http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

ĽUDMILA HRDINÁKOVÁ o psychológii čítania: Čítanie rozvíja mozog dieťaťa jedinečným spôsobom

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Zuzana Gránska
Vysokoškolská pedagogička Ľudmila Hrdináková sa venuje predmetom zameraným na psychológiu čítania. / Foto: Zuzana Gránska

ĽUDMILA HRDINÁKOVÁ učí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a zameriava sa na psychologické aspekty čítania.

Rozprávali sme sa spolu o čítaní detí, v čom je čítanie kníh pre detský mozog iné ako príbehy v tabletoch či televízii a ako dokážu knihy deti na celý život obohatiť.

 

Prečo dnes majú deti problémy vziať si do rúk knihu a čítať?

Za posledné roky nastal obrovský posun v oblasti technológií a médií. Rastú nám obrazovkové deti. Čítanie je pre ne ďaleko náročnejšie ako pozeranie do obrazoviek a podľa neurológov sa už odráža aj na zmenenej štruktúre nášho mozgu.

 

Znamená to, že je pre ne čítanie náročnejšie ako bolo pre deti kedysi?

Áno, je to tak. Najväčší problém našich detí je, že nečítajú. Nemyslím tým sociálne siete a internet, ale hlboké literárne čítanie aspoň 3 hodiny denne. To tu jednoducho nie je. Dokážeme čítať orientačne, rýchlo a plytko a v dôsledku toho sa náš mozog nevyvíja tak, ako potrebujeme. Aj načrtnutá obrazovková „pažravosť“ má vplyv na zmenu mentálnych schopností a motivácií detí. Aj pri čítaní platí Matúšov efekt, ktorý hovorí, že „bohatí budú bohatší a chudobní ešte chudobnejší.“ Ak sa u dieťaťa schopnosť čítať netrénuje, tak sa bude stále zhoršovať a v škole bude zaostávať stále viac. Môže sa u neho vytvoriť cyklus zlyhávania, ktorý je spojený so slabšími výkonmi, vyhýbaním sa čítaniu a demotiváciou, a keď nemá motiváciu, má o polovicu menšiu šancu uspieť. Deti, ktoré majú potrebné čiastkové „čitateľské“ schopnosti nacvičené, ľahko napredujú a rozdiel sa medzi spolužiakmi zväčšuje.

 

Je možné to nejak dohnať na začiatku školy, alebo bude už takéto dieťa zaostávať stále?

Dohnať to ide, ale chce to dvojnásobné úsilie. Naučiť sa čítať je veľmi ťažké. A doháňať zanedbané a preklenúť to ťažké, je v jednom čase naozaj priveľa. Dieťa, ktoré má v 6 rokoch výbornú posluchovú pozornosť, veľkú slovnú zásobu, rozvinutú obrazotvornosť, ktoré sa dokáže do príbehu zahĺbiť a navyše je motivované, začne túžiť vedieť čítať. Ak má dieťa deficit v základoch, tak už pri nástupe do školy to znamená, že bude zaostávať v porovnaní s rovesníkmi, ktorí to všetko majú.

 

Čo je príčinou vzniku týchto deficitov?

Začína to už v ranom detstve. Čítanie je vec, ktorá je podmienená sociálnym učením. To znamená, že ak dieťa vo svojom okolí nevidí, že je čítanie potrebné, nevidí čítať svojich rodičov, rovesníkov, nemá dôvod to robiť. Už v škôlkach neuveriteľne zreteľne vidno, ako deti kopírujú naše spoločenské návyky. Čítanie nie je vrodené, musí sa naučiť. Nemyslím tým len techniku čítania s porozumením, ale čítanie sa musí do nás vryť ako nevyhnutná aktivita. Dieťa si musí v sebe túto potrebu vybudovať.

 

Ako tento proces učenia čítania prebieha?

