Život ĽUDMILY KOLESÁROVEJ sa neodmysliteľne spája s dobrom a pomocou druhým. Je marketingová manažérka Dobrého anjela, ktorý pravidelne pomáha rodinám, ktorým do života vstúpila ťažká choroba a bieda.
Rozprávali sme sa, aký život majú obyčajné rodiny, ktoré zasiahla zákerná choroba, ako vníma štedrosť a dobrosrdečnosť Slovákov a ako môžeme vychovať deti, ktoré pred pomocou druhým nebudú zatvárať oči.
Ako ste sa dostali k práci v Dobrom anjelovi?
Bola som práve na materskej s dcérou. V závere leta som sedela na terase na chalupe na dedine na Spiši a povedala som manželovi, že už sa nechcem vrátiť do veľkomesta, kde sme žili a kde som pracovala pre jednu spoločnosť, ale že si neskôr skúsim nájsť prácu pod Tatrami. O dva týždne svietila na Profesia.sk pracovná ponuka na marketingového manažéra Dobrého anjela. Považovala som to za znamenie, keďže som sa pomoci ľuďom intenzívne venovala, hoci popri práci marketéra. O mesiac na to som už riešila, čo s dcérkou. Celá rodina pomohla a ja som nastúpila vtedy ešte k pánovi Kiskovi.
Nezaskočilo vás, keď ste túto ponuku prijali, aké to je v skutočnosti náročné?
Prvé dni mi dali len čítať žiadosti a príbehy, bolo to hrozne ťažké. Mala som chuť odísť, pretože som si nevedela predstaviť, ako to zvládnem. Obzvlášť ako mama dvoch detí. Vtedy mi jedna kolegyňa povedala: "Ale Ľudka, my im dokážeme všetkým naozaj pomôcť. A ver tomu, že veľa z nich sa uzdraví!" Presne tak to dnes cítim už aj ja. Preto je tá práca skvelá.
Pomáhate rodinám v núdzi už 8 rokov. Čo všetko máte denne pred očami? Čo iní nevidia alebo nechcú vidieť?
Je toho veľa. O mnohom hovorím, alebo píšem v blogoch. Niekedy mám pocit, že poviem niečo, čo väčšina ľudí vôbec počuť nechce. Rakovina, chudoba, trvalé následky, smrť, dokonca netolerancia, násilie. Ale pravda je taká, že ako marketingová manažérka som veľmi "šetrná", nechcem zasahovať výrazne do súkromia rodín a ani citovo vydierať. Tie najhoršie veci ostávajú len u nás. A sú naozaj zlé. Ale je toho aj veľa krásneho, vlastne oveľa viac: empatia, rodinná súdržnosť, skromnosť. Máme zubárov, ktorí ošetrujú tieto rodiny zadarmo, reštaurácie, ktoré im dovážajú obedy, hotely, ktoré im doprajú pobyty, právnikov,.... O tom ani nehovoríme, keďže sme primárne o pravidelnej finančnej pomoci. Ľudia dokážu byť úžasní!
Aké náklady napríklad takéto rodiny nedokážu uhradiť a pomáha im pritom príspevok z Dobrého anjela?
Tak si predstavte, že máte normálny život, plánujete dovolenku, splácate hypotéku, kúpite si nové rifle a tešíte sa na Vianoce. A zrazu bum: zlé výsledky a príjem na onkológii. Nič už nie je ako predtým, príjem zmizol, náklady ale paradoxne stúpajú. Cestujete každý týždeň cez celú republiku, potrebujete maste, vitamíny, lieky,... Šeky sa hromadia, nemilosrdne vás odpoja od elektriny a tak sa vraciate z nemocnice do tmy. Toto je dosť častá situácia. A nečakaná, samozrejme.
Koľko je dnes vlastne „dobrých anjelov“ na Slovensku, ktorí prispievajú pravidelne? Je to málo alebo dosť vzhľadom na to, koľko rodín potrebuje pomoc?
Celkový počet zaregistrovaných Dobrých anjelov je 195 000. Časť prispieva pravidelne každý mesiac, časť občas, napríklad raz ročne, alebo viackrát za rok a časť zaspala, teda z nejakého dôvodu prestali prispievať. Mesačne vyzbierame vďaka Dobrým anjelom okolo 400 000 EUR a vždy prvý pracovný deň v mesiaci celú sumu prerozdelíme medzi cca 3 000 rodín. Jedna rodina tak dostane v náročnom období okolo 130 EUR mesačne, je to pre nich obrovská pomoc.
Ako zvládajú rodiny v núdzi tieto náročné obdobia po psychickej stránke, keď niekto z nich ochorie?
Je to veľmi rôznorodé. Niektoré sa zomknú, iné to, bohužiaľ, nezvládnu a partner ich opustí. Najčastejšie odchádzajú muži. Obzvlášť v rodine, kde sa narodí postihnuté dieťa. Situáciu sa snažia zvládnuť, ale po čase z manželstva neostane skoro nič, všetci sú vyčerpaní, chýbajú aj peniaze. Najhoršie však je, ak partner odíde a ešte aj neplatí výživné. Pokiaľ ide o rakovinu, je to rôzne, ale spravidla, čím dlhšie liečba trvá (niekedy aj roky), tým je to pre udržanie vzťahov náročnejšie. V jednej rodine si zase naopak všetci pomáhajú, dedko, babka, bratranci, bývalí spolužiaci, v inej sa obrátia chorému chrbtom a dokonca sa stretávajú aj so závisťou okolia. 22% rodín v prieskume povedalo, že im rakovina priniesla závisť okolia, lebo nemusia pracovať, prípadne, že dostali príspevok na auto, alebo to, že im pomáha charita. To sú tie najabsurdnejšie veci.
