Články: Pre študentov
O projekte


 

Adamovi z detského domova zlepšil život Milan. Stále je však jeden z mála, ktorý sa nebál pomôcť dieťaťu bez rodičov

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Jakub Kovalík
Zľava: Adam z detského domova a jeho Buddy Milan, ktorému vďačí za lepší život. / Foto: Jakub Kovalík

Deti z detských domovov väčšinou prichádzajú na tento svet s tragickými osudmi. Dnes je ich len na Slovensku okolo 5000. Nemajú sa koho spýtať, ako možno v živote uspieť, ako spraviť jednoduchý krok vpred, alebo sa niečomu vyvarovať, a tak aj pri najlepšej snahe vychovávateľov, často končia po odchode z domovov na ulici. Program Buddy pre nich hľadá starších kamarátov - mentorov, ktorí ich v živote navedú na správnu cestu.

 

Adam má dnes 24 rokov a svoj život strávil v detskom domove. Dostal sa tam ako 3-ročný aj so svojou dvojičkou Patrikom. Rodičia ich týrali, a tak ich v hroznom stave prijali ako 3-ročných podvyživených chlapcov do nemocnice. Po zotavení už ich cesta smerovala priamo do detského domova v Bratislave, ktorý sa stal až do ich dospelosti miestom, kde mali nájsť väčšie šťastie. Adamov život sa však vyvinul lepšie ako ten bratov. Na ňom zanechal krutý prístup rodičov v ranom detstve ťažsie následky – poškodenie mozgu bolo také vážne, že zostal mentálne zaostalý a momentálne potrebuje nepretržitú špeciálnu starostlivosť.

 

Obklopení ľuďmi, a predsa v samote

Hoci žili chlapci v detskom domove rodinného typu, kde bolo veľa detí i personálu, Adam hovorí, že aj pri najväčšej snahe vychovávateľov, to reálny domov deťom nikdy neponúkne. „Máte tam naozaj všetko. Jedlo, posteľ, teplo. Po materiálnej stránke nám vlastne pár rokov nič nechýba, no chýba vám láska, objatie. To, čo nájdete iba pri dobrej mame a otcovi.“

Biologická mama ich počas pobytu v detskom domove navštívila dvakrát. Pamätá si to úplne presne. Mal vtedy 6 a 14 rokov. Vykúpenie zo samoty v podobe adoptívnej rodiny či inej náhradnej starostlivosti sa nekonalo. Takáto rodina môže zvrátiť osud opusteného dieťaťa, nie vždy sa však nájde. O Adama sa s bratom za celé roky vážne nezaujímal nikto. Adam by do adoptívnej rodiny bez brata neodišiel a rodina, ktorá by si osvojila oboch chlapcov spoločne, sa nenašla. Napriek tomu, že boli na seba naviazaní, aj ich cesty sa časom museli rozísť. Patrika ako 10-ročného umiestnili do ústavu so špeciálnou zdravotnou starostlivosťou. „Znášal som to ťažko, ale musel som sa vyrovnať s tým, že je iný a bude mu tam naozaj lepšie. Sú tam odborníci, ktorí sa vedia o neho dobre postarať,“ hovorí Adam.

 

Zostal mu len futbal

Okolo detí sa striedalo veľa vychovávateľov, ale naviazať sa na niekoho, bolo ťažké. Jedna vychovávateľka však pre Adama predsa len znamenala viac. „Tete Ľubke vďačím skutočne za veľa. Dávala mi veľa lásky, ktorá mi chýbala,“ spomína.

