Dana Žilinčíková: Žiadne dieťa nie je pripravené prísť na svet do samoty

Možno ste sa aj vy nedávno stretli s dojímavým videom, na ktorom 82-ročný dôchodca David Deutchman drží v náručí predčasne narodené dieťa, nežne ho hladí po vláskoch a spieva mu pieseň „You are my sunshine. My only suhshine. You make me happy...“. David je už 12 rokov dobrovoľník na neonatologickej jednotke intenzívnej starostlivosti v Atlante, ktorý sa takto chodí pravidelne starať o predčasne narodené deti, s ktorými nemôžu byť rodičia. Mnohí si pri tomto videu povzdychli, aké by to bolo krásne, ak by sa to stalo realitou aj v slovenských nemocniciach. Prípadov detí, ktoré v samote prežívajú svoj príchod na svet, alebo sú v útlom veku samé v nemocnici s vážnym ochorením, je aj na Slovensku dosť.

Terapeutka Dana Žilinčíková z Centra NÁVRAT hovorí, že sen sa postupne stáva realitou už aj u nás. Zatiaľ však pôjde vyslovene len o deti opustené. Medzi rokmi 2007 a 2017 sa ich na Slovensku narodilo okolo 1500. V spolupráci so svojimi kolegami prináša do nemocníc projekt Dominika pre Kukulíka, ktorý má umožniť opusteným deťom nájsť po pôrode náruč, ktorá im aspoň čiastočne bude nahrádzať matku, ktorú stratili.

DANA ŽILINČÍKOVÁ je sociálna a psychoterapeutická poradkyňa, lektorka, supervízorka a v Banskej Bystrici vedie Centrum Návrat. Vďaka tejto práci sa už takmer 20 rokov vo svojej praxi stretáva so smutnými príbehmi detí, ktoré sa narodili opustené. Rozprávali sme sa o tom, aký je príchod na svet, ak dieťa necíti matkine objatie a prichádza do samoty, prečo sa matky svojich detí vzdávajú a ako bude vyzerať náhradná náruč, ktorú chcú pre takéto deti pripraviť.

Čo vás priviedlo k myšlienke projektu „Dominika pre Kukulíka“?

Už 20 rokov sa venujem terapii a poradenstvu ľuďom, ktorí nemali šťastný príchod na svet. Prvé dni života každého dieťaťa sú preň nesmierne dôležité. Pre opustené deti však môžu byť doslova traumou. Dominika pre Kukulíka je projekt, ktorý má prinášať opusteným deťom po pôrode v nemocniciach akúsi náhradnú náruč a starostlivosť, o ktorú dieťa odchodom matky po pôrode prišlo. Zaplniť nekonečné prázdno, ktoré v tejto chvíli v jeho mikrosvete nastalo. Radi by sme do takejto starostlivosti zapojili neskôr aj dobrovoľníkov, ale v prvej etape začneme s vyškolenými terapeutmi z našej organizácie, aby si to nemocnice vyskúšali a táto služba nimi bola bez problémov prijatá. Máme licenciu na sociálno-právnu ochranu detí, takže nemocnice, ani rezort sociálnych vecí, by s tým nemali mať problém. Chceme, aby sa to v slovenských nemocniciach stalo štandardom, rovnako ako v mnohých iných krajinách, kde chodia dobrovoľníci k predčasne narodeným i opusteným deťom. Musíme však na to ísť postupne, pretože u nás nie je systém otvorených nemocníc, teda napr. ani viacerí členovia rodiny nemôžu vstupovať do priestoru, kde dieťa leží a podieľať sa na jeho starostlivosti. Objektívne si niektoré nemocnice nebudú vedieť predstaviť vstup niekoho zvonka, preto začíname opatrne. V Brezne už fungujeme a od marca začíname aj v Banskej Bystrici.

Ako je možné, že nemajú opustené deti v nemocniciach žiadnu extra opateru?

Stále je to dlhá cesta, aby sa všetci profesionáli na túto situáciu pozerali tak, že stojí za to zachrániť každé jedno dieťa a zlepšiť mu kvalitu života. No mali by sme si všetci uvedomiť, že ak je deťom dobre, nie sú záťažou sociálneho ani zdravotného systému. Ak im je ťažko a ich trauma sa u nich rozvinie v celej šírke, tak deti trpia vážnymi ochoreniami. A to je veľkou záťažou. Zároveň starostlivosť a výchova týchto detí je veľmi náročná. Noví rodičia môžu rýchlo vyhorieť, čo je veľmi nebezpečné. Dieťaťu tak môže hroziť, že stratí aj svoj nový domov. Aj učitelia majú ťažkosti s týmito deťmi. Mali by sme sa všetci spojiť a čo u nich dokážeme zmierniť, tak by sme to mali robiť.