A čo susedia z bytovky, či z jednej ulice alebo z práce? Sú týmto rodinám nápomocní? Sme schopní zaujímať sa o človeka, čo žije vedľa nás a bojuje o prežitie?
Dnes už ľudia neriešia, kto vedľa nich býva. Nemajú na to čas. A pozrime sa, aké ploty si ľudia dnes vedia postaviť. Na druhej strane práve minule u mňa bola jedna mamka s ockom a chorým synom a básnili o susede, adoptívnej babičke, ktorá im pomáha, keďže sú ťažkou diagnózou syna veľmi zasiahnutí. Zároveň je krásne, keď vidíte, ako pomáhajú úplne cudzí ľudia, ktorí rodinu chorého vôbec nepoznajú. Dôverujú nám a súcitia s ním. To z nás robí ľudí. Keď príde človeku tých 130 EUR, vidí za tým nielen finančnú pomoc, ale niekoľkých dobrosrdečných darcov, ktorí sa na tú sumu vyskladali. A to je pre takýchto ľudí tiež veľkou vzpruhou.
Dokáže ľudí naučiť niečo pozitívne aj vážna choroba?
Jeden dnes už preliečený otec sa napríklad už nevrátil do pôvodnej práce, lebo si uvedomil, že len drel a nežil a bol aj málo s rodinou. A pritom je život taký krátky a vzácny. To isté si sprostredkovane uvedomujeme aj my v práci a aj mnoho iných rodín. No najväčšou inšpiráciou sú pre mňa mladí ľudia. Práve sme vydali inšpiratívnu knihu NEVZDAŤ SA, v ktorej je niekoľko ich výpovedí. Onkologickí pacienti, ale aj hendikepovaní vo veku od 16 do 22 rokov sa pasujú s problémami s takou gráciou a silou a dokonca aj s čiernym humorom, že sa vám bude váš život zdať nádherným a zároveň si uvedomíte, akí vzácni ľudia medzi nami žijú.
Zvládate nenosiť domov to, s čím sa v práci stretnete? Neprenášate to na svoju rodinu?
Zo začiatku to bolo ťažké. Deti som neustále kontrolovala. Potom do nich hučala, že si majú vážiť, čo majú, ale asi až nadpriemerne. Dnes je to OK. Aj ja som sa potrebovala nastaviť. Moje deti sú aj vďaka mojej práci o mnohé poznania bohatšie. Na druhej strane, uznávam, je tej práce veľa a niekedy si to odnesie moja rodina. Ťažko sa poľavuje. Ale mám záväzok.
Čo všetko vedia deti o tom, čo počas dňa zažijete?
Veľa sa zhovárame, aj sa veľa pýtajú. A často sú prítomné pri telefonátoch s rodinami. Rodiny z Dobrého anjela neraz nenosia hodinky, keď je im ťažko, volajú. Máme, samozrejme, infolinku, ale aj podvečer sa mi neraz ujde telefonát. Riešim ale aj marketingové veci. A deti sú prirodzene zvedavé, tak aj viac vedia.
Je nejaký príbeh, ktorý sa vás za tie roky najsilnejšie dotkol a stále sa k nemu v mysli vraciate?
Je ich samozrejme veľmi veľa. Sú to silné a pozitívne zážitky. Ja sa rada aj veľa smejem. Od leta však bohužiaľ najviac spracúvam stratu. Timejka mala sedemnásť rokov a boli sme si s jej rodinou veľmi blízke. Jej je venovaná aj kniha NEVZDAŤ SA.
Boli ste takým nápomocným človekom aj ako dieťa? Alebo ste k takému uvedomeniu, že sú okolo nás ľudia s ťažkými osudmi a treba im pomáhať, prišli až neskôr?
My sme takí boli vždy, celá rodina. Moji bratia došli domov v zime bez čapíc a rukavíc, lebo ich dali bezdomovcom. Vždy sme napríklad brávali stopárov, dokonca aj k nám domov prespať. Rodičia nás tak vychovali. Rovnako ma zaujíma aj spoločenské dianie a som aj občiansky aktívna. Vnímam sa ako súčasť niečoho, nie ako samostatný celok.
Myslíte, že to, akým vnímavým sa človek stane, závisí od rodičov?
Nie vždy. Poznám veľa vnímavých a citlivých ľudí bez zázemia v rodine.
Máme to dobro teda podľa vás v sebe prirodzene?
Myslím, že každý človek má v sebe dobro. Lenže rovnako je vlastnosťou človeka slabosť a ovplyvniteľnosť. A preto je podstatné, v akom prostredí sa nachádza a koho počúva. Je veľmi dôležité, aby sme o dobre hovorili. Čiže ďakujem za tento rozhovor.
Ako dosiahnuť, aby sme vychovali deti vnímavé voči svojmu okoliu?
Prestať robiť od vidím do nevidím a ako kompenzácie im kupovať veci bez citu, ale zhovárať sa s nimi. Školy a verejné programy by sa v tomto tiež mohli posunúť dopredu. Ale inak si myslím, že na Slovensku je veľa dobrých rodičov aj dobrých učiteľov. No a samozrejme veľa musíme v tejto téme urobiť aj my - profesionáli v tejto oblasti.
A čo dospelých? Môžeme nakaziť dobrom všetkých ľudí okolo nás?
Ľudia potrebujú hlavne Dobrých lídrov. Hoc by to boli len osoby, ktoré sú v ich blízkosti. A potom sa dokážu nakaziť, aj keď to nemali v pláne, lebo doba je rýchla. Podstatné je o dobre hovoriť. Aby sa stalo automatickou súčasťou nášho života rovnako, ako napríklad umývanie zubov.
Kúpou knihy NEVZDAŤ SA môžete pomôcť mladým ľuďom v systéme Dobrý anjel aj vy!