Dôležitým oporným bodom sa stal v jeho živote aj futbal. Adam problematický nebol, študoval s vyznamenaním. Len v jednom období mu dohovárali, aby sa škole venoval viac. Futbal bol vtedy pre neho všetkým. Veľmi v ňom túžil preraziť, dostal sa aj do najlepšieho klubu v Bratislave a sníval svoj sen. Aj v tomto smere sa však podľa jeho slov prejaví, že za vami nestojí otec alebo mama. Tak to jednoducho je. Časom z neho musel odísť, pričom paradoxom bolo, že sa tam cítil najviac prijatý a od spoluhráčov až po trénerov sa k nemu správali všetci veľmi pekne. „Čím z vyššej vrstvy ľudia pochádzajú, tým lepšie sa k deťom ako som ja správajú. Rodičia ich vedú k tomu, aby pomáhali. V predošlých druholigových a treťoligových tímoch mi nikto nemal problém naložiť ešte viac,“ spomína Adam. Hoci sa s každým snažil vychádzať pekne, hlboké priateľstvá nadviazať ani vďaka futbalu nedokázal. Vždy sa po tréningu musel vracať do domova a deti, ktoré pochádzali z rovnakej štvrte či školy, si upevňovali väzby aj mimo tréningov. Chýbala nielen mama a otec, ale aj najlepší priatelia.

 

Milan zaplátal dieru v duši

Milan má 36 rokov rokov a pracuje v jednej z nadnárodných IT firiem v Bratislave. S Adamom sa stretol po prvý raz v detskom domove, keď mal Adam 14 rokov. Firmu, v ktorej pracoval, oslovila Nadácia Provida, aby v rámci dobrovoľníctva venovali pár hodín školení deťom z detského domova. Milan s kolegami ani chvíľu neváhal. „Vyštudoval som učiteľstvo nemeckého jazyka, ale nikdy som to nerobil. Stále som si hovoril, že by som sa k  učeniu nejako mal dostať a využiť to. Toto bola vynikajúca príležitosť,“ spomína Milan, ako sa úplne neplánovane ocitol v detskom domove. Asi na šiestom školení sa dal s Adamom viac do reči a zistili, že majú kopec spoločných záujmov. Postupne sa z povrchného kamarátstva stávalo silné priateľstvo. Milan cítil, že by mohol pre život Adama urobiť viac, ako mu len ukázať prácu s počítačom a naučiť ho robiť CV. Mal vzdelanie, prácu, priateľov, vzťah s partnerkou. Cítil, že by dokázal byť oporou niekomu ďalšiemu, podať ďalej to, čo dostal do života on sám. Adam bol pre neho ako výkrik do tmy, chlapec, ktorý by v živote pomocnú ruku potreboval ako soľ.

Začal ho teda pravidelne navštevovať, zoznámil ho so svojimi priateľmi, brával na výlety či cez víkendy k svojej rodine. Pre Adama sa stal Milan dôležitou súčasťou jeho krehkého sveta. Akýmsi starším bratom, mentorom, ktorý neprišiel iba na jednu milú súcitnú návštevu, ale zostal 11 rokov.

 

Kamarát, ktorý nikdy neodíde

„Obavy z toho, že by sme sa priveľmi naviazali, som nikdy nemal. Bral som to veľmi živelne a neriešil som, ako by to mohlo dopadnúť. Nemal som žiadne očakávania ani od seba, ani od Adama. Prijal som to tak, ako to prišlo,“ približuje Milan. Spomína si však, že na jedno zo školení vzali kolegyňu a tá odchádzala s plačom, keď sa jej 6-ročné dievčatko spýtalo, či si ju zoberie domov. Nikdy viac sa tam nevrátila. „Nie každý psychicky návštevy detského domova zvláda,“ hovorí Milan. „Pre nás bežných ľudí je napríklad Adamov život tragický, ale musím povedať, že v domovoch sú ďaleko horšie prípady. Také, čo si nevieme ani predstaviť.  A tie deti s tým žijú každý deň. My by sme nad nimi nemali mať ľútosť, ale vzchopiť sa a ukázať im, že aj ony môžu žiť lepšie,“ myslí si.

Vďaka Nadácii Provida sa stal Milan oficiálne Adamovým Buddym – teda starším kamarátom, ktorý mu dokáže v živote pomáhať. Nie materiálne, ale s budovaním zdravých vzťahov, dobrých návykov a pozitívnych pohľadov na život, ktorý ho čaká, keď detský domov opustí.

„Spolu s Providou sme začali budovať program Buddy, dali sme mu štruktúru a pravidlá, aby sme našli viac ľudí, ktorí by dokázali takýmto deťom pomáhať, no zároveň im poskytli aj podporu, ako s deťmi z detských domovov správne pracovať,“ hovorí Milan.