V nemocniciach môže íst k opusteným deťom teraz iba bežný nemocničný personál, ale nikto navyše tam pre nich nie je. Sestry však aj pri najlepšej vôli nemajú dostatok času venovať takémuto dieťaťu toľko, ako by potrebovalo. Nie je tam žiadna stabilná osoba, ktorá by dieťaťu mohla nahradiť to, čo stratilo. A hlavne to nie je možné urobiť iba cez bežný personál. Mnohé sestry robia, čo je v ich silách, a môžeme im byť za to vďační, lebo sa snažia prekročiť rámce svojej profesie, ale nestačí to na zaplnenie prázdna, ktoré dieťa bezprostredne po pôrode pociťuje.

Čo sa deje s opustenými deťmi v nemocnici po narodení?

Najväčší problém opustených detí v tomto citlivom období po pôrode je v tom, že musia v nemocnici čakať samé na právne vyriešenie situácie a nikto blízky tu pre ne v tom čase nie je. Napriek tomu, že matky dajú súhlas na adopciu, alebo porodia dieťa v utajenom režime, nie je to vždy jasné právne. Kým sa o všetkom rozhodne, treba na to čas. Je to vážna vec, ktorá dieťa i ďalších ľudí poznačí na celý život, preto je to logické. Dieťa však po narodení zostáva v nemocnici v akomsi právnom vákuu, lebo jedni sa ho vzdali a adoptívni rodičia ho ešte nedostali. Tento čas na rozhodovanie a posudzovanie informácií je však pre malé dieťa veľmi dlhý.

Čo to znamená dlhý, koľko sú deti v nemocnici?

Sú tam rôzne dlho. Najdlhšie som zažila 5 týždňov. Z pohľadu dospelého človeka to nie je dlhý čas, ale z hľadiska dieťaťa, ktoré sa narodí a biologicky nie je vôbec pripravené na oddelenie od matky, ktorá ho mala v brušku 9 mesiacov, je to strašne veľa. Celá biológia, aj to mentálne, je nastavené tak, že všetko pokračuje ďalej zvonka. Dieťa stále hľadá matkinu chuť, vôňu, hlas, pohyby, proste k nej jednoducho priľne, ale z vonkajšej strany jej tela a toto spojenie pokračuje. Dieťa si aj po pôrode myslí, že je súčasť matky. A ešte dlho po ňom nevie,  že je samostatná bytosť.

Čo ak je dieťa matkou opustené a nie je tam pre neho nikto?

Takéto dieťatko je úplne rozpoltené. Vôbec nevie, kde je. Je to pre nás nepredstaviteľne zložitá situácia, v ktorej sa ocitne. Potrebuje okamžite po narodení cítiť cez dotyky a zmysly človeka, ktorého sa cíti byť súčasťou a ten tam nie je. Dieťa začne prirodzene vo vysokom strese z toho, čo sa udialo, strádať. Mozgu aj celej psychike začne vysielať signály, že sa deje niečo neštandardné a vysoko stresujúce. Mozog na takúto situáciu nie je pripravený. On sa len vyvíja a vyvíja sa práve v interakcii s niekým. Veľa neurónov sa v mozgu dieťaťa tvorí práve preto, že tam niekto pre nás po narodení bol, že nás v tú chvíľu opatril. Keď nám bolo zima, keď sme sa báli, tak nás pritúlil. V novorodeneckom veku je to pudové a doslova existenčné. Dieťa potrebuje osobu fyzicky cítiť, inak preň tá osoba neexistuje. Nemá ju ako vnímať iným spôsobom. Potrebuje ju cítiť kožu na kožu. Tak je to biologicky dané.

Prejavuje sa takýto stres deštrukčne aj navonok z fyzického hľadiska?

Pediatri popisujú, že matkou odmietnuté deti po pôrode sú napríklad stuhnutejšie. Majú spazmy. Je to podobné ako u dospelých. Aj naše telo v šokových situáciách stuhne. Stiahnu sa nám svaly aj vnútorné orgány. Sme v strese, vieme, že sa nám deje, alebo bude diať, niečo zlé. No a keď novorodenec stuhne, sťahujú sa mu aj vnútorné orgány, čiže môže dochádzať k tomu, že nechce jesť, dokonca neplače, nedokáže vydať zvuk. To sú naozaj nebezpečné veci pre život, aby ľudia okolo neho vedeli reagovať.

Koľko stresu je pre takéto dieťa priveľa?