Dieťa si pripravuje svoju hlávku, vnímanie, receptory, psychiku a príslušné oblasti mozgu ďaleko skôr, ako začne reálne čítať. Deje sa to od narodenia. Niektoré výskumy hovoria, že môžeme deťom začať čítať už v embryonálnom štádiu, pretože sluch je jeden z prvých zmyslov, ktorý sa začína rozvíjať a deti čítanie už v tomto štádiu vnímajú. Dokážu vnímať hlas maminky aj rytmus literatúry.

Spočiatku to však môže byť komplikované. Pre čitateľa – novorodenca alebo čitateľa – dojča je literárny prejav rodiča iný ako jeho bežná reč. Musí si naň postupne zvyknúť. Hoci rodičov počúva denne celé hodiny a dobre na nich reaguje, ak začnú čítať, je to iné. Ich hlas je úplne iný a dieťa to môže zo začiatku odmietať. Musíme si uvedomiť, že pri čítaní používame úplne odlišnú intonáciu, výber slov i opisy ako v hovorovej reči.

 

Čo všetko sa čítaním trénuje v predškolskom veku?

Je to hlavne sluchová senzitivita, schopnosť počúvať s porozumením, schopnosť sústrediť sa na slovo  a na počúvaný príbeh, schopnosť spracovávať počuté informácie, tvoriť predstavy, okrem toho malý poslucháč prudko naberá slovnú zásobu. Keď dieťa príde do prvej triedy a nemá rozvinutú slovnú zásobu, všetko sa preň stáva omnoho ťažšie. Dieťa, ktorému rodičia nečítali, často nerozumie, o čom číta, ťažšie artikuluje, nemá dostatok trpezlivosti na čítanie, nedokáže sa sústrediť, prípadne tápe v príbehu, ak ho nemá vizualizovaný – a to všetko môže byť príčinou, prečo často zaostáva.

 

Čo sa konkrétne deje v mozgu, ak sleduje dieťa rozprávku v televízii a ak mu ju rodič číta?

Pri čítaní knihy a pri sledovaní rozprávky na obrazovke sa zapájajú iné časti mozgu. Ak sledujú deti televíziu, nerozvíja sa u nich napríklad v potrebnej miere reč, pretože sú zapojené hlavne tie časti mozgu, ktoré sú zodpovedné za spracovanie vizuálnych informácií. Zvuk je tu len doplnok. Pri počúvaní čítaného textu sa mozog zaoberá spracovaním slov. A práve vynikajúca sluchová pozornosť je pre dieťa v škole veľmi dôležitá. A čo je nesmierne dôležité, mozog má možnosti tvoriť predstavy na podnet počutého – vizualizovať.

 

Viac sa teda pri obrazovke trénujú oči ako sluch?

Viac sa vycvičujú zrakové receptory a spracovanie vizuálnych informácií. Ďalšou nevýhodou obrazovky v porovnaní s knihou je množstvo efektov, ktorými sú deti neustále bombardované – výkriky, výbuchy, dramatická hudba, svetelné a iné obrazové efekty, neustály strih – to sú základné prostriedky neustáleho emocionálneho burcovania a upútavania pozornosti detského diváka. Toto samotné je akési vycvičovanie nervozity, permanentne prerušovanej pozornosti a agresivity.

Médiá tiež vyvolávajú v dieťati strach až fóbie. Ak o zlom vlkovi počuje pri čítaní a nevie, čo je rozpárané brucho, psychika dieťaťa si to vykreslí tak, ako to znesie. Ale ak to dieťa uvidí na obrazovke, nemusí to dokázať spracovať bez nepriaznivých emocionálnych následkov.

Malý človiečik sa musí naučiť v pokoji a dôsledne vnímať, musí nechať podnetom priestor. Učí sa, aby sa podnet dostal do mozgu až na miesto, kde sa má spracovať. Na to potrebuje čas a nebyť presýtený stále novými podnetmi. Ak pozerá televíziu, tak tento čas na spracovanie nedostáva.

 

Čo to znamená, ak ho nedostáva?

