Stredoškolák DÁVID STRAKA je jedným z hlavných organizátorov protikorupčného pochodu, ktorý 18. apríla 2017 dostal do bratislavských ulíc asi 10 tisíc ľudí. O ich demonštrácii informovali slovenské, ale i renomované zahraničné médiá. Všade sa skloňovali ideály, mladosť a nádej.
Rozprávali sme sa, ako sa stredoškoláci dostali k tomu, aby zorganizovali najväčšiu protikorupčnú demonštráciu v histórii Slovenska, čo bolo ich hlavnou motiváciou, akú rolu tu zohrávali ich rodičia a prečo si myslí, že práve oni dokázali v ľuďoch vzbudiť opäť nádej.
Čo ťa priviedlo k zorganizovaniu protikorupčného pochodu, ktorý dostal do ulíc tisíce ľudí?
Prvá emócia bola asi sklamanie, že sa u nás dlhodobo ľahko dostávajú nesprávni ľudia na dôležité miesta. Je frustrujúce, ak je na takomto mieste neschopný človek, ale ešte horšie je, ak je tam človek nemorálny. Tak sme sa vlastne dostali postupne aj k myšlienke protikorupčného pochodu, definovaniu problémových ľudí a našich požiadaviek.
Rôznych demonštrácií bolo za posledné roky na Slovensku veľa, no nikomu sa nepodarilo to, čo vám. Čím to je?
Všetci hovoria, že to bolo tým, že sme stredoškoláci a vlastne ešte deti. Vôbec sme si neuvedomovali, že by to mohlo mať na ľudí taký vplyv. Pravdepodobne to vnímali tak, že ak to už vadí aj deťom, ktoré by mohli sedieť niekde v kaviarni, byť večer na diskotéke, ale radšej riešia niečo takéto, tak máme naozaj veľký problém.
Mali ste pocit, že generácia vašich rodičov už úplne rezignovala, že sa tu nič nedá zmeniť, a preto ste sa rozhodli konať vy?
Úplne ešte nie, ale tak na 80 - 90 percent tomu veria. Ich rezignácia sa však prirodzene prenáša doma v obývačkách na ich deti. Ten pocit bezmocnosti už môžeme vidieť aj pri vysokoškolákoch a to považujem za fatálne. Ako môžu vysokoškoláci cítiť bezmocnosť? Oni majú byť tí, ktorí ešte len prichádzajú do života a majú spoločnosť v blízkej budúcnosti formovať!
Generácia našich rodičov čaká na človeka, ktorý sám vyrieši veci za nich. Čakajú na akéhosi spasiteľa, ktorý príde, všetko sám zmení a Slovensko bude skvelá krajina pre všetkých. Tak to ale nikdy nebude. Všetci sa musíme do formovania krajiny zapájať, vyjadrovať jasne naše názory, a potom aj politici budú nútení robiť to, čo bude zaznievať nahlas.
V čom vyrastá tvoja generácia? Tlačia vás takto naladení rodičia do zahraničia, aby ste sa „mali lepšie“?
Moju sestru napr. do zahraničia tlačili, aby sa naučila jazyk, získala nejaké skúsenosti, ale mňa zatiaľ nie. Motivácia ísť študovať z Dubnice na Gymnázium Jura Hronca do Bratislavy anglický IB program bol môj nápad. Nahovárali by ma na zahraničie asi až neskôr, keď by som mal ísť na vysokú školu.
Uvedomujú si podľa teba rodičia, ktorí posielajú svoje deti do zahraničia, čo bude o pár rokov? Ako to zmení ich život?
Myslím si, že ich von posielajú v dobrej viere, aby sa ich deti mali lepšie, ale nemyslia na to, že sa už možno nikdy nevrátia, že si tam založia rodiny, nájdu prácu. Teraz nemyslia na to, čo bude v starobe. Moji rodičia sú už starší a myslím si, že to už vidia inak. Majú takmer 60 rokov a ja som posledné zo 4 detí. Postupom času si uvedomujú, že by chceli tráviť čas s nami. Chcú, aby sme si boli nablízku. Najprv sa možno aj tešili, keď sme odchádzali, lebo človek si predsa potrebuje aj uľaviť od tej zodpovednosti, ale rokmi to vidia inak. Rodina je dôležitá a aj staroba má úplne iný rozmer, ak môžu vidieť vyrastať svoje vnúčatá, tešiť sa z nich, byť deťom nápomocní.
