GABRIELA HERÉNYIOVÁ je psychologička, učí na Filozofickej fakulte na Katedre psychológie Univerzity Komenského v Bratislave a zameriava sa na školskú psychológiu. Je spoluautorkou knihy Škola rozvíjania emocionálnej inteligencie žiakov a Rozvíjení emoční inteligence žáků (Prevence šikanování, intolerance a násilí mezi dospívajícími). Rozprávali sme sa o tom, prečo je dobrá klíma v škole a v triedach dôležitá, ako ju učitelia môžu dosiahnuť a čomu by sa mali vyhýbať.
Prečo je klíma v škole taká dôležitá?
Pretože deti nerady chodia do školy. Necítia sa tam komfortne, pohodlne. Odmietajú školu a sú postavené v opozícii voči učiteľovi, škole i samotnému vzdelávaniu. Najdôležitejšie je vytvoriť takú atmosféru, aby tam boli rady, mali pocit, že im škola niečo dáva, aby tu atmosféra bola pokojná a nemali v škole pocit strachu.
Prečo sa ten strach tak často dostáva do tried, resp. do škôl?
Častokrát preto, lebo učitelia sú zúfalí a snažia sa udržať poriadok nátlakom. Vyhrážajú sa žiakom. To považujem za úplne najhoršie. Pravdou je, že ešte stále majú učitelia tendencie motivovať negatívne.
Čo to v praxi znamená?
Napríklad používajú vyjadrenia typu: „Ty to nezvládneš!“, „Takýmto prístupom to neurobíš!“, „Nezmaturuješ.“ a podobne.
Ako by to mali robiť správne?
Presne opačne. „Ty na to máš! Ty to dokážeš, len musíš ísť na to iným spôsobom.“ Snažiť sa u žiakov neustále posilňovať to, čo je v nich dobré. Vo všeobecnosti sa strašne málo navzájom chválime. Akoby pochvala v našich končinách ani neexistovala. Či už sa bavíme o rodičoch alebo učiteľoch. Stále deťom aj doma rodičia vytýkajú, čo neurobili. Zabudli na smeti, neupratal si si izbu, ... , ale keď dieťa niečo urobí, pokladáme to za samozrejmosť. Nepochválime ho. Pokladáme to za jeho povinnosť. Ak však pochvalu využijeme na posilňovanie jeho pozitívneho správania, bude to robiť častejšie, bude to preň prirodzenejšie. A presne to isté máme aj v škole.
Ak učiteľ postaví svoju autoritu na negatívnych emóciách, na tom, že on je ten zlý, ten, kto im dokáže, že to nevedia, tak je to veľmi zlé. Škola by mala dokázať deťom v čom sú dobré, na čo majú, pomáhať im rásť. Nie všetci musíme byť výborní v matematike, v písaní slohových prác, ale máme iné prednosti a klady.
Od čoho hlavne závisí klíma v triede?
Od pedagóga. Ten je rozhodujúci, pretože ju tvorí. Keď si žiakov váži a má ich za osobnosti, berie ich ako niekoho, koho prišiel viesť životom a nechce len rozkazovať, povyšovať sa, ale je súčasťou triedy, tak tá klíma môže byť veľmi optimistická. Neznamená to, že tam musí byť sranda. To nie. Ide o to, aby si deti niečo zo školy odniesli do života a vedeli, že sa im to na niečo zíde.
Je komunikácia dnes u vyťažených učiteľov s deťmi dostatočná?
Nie, nehovoríme s deťmi. Nevieme s nimi komunikovať, počúvať ich. Nemajú sa často s kým porozprávať. Ako školský psychológ som vždy hlavne deti počúvala a to doslova celým srdcom. Aj v rodine, ak si čítajú rodičia noviny a chcú, ¸aby im dieťa rozprávalo, čo bolo v škole, to nie je pravé počúvanie. To je dnes mimochodom typické aj v rodinách. Rodičia nemajú čas na deti. Mama varí otočená chrbtom k dieťaťu a pýta sa, čo bolo v škole. Čo jej asi tak odpovie? No nič. Musíme zmeniť prístup. Nepotrebujeme na to žiadne peniaze, nič. Je to iba o nás. Byť pozitívne naladení.
Je to teda vždy o tom samotnom učiteľovi, ak zavrie na triede dvere?
Áno, je to o tom, ako si váži svojich žiakov. Ak im ukážete, že sú to v prvom rade pre vás ľudia a nie čísla v triednej knihe, tak hneď bude vyzerať všetko inak. Dieťa musí cítiť, že ho vidíte ako človeka, ktorý má svoje starosti, čo niečo zažil, môže mať zlý deň, lepší deň. Musí vedieť, že vás vždy zaujíma a vy ste ochotní ho tolerovať, aj keď má ten zlý deň. Ak sa do tried dostane ľudský prístup, všetko bude vyzerať inak.