Dieťa pozerá na obrazovku a už by sa aj chcelo zamyslieť, spracovať nejakú myšlienku, slovo či obrázok, ale prídu efekty, strih a nové udalosti...  a je po všetkom. Súčasná multimediálna generácia má permanentne prerušovanú pozornosť a začína to práve dlhodobým a častým kontaktom s audiovíziou.

 

Dáva kniha väčší priestor rozvoju myslenia?

Jednoznačne áno. Už sme napríklad hovorili o tom, že audiovízia dáva veľmi malý časový priestor na spracovanie podnetov – teda na zamyslenie sa, uvažovanie... Sú tu aj ďalšie nie nevýznamné aspekty. Pri audiovízii napríklad platí, že ak je v rozprávke zobrazené niečo, čo dieťa nepozná, tak to ignoruje. Keď čítate knihu a hovoríte, že vtáčiky leteli na juh, dieťa vás preruší a spýta sa, prečo tam leteli. Pri audiovízii sa to nedeje. Väčšinu informácií a deja vníma divák hlavne zrakom. Dieťa vidí letieť vtáky na juh, ale pokiaľ to nemá verbalizované, tak to v skutočnosti do určitého veku nevníma. Teda, ak mu rozprávač nehovorí, že vtáky museli letieť na juh, tak dieťa túto informáciu ignoruje. Potrebuje výklad príbehu, ktorý pozerá, aj slovom. A to sa pri audiovízii nedeje, alebo len vo veľmi obmedzenej miere. Literatúra má úžasnú schopnosť, že dôsledne popíše, prečo niečo hrdinu bolí, alebo prečo musí ísť za princeznou. Dieťa tu spoznáva cez slová konflikty sveta, ich riešenia i samotné emócie.

 

Takže deti na obrazovku hľadia, ale množstvo informácií vlastne nevnímajú?

Dieťa má nalepené oči na obrazovke, ale nemusí pri tom o príbehu naozaj rozmýšľať. Máme pocit, že dáva pozor, ale jeho vnútorná psychika čaká len na výbuch, zablysnutie, strih. Na to si jeho mozog zvykne, a potom takéto podnety stále hľadá. Odborníci hovoria o zotrvačnosti vizuálnej pozornosti. Pravda je taká, že audiovízia pozornosť detí skracuje, lebo mozog dostáva nové a nové podnety, ktoré jeho pozornosť a vnútorné myšlienkové pochody stále prerušujú.

V predškolskom veku by si malo dieťa trénovať predovšetkým „ucho“ (schopnosť počuť a počúvať) a pozornosť. Navyše, detská psychológia hovorí, že dieťa sa potrebuje učiť myslieť v príbehoch.

 

Prečo sú príbehy pre deti také dôležité?

Dieťa potrebuje čítaný príbeh ako soľ. Hľadá v ňom odpovede na svoje otázky. Dáva mu podnety na rozvoj svojej fantázie. Prežíva tu svoje emócie a spoznáva ich. Hranica medzi príbehom a dieťaťom je do určitého veku veľmi citlivá a nejasná. Dieťa ním žije, ponára sa do neho. Fantázia a skutočnosť majú k sebe veľmi blízko – dieťa stotožňuje skutočné s neskutočným, čo je možné aj vďaka silným emóciám, ktoré prežíva, bujnej obrazotvornosti, ktorou disponuje a schopnosti stotožniť sa s postavou príbehu. Psychológ by povedal, že dieťa je štrukturálnou súčasťou príbehu. Až od 10 rokov má človek schopnosť sa od príbehu úplne dištancovať a nebrať to ho ako realitu.  Práve preto pôsobí literárny príbeh na dieťa tak intenzívne.