Pre novorodenca je už hodina existenčná. Jeho hodina je možno ako náš rok. Ak by sme rok prežívali stres, tak naše telo kolabuje. Ak nás zaplaví veľa stresového hormónu, to pre nikoho nie je dobré. Každý potrebuje, aby sa stres striedal s relaxom, endorfínmi – hormónmi šťastia. Ak by bolo dieťa s mamou, prežívalo by aj pocity slasti. Mama by ho upokojila, ak by plakalo. Cez prsník dieťa nasaje viac ako len mlieko. Nasaje pocit slasti z toho, že je prepojené so svojou najbližšou osobou. Vyplavuje sa pri tom oxitocín – hormón lásky. To potrebuje zažiť každé dieťa, cítiť, že je milované. Vtedy sa jeho telo dokáže uvoľniť a ono sa môže postupne otvárať svetu okolo seba.

Čo môže po psychickej stránke takéto oddelenie spôsobiť?

Oddelenie od matky môže byť katastrofické a môže sa rozvinúť až do traumy. Nie je to len nejaká udalosť, ktorá sa dieťaťu stala, o pár rokov sa otrasie a ide sa ďalej, lebo niekto sa oň potom postaral. Keďže sa udiala hneď po pôrode, keď je dieťa biologicky vybavené, že tam preňho matka bude 24-hodín denne, teda stále bude jej neoddeliteľnou súčasťou, a k tomu nedochádza ani najbližšie minúty, hodiny, dni, ani týždne, tak jeho vývin sa môže zaseknúť. Môžu sa udiať  závažné zmeny v štruktúre v mozgu. Táto udalosť zmení, ako sa vyvíja jeho mozog  a ako bude diktovať jeho telu, čo treba robiť. Prvé dni na tomto svete dostane dieťa informáciu, že takto bude vyzerať jeho život. Budeš sám a nikdy nevieš, kto k tebe príde a či ti s ním bude lepšie alebo horšie. Budeš nepretržite v strese. Deti, čo prežili takéto udalosti sú akoby stále v napätí. Kdekoľvek vstúpia, napr. do triedy v škôlke, tak namiesto toho, aby sa šli bezstarostne hrať, tak sa venujú všetkému, čo sa deje v miestnosti, lebo nevedia, z ktorej strany im bude hroziť nebezpečenstvo. Veľa z týchto detí má ťažkosť so zvládaním svojich pocitov, cítia úzkosť tam, kde zvyčajne úzkosť nikto necíti, mávajú problém s pamäťou, s učením sa, s vnímaním vlastného tela.  Ich vývin môže postupovať veľmi nerovnomerne – majú 12 rokov, ale niektoré časti vývinu, napr. regulácia pocitov je na úrovni jednoročného dieťaťa, kreslenie na úrovni 4-ročného dieťaťa a pod. Mnohé z týchto detí, ak im nie je včas poskytnutá pomoc, sa dostanú postupne do starostlivosti mnohých špecialistov: neurológov, psychiatrov, špeciálnych pedagógov, terapeutov. Sú to deti, ktoré vyžadujú náročnú starostlivosť a navyše aj nákladnú. A to zaťažuje náš školský, zdravotný i sociálny systém, nie?

A keď majú neskôr adoptívnych milujúcich rodičov?

Môže sa to zlepšiť. To je vždy nádej – dieťa stratilo pôvodný vzťah a radosť môže nájsť zase v novom vzťahu.  Dôležité však je, koľko času dieťa strávilo samé a aká bola následná starostlivosť a určite aj ďalšie ochranné faktory. Čím dlhší čas pôsobia na dieťa nepriaznivé udalosti, tým môže byť devastácia rozsiahlejšia. A naopak, čím skôr tam niekto pre dieťa bol a rozumel mu čím prechádza, tým skôr alebo tým viac sa môže dieťa spamätať. Žiaľ niektoré z opustených detí sa z rôznych dôvodov nedostanú rýchlo alebo vôbec k novým milujúcim adoptívnym rodičom – niekedy si k nim nenájdu adoptívni rodičia cestu kvôli zdravotným otáznikom, inokedy kvôli pôvodu a kvôli ďalším faktorom. Toto je potom ešte väčšia katastrofa pre dieťa – že žije aj bez náhradného vzťahu.

Dieťa vždy cíti, že keď sa oň niekto iný stará, že to nie je matka?

Iste – voniame inak ako jeho biologická matka – bolo s ňou 9 mesiacov v intímnom spojení. My sme iný človek ako ona. Dieťa to vie, ale tá ujma nie je taká obrovská, ak tu niekto pre dieťa hneď bude. Ak bude mať náhradu v dostatočnom množstve a s dostatočným citom a správnym naladením. Jeho stres zo straty pôvodného môžeme zmierniť tým, že sme mu k dispozícii a že ho fyzicky prijmeme. Počuje nás, cíti cez kožu, vníma čuchom i chuťou, olíže nás. Vie, že je to pre neho bezpečné. Reagujeme na jeho plač. Upokojíme ho. Prežije aj nejakú mieru slasti. Naučí sa, že svet okolo neho je v poriadku, alebo že to tak môže byť. A to je dôležité. U detí, ktoré získajú náhradnú náruč, vývin môže napredovať rovnomernejšie v porovnaní s deťmi, ktoré takéto niečo po nepriaznivých udalostiach nezažili.