Ako by však mali pristupovať k deťom, ktoré im opakovane narúšajú disciplínu? Je samozrejmé, že musia aj učiť a pri najlepšej vôli ich problémy tolerovať, sa to asi vždy počas hodín nedá.
Mali by si určiť presné hranice a pravidlá hry. Dôležité je, nemeniť ich počas školského roka, aby si deti na ne zvykli. Musíme vedieť definovať, pokiaľ ešte môže vyrušovať a čo už je za našou hranicou. Ak však dieťa opakovane prekračuje dohodnutú hranicu, musíme sa ho spýtať, prečo to robí. V praxi považujem za veľmi dôležitý problém, že učiteľov často nezaujíma, prečo deti vyrušujú. Deti majú neraz zdravotné problémy, o ktorých nevedia ani ony samotné, či rodičia. Treba sa vždy individuálne porozprávať so žiakom a nie ho ponižovať pred ostatnými. To je v konečnom dôsledku aj tak vždy len ukážka slabosti pedagóga, že si nevie so žiakom rady.
Sú nejaké osvedčené veci, čo fungujú?
Učitelia si môžu napr. určiť takéto dieťa ako svojho pomocníka a dať mu nejakú dôležitú úlohu, aby mal pocit, že niečo znamená. Na jednej strane je to pre pedagóga dosť roboty navyše, ale na druhej strane si musí uvedomiť, že mu to pozitívne ovplyvní celú atmosféru v triede. Bude sa mu tak omnoho lepšie učiť, ak má zamestnaného žiaka, ktorý opakovane ruší disciplínu.
Najčastejšie však asi učitelia vykrikujú menom počas hodiny na deti, čo vyrušujú, nie?
To je časté. Učitelia si neuvedomujú, že takýto prístup ruší všetkých ostatných. Ruší ich sústredenie. Celá trieda musí od toho momentu začať od znova premýšľať. Podobne ako pri štartovaní auta miniete najviac benzínu, tak aj tu. Ak sa musia deti začať znova koncentrovať, riešiť nejaký problém, alebo počúvať, musia vynaložiť ďaleko viac energie na túto koncentráciu.
Stáva sa, že deti vyrušujú aj preto, že majú veľmi ľahké úlohy?
Učitelia to v takých prípadoch nechcú vždy riešiť, lebo by mali voliť individuálny prístup. Oni chcú stádovitosť. Deti sú však individuality a majú svoje špecifiká. To si musí učiteľ uvedomovať. Vtedy je v triede dobrá atmosféra, keď dokáže každému zvlášť pomôcť. To nie je len o tom, že všetci budeme robiť to isté. Hlavne v tých nižších ročníkoch na toto musia byť učiteľky veľmi vnímavé. Behá dieťa po triede? Bude náš inšpektor! Všetko obehá, skontroluje a v pokoji si sadne. Niekoho je potrebné aktivizovať, lebo je veľmi pomalý, iného naopak utlmiť.
Teraz sa veľmi veľa hovorí o individuálnom prístupe. Vnímate, že sú už učitelia na to postupne pripravení?
Mnohí z nich majú už za sebou školenia, ale je to ťažko zhodnotiť. Napr. u prváčikov vám prídu deti, ktoré vedia čítať, písať, iné sa učia držať pero. Tu je ten individuálny prístup dôležitý. Vyspelejším deťom je potreba dať ťažšie úlohy, aby boli zaujaté. Inak budú robiť zle. Hoci je to pre učiteľa robota najviac, celá trieda bude vďaka tomu pokojnejšia.
Považujete za dobré aj skupinové vyučovania, kedy si učiteľka rozdelí deti podľa úrovne napr. v matematike?
Deti sú vtedy ďaleko viac predmetom zaujaté. Tu ale zase vystupuje do popredia súťaživosť. Vyhrávajú tu vždy tí istí. Vyskočia a hneď reagujú. To sú deti s rýchlymi reakciami a nedajú šancu deťom pomalším. To si už musí učiteľka ustrážiť, aby dala šancu všetkým deťom uspieť. Tu je veľmi dôležité, že učiteľ chce poznať svoje deti, aké majú zázemie, problémy, vie ich odhadnúť a dopomôže uspieť všetkým.
Vnímajú to deti to dobre, ak učiteľ povie svoje hranice a pravidlá?
Najlepšie je, ak si tieto pravidlá určujú spoločne. Napíšu si ich v triede niekam na plagát. Učiteľ sa vie potom oprieť o to, že to bol návrh samotných detí. Majú voči tomu väčšiu zodpovednosť. Stmeľuje to triedu, ak je vtiahnutá do rozhodovania o nich samotných. Aj vďaka tomu sa vytvára dobrá atmosféra v triede.