Je tu však i ďalší významný efekt literárnych príbehov. V dnešnej dobe sa zbavujeme lineárneho literárneho myslenia v súvislostiach. Denne prečítame more textov, ale efekt literárnych príbehov je práve v tom, že formuje naratívne myslenie. Človek potrebuje naratívne myslenie pre čokoľvek. Príbeh u nás formuje schopnosť hľadať a vidieť súvislosti. Je v ňom príčina a efekt, následok. Detektívky sú v tom pre deti úplne najlepšie. Vysvetľujú, ako a prečo sa niečo stalo, a učia týmto spôsobom mozog fungovať. Ten si navyše aj sám počas čítania tvorí hypotézy. Predvída, vytvára si hypotézy, očakáva a neustále vyhodnocuje a prehodnocuje. Literárny príbeh je vlastne reťazou príčin a následkov a ich vyhodnocovania.

 

A ako je to so spájaním súvislostí u detí v predškolskom veku?

Schopnosť dávať si veci do súvislostí, urobiť si nejaký rámec príbehu, sa u detí v predškolskom veku ešte len vynára. V toto období sa formuje kauzálne myslenie. V 3 rokoch sa pýtajú: „Čo?“ a v 5 rokoch „Prečo?“ Príbeh im prináša kauzalitu. Keď sa dieťaťu v predškolskom veku číta, učí sa vnímať makroštruktúru, niektoré nepodstatné detaily sa učí ignorovať a vytvárať si celok príbehu. Odklon od nepodstatných detailov k celkom je postupný a deti by sa to mali učiť práve na príbehoch už v predškolskom veku.

 

Koľko by sme mali predškolákom čítať, aby sme ich dobre pripravili na školu?

Koľko vydržia, ale ideálne aspoň 20 minút denne. Nemusí to byť v kuse, ak to nevydrží naraz, ale to by malo byť asi to minimum. Ak každý deň dieťatko príde do kontaktu s počutým slovom, tak si trénuje schopnosť počúvať a vizualizáciu. Dobré je, ak sa číta aj viackrát denne. Napríklad v škôlke a večer doma. Ale pri rozvoji posluchovej pozornosti nemusí ísť vyslovene iba o čítaný text. Môžete si ráno pri raňajkách alebo cestou zo škôlky povedať nejakú básničku, riekanku alebo vymyslený príbeh. Kniha je však vždy zárukou, že ideme dôsledne po príbehu, že je tam bohatá slovná zásoba, že je kvalitne a vhodne spracované posolstvo príbehu.  Okrem toho, dobrý autor vie, ako napružiť psychiku dieťaťa. Ak si však myslíte, že viete príbehy rozprávať pekne, tak môžete. Príbehy, ktoré vymýšľajú rodičia spolu s deťmi majú úžasnú motivačnú silu.

Ak sa mám vrátiť k vašej otázke, koľko je vhodné čítať predškolákom, možno povedať, že celý deň sa dá krásne vyskladať z malých rituálov, do ktorých sú včlenené rozprávky, príbehy, riekanky, básničky či pesničky a hry so slovami.

 

Foto: Zuzana Gránska

 

Ako navodiť správnu atmosféru na čítanie? Je dôležité pracovať teatrálne aj s hlasom?

Deti tieto zmeny hlasu vítajú, ale niektoré si to nevyžadujú. Tie s veľmi bujnou fantáziou to tak počujú aj bez pričinenia rodiča. Ale hyperaktívejším neposedom to zase pomáha pri sústredení, ľahšie si dokážu upratať v hlave, ktorá postava čo rozpráva. Majú z čítania lepší pocit, možno viac humoru a radosti, viac si príbeh „užijú“. Moja skúsenosť je s tým veľmi dobrá.

 

Čo ak máme pocit, že je dieťa ešte primalé, alebo vôbec nemá záujem o čítanie?

Mali by ste sa stále deťom pokúšať čítať. Ich nepozornosť môže mať rôzne dôvody. Dieťa môže byť napríklad len temperamentnejšie alebo skúša vašu trpezlivosť. Nenechajte sa však odradiť a čítajte. V tomto období sú deti intenzívne naviazané na rodičov, milujú, ak s nimi rodič robí čokoľvek. Keď budú mať trošku vycvičenú schopnosť počúvať a pozornosť, čítanie odmietať nebudú. Deti milujú, keď sa im dospelý človek venuje.