 

Nedobrovoľní bezdomovci

Milan za tie roky, čo Adama navštevoval, spoznal viacero detí z detského domova a ich osudy. Najviac ho mrzí, ako väčšina z nich končí. Ak raz z detského domova odídu, nemajú sa už kam vrátiť. Ak nepokračujú ďalej v štúdiu, v 18 rokoch si musia zbaliť kufor a odísť. Nemajú však kam, nevedia, ako si nájsť prácu, ani, čo so životom. Nie sú na to reálne pripravení. Dostanú okolo 900 eur, tešia sa na to, že budú bohatí, ale nevedia, čo to znamená, žiť z mesiaca na mesiac a platiť účty. Mnohé decká preto do 2 týždňov končia na ulici. Oficiálne sú z nich bezdomovci. Bývajú kade-tade u kamarátov, ale to sa nedá večne,“ krúti hlavou Milan. 

Adam svoj vstup do dospeláckeho života aj vďaka Milanovi zvládol lepšie. Hoci je pracovitý a zodpovedný, tiež sa po odchode dostal do krízového momentu. Tvrdý stret s realitou, ale spoločne prekonali a všetko sa dostalo do správnych koľají. Našiel si slušnú prácu v rodinnej kaviarni v centre Bratislavy a strávil tam 4 roky. Teraz sa zamestnal v automobilovom závode a práca ho veľmi baví. Našiel si priateľku a žije spokojný život, takmer rovnaký ako mnohí mladí ľudia z kompletných rodín.

„Je nesmierne dôležité, aby tieto deti mali v živote niekoho, kto im poradí práve v  období, keď nevedia, ako ďalej,“ vysvetľuje Milan. „Deti žijú v detskom domove v zabehnutom režime, podliehajú mnohým pravidlám, obmedzeniam, a keď zrazu zostanú samy, stane sa z toho úplná anarchia. Myslia si, že pravidlá sú nanič a len teraz ich čaká parádny život,“ opisuje skreslené predstavy detí Milan. „Problémom tiež je, že mnohí dovŕšia 18 rokov skôr, ako ukončia strednú školu. Zbalia si kufor a do školy viac neprídu. Hoci im chýbal mesiac či pol roka. To sú tragické a nezvratné následky toho, že pri nich nestojí niekto, komu dôverujú, koho rešpektujú a vidia v ňom svoj životný vzor,“ hovorí Milan.

Okrem toho, že nevedia, ako naštartovať svoj pracovný život a platiť účty, musia sa v rovnakom čase vyrovnávať s tým, že zostali na všetko úplne sami. Aj Adam si spomína, aké ťažké boli pre neho začiatky: „Zrazu som po práci zostal úplne sám, medzi štyrmi stenami na jednej ubytovni a doliehal na mňa smútok. Zo začiatku som často volal Milanovi i tete Ľubke, že je mi smutno. Nikto tam na mňa nečakal. Milan však vždy prišiel.“ Vďaka Milanovi si Adam rozšíril aj okruh priateľov, s ktorými sa dnes rád stretne či zavolá. „Milan mi dal ten potrebný reálny obraz na život. Keď som mal 15 rokov, mal som predstavu, že vyjdem z detského domova a budem strašne úspešný. Budem zarábať veľa peňazí a kúpim si všetko, čo budem chcieť. On mi pomohol zreálniť to, čo bude nasledovať. Dal mi navyše sebaistotu v rozhodovaní, priateľstvo, druhú rodinu, všetko, o čo som sa mohol oprieť, keď mi bolo najhoršie,“ hovorí vďačne Adam.

 

Buddy môže byť každý

Aktuálne je v detských domovoch na Slovensku približne 5000 detí, ktoré nemajú nikoho. Nemajú možnosť zdieľať s niekým svoj život, svoje názory a dostať rady od láskavých rodičov či starších súrodencov.  Všetko to, čo je rozhodujúce, aby sme dokázali žiť úplne obyčajný spokojný život.