Ako sa pozeráte na tabuľky správania, ktoré často visia v triedach na stenách?
Tu je opäť súťaživosť, pri ktorej treba byť veľmi opatrný. Preferujem vždy skôr odmeňovanie ako pridávanie čiernych bodov za zlé správanie. Tiež som vždy vedela, kde je na tabuli môj syn, lebo to bola čierna búrka. Nemôžem povedať, že by mi to robilo 3 krát najlepšie. Dobrá vec je deti motivovať. Napr. deviataci zbierali za úlohy body a najlepší sa stane Math Boy. Dobré sú tiež tabuľky o emóciách. Učitelia si vytvoria tabuľku, kde majú smajlíkov s rôznymi emóciami. Napr. smutný, veselý, nešťastný. Dieťa ráno príde do školy a pripne si tam svoj znak, ako sa cíti. Počas dňa si ho deti aj menia. Je to dobré aj pre učiteľku, aby nadviazala hlbší rozhovor. Ak tam vidí smutný smajlík, môže sa o tom s dieťaťom porozprávať. Je smutné, že my sme emócie akoby zo školy úplne vylúčili. Vôbec sa o emóciách nerozprávame, nevieme o pocitoch detí. Hovoriť však o tom, ako sa cítim, je dobrá zručnosť do života. Je to výborné aj na stmelenie skupiny v triede a zlepšenie atmosféry.
Máte skúsenosti, že tieto veci učitelia v praxi robia?
Dá sa robiť veľa vecí a takých pedagógov, čo ich robia, je dosť. Nemôžem povedať na učiteľov zlého slova. Sú aj takí, čo sú vyhorení, lebo robia naozaj nadľudskú prácu. Práca s deťmi je naozaj veľmi náročná a vyčerpávajúca. Mali by byť úplne inak ohodnotení a hlavne ten nešťastný spoločenský status učiteľov ubíja asi najviac. Ľuda ich neuznávajú a majú pocit, že každý, kto vie čítať a písať, môže byť učiteľom. Tak to ale nie je. Každý učiteľ musí byť svojím spôsobom aj psychológ.
Chodia dnes učitelia za školskými psychológmi pre rady? Pomáhajú si s nimi?
Určite. Opäť to ale závisí od celej atmosféry v škole a hlavne od vzťahu psychológa k ostatným, od jeho osobnosti. Ja som s tým mala veľmi dobré skúsenosti, a hoci už v škole ako školský psychológ nepôsobím, chodia sa za mnou bývalí kolegovia poradiť stále.
Čo trápi pedagógov? S čím im psychológovia pomáhajú?
Pomáhame im zjednodušiť ich prácu, aby mohli učiť, porozumieť tomu, čo robia. Občas stačí iba zmeniť prístup k žiakovi a veci sa vyriešia. Sú pedagógovia, ktorí sami vzbudzujú u žiakov agresivitu. Majú arogantné správanie voči nim a neuvedomujú si to. Keď pracujeme s pedagógmi, tak aj tieto veci im musíme veľmi citlivo podávať. Potom pochopia, že to môžu robiť aj iným spôsobom. Sú učitelia, ktorí prídu za nami sami, ale aj takí, ktorí si nikdy nepriznajú, že našu pomoc potrebujú.
Úlohou školského psychológa je aj chodiť pravidelne do tried na inšpekcie?
Ani nie inšpekcie, ale pozorovať, čo sa deje v triedach. Jeho úloha nie je ani tak pracovať individuálne, ale so skupinou. Keď je problém v triede, že sa žiaci sťažujú na učiteľa alebo naopak. Zistí, ako tá hodina prebieha, až potom môže riešiť veci. Vždy musí vidieť problém z dvoch strán. Teraz sa v rámci inklúzie chystá príprava špeciálnych tímov – školský psychológ, špeciálny pedagóg a sociálny pedagóg. Mali by byť na každej škole a pomáhať. Dúfajme, že sa to zrealizuje, pretože máme veľa žiakov s poruchami učenia a správania. Tieto deti potrebujú špeciálnu starostlivosť a pedagógovia nutne potrebujú pomoc psychológa, aby vedeli, ako k tým deťom pristupovať. Hoci sa to všetko v školách učí, prax je vždy o niečom inom. Deti sú každé iné a neexistuje na ne šablóna. A teraz je toho tak veľa, že nie sú na to jednoducho pedagógovia pripravení. Dokonca ani samotní rodičia.
Čo by pomohlo pri práci s takýmito deťmi?