 

A čo ak sa dieťa tmolí po izbe? Mali by sme sa snažiť dostať ho k sebe?

To vôbec nemusí byť problém, ak dieťa pri čítaní pobehuje po izbe a mení polohy, dokonca ani keď robí stojky. Niektorým deťom pohyb pomáha v rozumovej činnosti a nakoniec aj tak možno zistíte, že dieťa vás celý čas počúvalo a vie, o čom ste čítali.

Ak máte extrovertné deti, tie potrebujú stále nejako komunikovať. To, čo sa im zrodí v hlavičke, potrebujú okamžite riešiť s blízkymi ľuďmi. Takým sa číta možno ťažko, ale treba vydržať a vyberať im vhodné knižky, napr. s veľkými obrázkami, vypytovať sa ich na dej, stimulovať ich k predvídaniu. Dbať však na to, aby sa v nich príbeh vyrozprával celý. Je tiež dobré, keď sa dieťa pýta. Je to znakom, že je zapojené. Nevadí ani to, keď dieťa odbáča od príbehu vlastnou skúsenosťou, napr. v knihe plače psík a dieťa si spomína, ako v lete kňučal psík, keď odchádzali od babky z prázdnin. konfrontácia príbehu s vlastným životom je veľmi vzácna – dieťa sa tak utvrdzuje v tom, že literatúra patrí do jeho života, lebo dokáže riešiť aj jeho problémy. Rodič však musí mať schopnosť vrátiť sa k príbehu a pokračovať.

 

A čo ak nás prerušuje dieťa otázkami, kedy už bude koniec alebo čo bude na večeru?

To je iná vec. Treba pokračovať ďalej, povedať, že už máme len pár riadkov a podobne. U niektorých detí na predĺženie udržania pozornosti pomáha predbiehanie deja a práve už spomínané predvídanie. Osvedčuje sa mi, keď im dávam otázky, čo bude nasledovať a privediem ich tým k zamysleniu a zvedavosti. Čím viac človek niečo nevie, tým viac sa napružuje jeho zvedavosť. Na konci sa dostaví AHA efekt, kedy sa vyplavia endorfíny. Introvertnejšiemu dieťaťu, ktoré je zvyknuté čítať, však otázky a prerušovania môžu vadiť. Musíte vedieť odhadnúť, čo je pre to vaše dieťa vhodné.

 

Ako si vyberať s deťmi knihy?

Treba s nimi čo najviac chodiť do knižníc a kníhkupectiev, ale nechať ich tam vybrať si knihu, ktorá ich zaujme. Vziať ich k regálom, kde je pre ne vhodná literatúra, ale nechať ich, aby finálny výber urobili samé. Pre každú vekovú kategóriu je to jeden z výrazných motivačných prvkov pri čítaní. Veľkú rolu zohráva aj vizuálna stránka knihy. Žijeme jednoducho v takej ére a musí sa nám páčiť aj vizuálne, aby sme po nej siahli. Naša chuť čítať a spracovať informácie závisí aj od tejto stránky.

 

PhDr. Ľudmila Hrdináková, PhD.

Pracuje ako vedecký pracovník na Katedre knižničnej a informačnej vedy FF UK v Bratislave. Zaoberá sa výskumom v oblasti čítania detí rôznych vekových kategórií. Je autorkou mnohých odborných a vedeckých publikácií, popri tom aj metodických publikácií a podporných materiálov pre rodičov a vychovávateľov – Tajomstvo rozprávok, Krok za krokom k detskému čitateľstvu a pod., v ktorých sa venuje potrebe a dôležitosti čítania deťom už v najútlejšom veku. Spolupracuje s iniciatívou „Mama, tata, čítajte s nami!" a v minulosti spolupracovala na príprave cyklickej televíznej relácie pre materské školy „Bútľavka" a „Gombík".

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Čítame s deťmi, Rozhovory
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.