Keď som sa dozvedela, že budem mať syna, trochu mi bolo ľúto, že nikdy nezažijem tú jemnú dievčenskú prítulnosť, vnímavosť a pripútanie k rodine. Všetko to typické dievčenské. Emocionálne. Dcéru, ktorá sa so mnou bude vždy deliť o tie najsilnejšie zážitky a najtajnejšie sny. Dovolí mi jedného dňa s absolútnou dôverou popestovať vnúča a zostane žiť nablízku... „Nevadí, veď je to jedno,“ zahnala som časom ľútostivé myšlienky. „Hlavne nech je zdravý!“
O chvíľu som už bola pripravená na odvážneho nezbedného chlapca, ktorý bude všade lietať, loziť po stromoch, občas po dievčatách hodí dážďovku, túlenie, ani bozkávanie nebude mať rád, odrie si pri futbale kolená a vlastne prinesie do celej rodiny poriadny vietor. Väčšinu vecí bude riešiť bez veľkých emócií a bez plaču. Tak chlapsky.
Keď sa narodil, mal niekoľko mesiacov silné koliky. Plakal veľmi často a veľa. Keď si tak spätne spomínam, mám pocit, že prvý polrok som ho z rúk vlastne kvôli tomu ani nezložila. Túlili sme sa chtiac-nechtiac neustále. Kto nezažil, nepochopí, aké je to pre novopečenú mamičku ťažké niekoľko hodín počúvať plač dieťatka a nedokázať mu pomôcť. Tajne som dúfala, že keď toto záhadné obdobie, s ktorým si nevedia rady ani pediatri a odpravia vás s požehnaním, že „jedného dňa to samé prejde“, skončí, bude už dobre. Nič sa mi totiž nezdalo horšie ako neutíchajúci detský plač.
Ale ako chlapec rástol, plaču sme sa nezbavili ani neskôr. Plakal, keď ho na ihrisku postrčilo iné dieťa, keď sa na ulici zjavil vysmiaty šašo s červeným nosom a gitarou, aj keď sa na filmovom plátne malý Nemo stratil svojmu otcovi. A pravidelne aj vtedy, keď sme museli ukončiť detskú zábavu, keď bol čas ísť do postele, alebo keď s tímom prehrali ťažký futbalový zápas. Chvíľu sa smial a o chvíľu zase plakal. A keď sa nám zdalo, že tých sĺz je priveľa, občas z nás v slabej chvíli vypadlo to povestné: „Chlapi neplačú! Veď, už si veľký!“ No nepomohlo. A ja som pochopila, že som sa strašne mýlila.
Chlapi proste plačú. A nielen to. Majú v sebe milióny krásnych emócií.
Nie sú to len dievčatá, pri ktorých môžete pocítiť, že sú s vami prepojené, že sú vám blízke. Viem to, pretože môj chlapec mi každý deň s nadšením rozpráva, čo sa stalo v škole, ako vychádza s kamarátmi, ako sa mal na výlete bezo mňa. No vždy sa hneď dobrovoľne prizná, aj keď niečo vyvedie. Keď je Valentín, nezabudne kúpiť ružu pre svoju spolužiačku, lebo ju má rád. Keď nie sme spolu jeden deň, volá mi, že mu chýbam. Keď sme spolu, tak sa veľa objímame a keď sa pohádame, vždy vie, kedy urobil chybu a príde ma objať so slovami: „Mrzí ma to, mami. Odpúšťaš mi?“ Keď som chorá, varí mi čaj a pripraví na tanierik sucháre. Vraj ako pre anglickú kráľovnú.
Nie, nie sú to len dievčatá, ktoré vám dajú pocítiť, že tu vždy budú pre vás. Aj chlapci vám každý deň vedia povedať ľúbim ťa, chýbaš mi, som taký šťastný, že ťa mám...
Vedia byť tiež rovnako láskaví, náladoví, uplakaní i komplikovaní.
Spoločnosť nás núti myslieť si, že chlapi sú úplne iní. Sú to tí, z ktorých emócie nedostaneme, ani keby sme veľmi chceli. Takí proste sú. Sú silní. Nedotknuteľní. Tí, ktorí zvládnu všetko. Fyzickú bolesť, aj zradu. Tí, ktorí predsa neplačú, ani nehovoria ľúbim ťa.
Pravdou je, že vo svojom vnútri ľúbia, tešia sa i smútia rovnako ako my. Nechcem, aby bol jedného dňa môj syn iný ako je dnes. Presne takéhoto ho totiž bude iste milovať nejaká žena rovnako veľmi ako ja teraz.
Nehovorím preto už synovi niečo, čo nie je pravda. Dôvodov na slzy šťastia, či smútku je v živote mnoho. Nech si užíva život presne taký, aký je. Plný rôznych emócií. Tie majú mať miesto aj v živote správnych chlapov. Nie potajme, osamote. Pokojne tam, kde k nim prídu.