Nechceme, aby tu naši rodičia museli zostarnúť sami, lebo si všetci pôjdeme hľadať lepšie miesto na život. Mladí by mali mať možnosť vycestovať, ale nie byť nútení tam zostať. Neschopnosť ľudí v dôležitých funkciách, rozkrádanie štátnych peňazí, eurofondov, problémy s prácou, to všetko sú dôvody, prečo sú nútení odchádzať do zahraničia nielen mladí ľudia, ale aj otcovia či mamy v ekonomicky slabších regiónoch. To všetko dnes stojí za rozpadmi mnohých rodín. Niekde by sme to mali konečne začať riešiť.
Bojujete teda svojím spôsobom aj za slovenské rodiny.
Áno. Chceme urobiť túto krajinu takú, aby sme nemuseli odchádzať a zostávať v zahraničí, ak to tak sami necítime. Chceme túto krajinu slušnú a funkčnú. Krajinu, z ktorej človek s víziami nemusí odchádzať, lebo mu každý povie, že na Slovensku „sa to realizovať nedá.“ Chceme, aby mohli ľudia realizovať svoje sny aj na Slovensku a štát im v tom bude nápomocný, nie naopak.
Čo je podľa teba najhoršie na živote v zahraničí?
Je množstvo logických argumentov, prečo ísť do zahraničia: zažijete lepšie školstvo, naučíte sa lepšie jazyk, spoznáte inú mentalitu, ... ale ak ste boli šťastní pri rodine, mali by ste mať podmienky na návrat domov. Moja sestra sa napríklad v Škótsku necítila zrovna najšťastnejšie, ale už si zvyká. Neviem, koľko trvá, pokým si človek navykne definitívne na život v inej krajine. Mnohí slovenskí študenti sú však po svete nešťastní a chceli by sa vrátiť. Aj nedávno spomínal jeden z mojich učiteľov, že bol pozrieť svojich študentov v Anglicku a sú tam aj po 10 rokoch nešťastní.
Aká je teda tá ideálna schéma?
Každý študent by mal zažiť štúdium vonku, vidieť detailne život v inej krajine. Niečo ako Erasmus a potom, ak to tak cítia, tak by mali mať možnosť vrátiť sa domov. Nebyť nútení kvôli peniazom a lepšej funkčnosti krajiny, systému zostávať tam, kde sa necítia doma.
Prišiel si len nedávno študovať z Dubnice do Bratislavy. Ovplyvnili ťa ľudia v škole, kde teraz študuješ, začať meniť aj veci verejné, byť aktívnejší?
Na 100 percent áno. Tu v Bratislave sú ľudia viac presvedčení, že veci sa dajú meniť a chcú ich meniť. Je to úplne iný svet. Sú viac cieľavedomí, pracujú na sebe, sú si nápomocní. Uvedomujú si, že problémy spoločnosti sa týkajú nás všetkých. Možno je to aj tým, že tu sú tí politici viac na dosah. Keď som bol v Dubnici, tak mi prišiel parlament ako niečo neskutočne vzdialené.
Podporili ťa aj učitelia v myšlienke realizácie protestu?
Podporili, ale najprv boli skeptickí. Boli presvedčení, že sa musí niečo nové udiať, nejaká kauza, čo spoločnosťou opäť zarezonuje. Nemôžeme spraviť protest len tak. Nepočúvali sme. Začali sme z čista jasna a išlo to samé. Sami boli v šoku.
Pýtali ste sa aj na názory iných ľudí? Na ich vnímanie dnešnej spoločnosti?