Prečo vlastne matky opúšťajú najčastejšie deti? Aké majú na to dôvody?

Je to veľké spektrum. Z mojich skúseností to boli hlavne samota a neexistujúca sociálna sieť, čo by matku podržala. Väčšinou to boli ženy, čo žili v nejakom násilnom vzťahu alebo boli využívané iným spôsobom. Mali samy komplikované detstvo a dospievanie, kde im neboli oporou dospelí. Boli presvedčené, že opäť sú aj na túto situáciu samy a nedokážu byť mamami. Často je potom pre takúto ženu riešením dať dieťa na adopciu, nech sa má aspoň ono lepšie.

Bývajú tieto ženy odsudzované?

Sú často považované za tie zlé, krkavčie matky, ktoré dali dieťa preč.  Mnoho žien mi hovorí, keď sa so mnou stretnú, že by takéto niečo strašné nikdy neurobili. Ja to povedať nedokážem. S tým, aké majú životné príbehy tieto ženy, aké traumy si so sebou nosia, neviem povedať, že by som to neurobila. Nikdy by som to neurobila v mojej životnej situácii, s mojím zázemím, mojím príbehom. Mám okolo seba ľudí, čo ma podržia, aj keď budem v závažnej situácii. Som milovaná a aj keď sa budem cítiť sama, viem kam siahnuť, mám na to životné zručnosti. Toto sú však veľmi krehké ubolené a zranené ženy. Ony samy potrebujú opatriť. A to odsúdenie spoločnosti im skutočne nepomáha. A tiež nepomáha, že sa nehovorí o otcoch – mužoch, hoci často sú tými, ktorí nahovoria ženu na takéto riešenie alebo ju opustia, keď je tehotná.

Zaujímajú sa bežne adoptované deti o ich biologické matky?

Dospievajúci chcú často poznať ich príbehy. Potrebujú pochopiť, že sa ich mama nevzdala iba tak. S tým sa veľmi ťažko žije, že vás mama nechcela, keď ste prišli na svet. Potrebujú vedieť, prečo sa to stalo. Kde sa dá, tak sa snažíme spoločne pátrať. A mám aj niekoľko príjemných stretnutí s týmito ženami. Rad radom hovoria, že spomínajú na svoje deti, s ktorými nemohli žiť. Želajú im, aby sa mali dobre. Majú pocit, že sa im stalo to najlepšie, keď sa dostali do iných rodín, lebo ony by im nevedeli zabezpečiť také životy. To sa snažím hovoriť aj týmto mladým ľuďom. Ony nezabúdajú, ale niekedy je to v živote jednoducho tak, že máme príliš veľa problémov, ktoré si nevieme vyriešiť. Niekedy dokonca za ne nemôžeme, lebo sa nám udejú, alebo sme boli na ne príliš sami. Je to zložité. A to sa im snažím povedať.

Čo by najviac takýmto ženám pomohlo?

Dobrá prevencia, ktorá u nás zďaleka nie je. Podľa jedného európskeho výskumu spred 5 rokov je Slovensko prvou krajinou, ktorá má najväčší počet opustených detí, ktoré majú známych rodičov. Čo sa týka plánovania prevencie, mohli by sme byť na tom najlepšie. Vieme, kto opustí dieťa, alebo kto má veľký predpoklad, že to urobí. Na druhej strane nemáme realizovanú prevenciu: neurobíme dosť, aby sa to nemuselo udiať. Do adopcie sú umiestňované piate, šieste i ôsme dieťa od tých istých rodičov. Sú vinní chudobní rodičia, ktorí veria, že adopcia či detský domov je lepší život pre ich deti alebo je vinný štát, ktorí chudobných rodičov necháva samých, bez skutočnej podpory a núti ich vzdávať sa svojich detí? Neviem o tom, že by sa u nás vôbec niekto týmto prvenstvom vážne zaoberal a niečo v tomto smere urobil. A pritom najviac, čo môžeme pre dieťa urobiť, je pomôcť jeho rodičom, aby k opusteniu vôbec nemuselo dôjsť – to je etické, humánne a najcitlivejšie pre dieťa. Skutočne pomôcť však môže znamenať výjsť zo svojho komfortu – laika i profesionála, komunity i inštitúcií. A myslím si, že na to je objektívne ešte pripravených málo laikov. Nebezpečné je, že žiaľ aj málo profesionálov.