Dôležitá je určite spolupráca s rodičmi. Tí ale nemajú vo všetkých prípadoch čas na deti. Dôležitý je poriadok, aby malo dieťa vo všetkom pravidelnosť, nerozptyľovalo sa ničím. To doma častokrát neexistuje. Škola má potom nekonečne veľa problémov, čo musí riešiť.
Rita Pearson, americká učiteľka, kedysi na TEDx prednáške povedala: „Deti sa neučia od ľudí, ktorých nemajú rady.“ Stotožňujete sa s jej tvrdením?
Áno, určite. Dieťa musí mať s učiteľom taký vzťah, aby malo pocit, že je to ten pravý človek, ktorý ho môže viesť životom. Učiteľ by mal byť ten človek, ktorý ukazuje deťom, ako žiť ďalej, ako byť spokojný a šťastný. Častokrát sa to otáča iba na učenie a nikto deťom nehovorí, ako žiť. Je dôležité vedieť tráviť voľný čas, tešiť sa, komunikovať, chodiť do prírody. To všetko by sme sa mali učiť v škole. Dieťa nevstrebáva informácie, ak mu človek nie je sympatický. Vypne mozog a ignoruje, čo mu hovorí. To, ako si nás deti obľúbia vplýva na to, čo sa od nás naučia. Vzťah k predmetu vždy závisí od pedagóga. Aj ten najodpornejší predmet majú deti rady, ak je dobrý pedagóg. Učiteľ je alfa a omega.
Čo všetko dokáže pokaziť aj drobná zaujatosť voči žiakovi?
Môže to pokaziť všetko. Treba si uvedomiť, že ak to učiteľ dáva najavo verbálne alebo neverbálne, alebo si dieťa vôbec nevšíma, má ho za nulu, tak toto deti veľmi zle znášajú. Vedia mu potom robiť neplechu na hodine. Vtedy by si mal uvedomiť, či je naozaj na vine iba dieťa alebo aj on sám.
Pomáha, ak má učiteľ problémy so žiakom, aby komunikoval s rodičmi?
Určite. Učiteľ by sa mal zaujímať, ako to dieťa vníma. Spolupráca s rodičmi je nesmierne dôležitá. Preto aj samotný rozhovor s rodičmi by mal začať veľmi citlivo a nikdy nie tým, čo zlé to dieťa v škole robí. Mal by byť pozitívnym a povedať, že si váži, že prišli a že sa zaujímajú o svoje dieťa. Mal by sa ich pýtať, ako sa ich dieťa doma správa, ako to vidia oni. To je veľmi podstatné.
A komunikujú učitelia s rodičmi podľa vás dostatočne? Existuje medzi nimi vzťah?
Pri protestoch učiteľov sa ukázalo, že rodičia nereagujú na potreby učiteľov. Je to aj o statuse učiteľa v spoločnosti. Akoby to nepovažovali za dôležité. Voľakedy existovala úžasná vec, kedy mal učiteľ povinnosť ísť domov ku každému žiakovi na návštevu najmenej raz do roka. Vedel, v akých pomeroch dieťa žije a ako sa s ním jedná. Hoci tú rodinu zmeniť nedokázal, mal obraz o tom, ako funguje, čo môže dieťaťu naložiť, kde môže pritlačiť, či naopak ubrať. To malo naozaj obrovský zmysel. Ak učiteľ spolupracuje s rodinou, vždy vie, kde má dieťa slabé a kde silné stránky. Táto spolupráca je nevyhnutná a teraz je naozaj zúfalá.
PhDr. Herényiová Gabriela, PhD.
Vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 1982 pracuje na Filozofickej fakulte ako vysokoškolský učiteľ pedagogiky. Od roku 1990 vyučuje na katedre psychológie so zameraním na pedagogickú a školskú psychológiu. V rokoch 2004 až 2007 sa vzdelávala v oblasti rodinnej terapie v Prahe. Je členkou Medzinárodnej asociácie školskej psychológie (ISPA) a zastupuje Asociáciu školskej psychológie (AŠP) SR a ČR v tejto organizácii, ktorá každoročne organizuje kolokviá v rôznych krajinách sveta.
Zúčastňovala sa na realizácii Humanistickej školy priateľského partnerstva, v ktorej výskumne overovala opodstatnenosť funkcie a pôsobenia školského psychológa priamo na školách a možnosti zavedenia humanistických prvkov do našich škôl. Je držiteľkou certifikátu v preventívnom programe proti násiliu v školách SECOND STEP (v slovenskej modifikácií DRUHÝ KROK) získaného od Committee for Children, Seattle, USA v r. 2004. Organizuje intervenčné programy pre žiakov a učiteľov (program riešenia konfliktov na školách, program k tolerancii a znižovaniu agresivity na školách, program emocionálnej a sociálnej inteligencie na školách).