Robili sme si na vysokoškolských internátoch prieskum, čo cítia tí starší študenti a mladí pracujúci ľudia. Bola to práve bezmocnosť a najviac ich trápila korupcia.
Čakali ste, že váš pochod môže podporiť až toľko ľudí?
Keď to začalo rásť, bolo to niečo úžasné! Ten pocit neviem ani definovať. Videli sme, že sa niečo deje, ale nevedeli sme ešte čo. Vôbec sme nečakali, že to môže nabrať taký rozmer. V podstate sme to ani nechceli. Chceli sme len spraviť protest, kde vezmeme amplión a povieme svoj názor. Zrazu sa sme sa však stali akýmisi ťahúňmi spoločnosti v boji proti korupcii.
Keď sa už hlásili cez Facebook tisíce ľudí, nestretli ste sa aj s nejakými vyhrážkami? Nezľakol si sa, či to predsa len dotiahnuť do konca?
Raz som sa zľakol, ale nebudem to špecifikovať. Skôr ma sklamalo, ako vedia ľudia naletieť konšpiráciám. Nebral som tie vyhrážky vážne.
Neurazila vás strohá reakcia ministrov a premiéra na vašu aktivitu, že „je v poriadku, že sa ľudia združujú“?
Neurazilo nás to. Iba sa potvrdilo to, že vláda ignoruje problémy akýchkoľvek rozmerov a správa sa arogantne. Možno to slovo „arogantne“ vyznieva z úst stredoškoláka zvláštne, ale je to tak. Vidíme tento štýl ich komunikácie voči všetkým. Aj učiteľom, sestričkám, podnikateľom, a aj nám. Nechcú komunikovať a počúvať ľudí, odmietajú nepríjemné otázky novinárov, ktorí sa však pýtajú v našom mene.
Spomínal si pôvodne, že ak vaše požiadavky odignorujú, budete pravdepodobne pokračovať v nejakej aktivite, ale že to necháš na niekoho iného. Pred pár dňami ste ohlásili, že bude ďalší pochod a opäť pod tvojím vedením. Prečo?
Prehodnotili sme to, že sa zopakuje už iba ten istý proces a už to nebude pre nás také náročné. Už všetci vedia, čo majú robiť.
Cítiš zodpovednosť, keď ti to nedalo a neprenechal si to niekomu ďalšiemu?
Do určitej miery cítim aj zodpovednosť pokračovať, pretože sme vzbudili v ľuďoch dôveru a opäť im dali nádej. Veľmi sa ma dotkol aj rozhovor s p. Remiášovou, ktorej zhorel v aute syn a na Slovensku sa to jednoducho odignorovalo. Ľudia sa nevedeli postaviť za jednu ženu-matku, ktorej z politických dôvodov zomrel syn. Bojuje 21 rokov za spravodlivosť, čo je obdivuhodné. Za takýchto ľudí sa chceme postaviť.
Kde sa bude pochod realizovať?
5. júna sa bude okrem Bratislavy realizovať aj v Košiciach, a neskôr aj v Prešove. Vo viacerých krajských mestách sa budú zbierať podpisy, dnes som napr. hovoril aj s človekom z Prahy a vyzerá, že protest by sa mohol uskutočniť aj tam. V Prahe žije asi 150 tisíc Slovákov a radi by sa niektorí z nich zapojili takto na diaľku tiež. Tam by sa protest konal pred Slovenskou ambasádou. Všetko sa o plánovanom pochode dozviete na našom webe velkyprotikorupcnypochod.sk alebo na facebookovej fan page Veľký protikorupčný pochod.
Ohlásili ste aj celoslovenskú petíciu. Môžeš o nej povedať viac?
Budeme zbierať petičné hlasy na koncertoch, trhoch či vinobraniach. Potrebujeme vyzbierať 100 tisíc hlasov. Možno to rozbehneme aj online, ale to je komplikovanejšie. Zatiaľ si však naše petičné hárky môžu ľudia stiahnuť na našej webovej stránke, a poslať nám ich naspäť do Bratislavy. Všetko je to na webe vysvetlené.