Program Buddy hľadá dospelých ľudí, ktorí sú ochotní s radosťou zdieľať svoje životné skúsenosti s deťmi, ktoré toľko šťastia nemali. Zároveň ich v tejto práci podporuje. Môžu kedykoľvek komunikovať s psychológmi a radiť sa, ako postupovať, absolvujú rôzne školenia. Momentálne je v programe Buddy 80 dobrovoľníkov. Viac z nich je žien. Tie majú podľa Soni Nyitrayovej z Nadácie Provida skôr tendenciu vcítiť sa do problémov druhých a pomáhať. Platí však pravidlo, že Buddy sa prideľuje deťom od 12 rokov len podľa rovnakého pohlavia. Muži sú preto  pre chlapcov veľmi potrební. „Máme veľa chlapcov, ktorí by takéto vedenie potrebovali. Hoci by im aj ženy chceli byť nápomocné, v tínedžerskom veku majú chlapci voči mužom úplne iný rešpekt. A tá autorita je pre ich formovanie veľmi dôležitá,“ vysvetľuje Soňa.

„Celý program Buddy však nie je o žiadnom autoritatívnom rozkazovaní, ale otvorenom vzťahu a vyrovnanej konverzácii o živote,“ dodáva Milan. On s Adamom autoritatívne problémy nikdy nemal. „Milan mi nikdy nedohováral, aby som niečo robil inak. Vždy mi povedal, aké mám možnosti a mám sa rozhodnúť sám,“ vysvetľuje ich vzťah Adam. „Snažil sa mi ukazovať cesty, ako sa dajú veci robiť inak. A to je to, čo je podľa mňa veľmi obohacujúce aj pre deti z bežných rodín. Teda nie kázeň rodičov, ale ukazovanie cesty,“ myslí si Adam. „Vždy som Adamovi hovoril, že ak niečo robí, mal by poznať dôvod, prečo to robí. Nikdy by to nemalo byť len z čistej rebélie. Ak ten dôvod nie je správny, mal by sa na to vykašľať,“ vysvetľuje Milan, akým spôsobom sa Adama snažil otáčať k správnym rozhodnutiam.

 

Foto: Jakub Kovalík

 

 

TU nájdete o programe Tvoj Buddy VIAC.


 

Všetci dokážeme zlepšovať svet okolo nás

Mnoho ľudí sa podľa Milana bojí začať s nejakou dobročinnou aktivitou, lebo sú presvedčení, že by si na to nenašli čas. Hovoria, že už teraz nič nestíhajú. „Ja im vždy na to odpovedám, nech si skúsia spočítať, koľko času venujú denne úplne nezmyselným veciam.“ Vykročiť z komfortnej zóny je pre každého najťažšie, ale ak to urobíme, stanú sa často veľké veci.

„Ak sa niekto bojí zapojiť sa do organizovaného programu, úplne postačí, ak bude k svojmu okoliu ľudskejší. Každý dobrý skutok sa počíta,“ myslí si Milan. On má vo svojom okolí veľmi veľa ľudí, ktorí zlepšujú svoje okolie – niekto pomáha vozíčkarom, iný čistí mesto alebo robí tábory pre deti z detských domovov. „O týchto ľuďoch sa málo vie, a to je škoda,“ hovorí. Milan je presvedčený, že by sme mali viac prehodnocovať, ako vyzerá náš každodenný život, ako sme prínosný pre svoje okolie. Nemerať náš život tým, čo robíme pre peniaze, ale tým, čo robíme z dobrej vôle pre svet. Mali by sme bežne baviť, čo robíme pre tento svet. Každý z nás by sa mal niečomu venovať a zlepšovať spoločnosť. Žijeme tu spolu, tak prečo si nepomáhať?“ zamýšľa sa Milan. „Naše konverzácie by nemali byť o tom, či niečo také robiť, ale čo robiť, aby sme niekde vo svojom okolí pomohli,“ tvrdí. Ak bude takto rozmýšľať väčšina spoločnosti, všetci sa budeme mať podľa neho lepšie.

„Reťaz je len taká silná, ako jej najslabšie očko. Ak chceme vedieť, aká je naša spoločnosť, musíme sa pozrieť na najslabšie sociálne vrstvy a zamyslieť sa, čo s tým vieme urobiť,“ dodáva Milan.


Čítajte viac o téme: Rozhovor, Neziskové organizácie, Adopcia detí
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.