia. Fotografie budú dynamickejšie a verím, že kniha bude bohatšia na ilustrácie.
Aké témy v nej napríklad riešiš?
Otázku rodinného rešpektu, logopedickú motivačnú rozprávku, tému umývania rúk, rozprávku o boľavom ušku, o deľbe práce v domácnosti, téma večerného vybiehania z postieľky a prezradím aj to, že sa vráti obľúbená pani Zlosť.
Kedy by sa mala dostať na pulty kníhkupectiev?
Pracujeme usilovne na tom, aby sme stihli vydať knihu ešte tento rok. Úzko spolupracujem na fotografickej prílohe, ktorú zabezpečujú Veronika & Daniel photography a čaká nás ešte polovica práce. Ilustrátorka Janka Luptáková zase pracuje na ilustráciách. Keď dokončíme obrazovú prílohu, začíname finalizovať. Všetci máme ešte inú prácu, a preto to trvá dlhšie.
Vraj je tvojou vášňou aj fotografovanie. Je to tiež niečo nové, čo prišlo až s deťmi?
Po zrkadlovke som pokukávala odkedy sa narodil syn, ale až pri dcérke som sa rozhodla kúpiť si vlastnú. Chcela som profesionálnejšiu, preto som na ňu aj dlhšie čakala. Predispozície a lásku k fotografovaniu mám od otca, ktorý fotil, keď som bola malá. Namiesto špajzy sme mali fotokomoru, kde sme s otcom vyvolávali fotky. Vždy ma fotenie lákalo a osobne majú pre mňa fotografie veľkú cenu. O to viac, keď vidím, ako rýchlo deti rastú a ako niektorí blízki odchádzajú.
Chceš sa tomu venovať aj profesionálne?
V blízkej dobe asi nie, hoci si myslím, že viem podať aj profesionálne výsledky. V našom meste máme veľa skvelých fotografov. Fotím kvôli našim rodinným spomienkam, ale už tretí rok máme tradíciu a robím doma vianočné fotenia. Najprv som začala pre nás, ale tých kamarátov, ktorí si želajú fotografie, pribúda a pre mňa to znamená zlepšovať sa aj v tomto smere.
Kde človek naberie odvahu zmeniť svoj profesionálny život od základov?
Tá sila pramení zvnútra a meníte sa postupne ako sa tvorí motýľ. Nie je to zmena, že ráno vstanete a už máte našliapnuté na nový smer. Každá moja premena trvala niekoľko rokov a robila som ju kvôli tomu, že som ju veľmi chcela. V konečnom dôsledku toto som ja. Asi to súvisí aj s mojim životným číslom, pretože už som si dokázala, že som schopná u seba veľkých zmien a som profesionálny chameleón. V jednej ruke basketbalka, ktorou som driblovala 14 rokov, na krku foťák, pod pazuchou kniha, pod druhou mladšie dieťa, pri sukni staršie dieťa. Hlava plná nápadov, za uchom pero, v mobile slovník, ideálna je ešte letenka vo vrecku.
Čo by si poradila iným maminám, ktoré uvažujú o zásadnej profesionálnej zmene v živote, ale nemajú dosť odvahy?
Robte to, čo vás baví. V čom vidíte zmysel. Hlavne začnite pozvoľna a vyčleňte si na to čas. Ukážte váš nápad niekomu, kto vám vie dať objektívnu kritiku a zvážte ju. Pokračujte, keď nevládzete, zastaňte. Porozmýšľate o možnostiach a oddýchnutí a znova pokračujte ďalej. Nerobte veci nasilu a už vôbec nie pre vidinu peňazí. Tie prídu ako odmena. Tiež som sa naučila počkať. Počúvať svoju intuíciu, neunáhliť sa v dôležitých rozhodnutiach. Robiť veci pre radosť. S tým sa nedá kalkulovať.
Súvisí to s rizikom, ktoré treba zvážiť. A možno, ak sa hľadáte, spomeňte si, čo vás bavilo, keď ste boli dieťaťom. Pozorne si všímajte, čo baví vaše deti, aby ste im raz, keď budú veľké, vedeli pripomenúť činnosti, pri ktorých boli šťastné, ak na ne náhodou vo víre povinností zabudnú.
Úryvok zo Zuzaninej najnovšej rozprávkovej knihy Víla zo šatôčky a iné rozprávky si môžete prečítať TU.
