Nebolo to tak dávno, čo som si plánovala skočiť bundgee jumping na Štrbskom Plese, nebála som sa na ceste z kúpaliska stopovať neznámych ľudí, ísť sama na ďaleké miesta, kde som nikdy nebola, sadnúť na akýkoľvek kolotoč, jazdiť na vodnom skútri, na strmých svahoch na lyžiach, ani potápať sa hlboko pod hladinou Karibského mora.
Nebolo to tak dávno, čo som sa nebála... no dnes je všetko inak. Bojím sa každý deň.
O seba, aby si sa mal vždy o koho oprieť. O teba, aby si vždy bol v správny čas na správnom mieste.
Babka mi hovorievala, že človek nikdy nepochopí strach rodičov, až pokým nemá svoje vlastné deti. Bola to pravda.
Spomenula som si na to, keď mi po prvý raz vložil lekár syna do náručia a nemohla som niekoľko nocí spať, lebo som počúvala či dýcha, hoci som bola na smrť vyčerpaná. Aj vtedy, keď po prvý krát zostal s cudzími ľuďmi v škôlke a srdcervúco prosil, aby som ho v nej nenechávala. Nevedela som, či mi ešte niekedy bude veriť, ak spravím ten ďalší krok a dvere zavriem. Veľmi som sa bála...
Vždy, keď vystúpil na pódium či hral svoj futbalový zápas, potili sa mi ruky aj za neho. Spomenula som si na babkine slová, keď sme vysoko v alpských horách lyžovali v hmle a tá drobná postava sa mi rýchlosťou blesku strácala z dohľadu. Aj vtedy, keď odchádzal prvý raz do školy v prírode a nadšený mi s kamarátmi z autobusu mával. Ten podivný tajomný strach bol stále kdesi nablízku.
Zovrie mi hrdlo vždy, keď hovorí, že bude hrať ako profesionálny hráč futbal kdesi v Barcelone, lebo tam je ten najlepší klub pre neho, alebo že pôjde študovať na Harvard.
Desí ma totiž to množstvo vecí, ktoré ďaleko i blízko nedokážeme ovplyvniť... Zamrazí ma vždy, keď počujem správy, že dievčatko skočilo na školskom výlete do bazéna a upadlo do kómy, že nepozorný vodič zrazil na prechode dieťa, ktoré išlo večer na tréning, že sa v detskom tábore dostal do bazéna plného detí elektrický prúd, alebo opäť nejaký šialenec v civilizovanej bezvojnovej krajine na hlavnom námestí len tak strieľal nevinné deti i dospelých.
Zmocní sa ma pocit strachu a bezmocnosti, keď svoje dieťa vidím v diaľke a nemôžem roztiahnuť svoje ochranné krídla. Deväť mesiacov sme boli jedno telo a jedna duša. Dokážu sa vôbec ešte niekedy mamy cítiť slobodné a bezstarostné? Akoby ten najdôležitejší kúsok z nás zostal kráčať popri nás.
Viem, že deti majú z domu odchádzať. Pomaly, postupne, nabalené láskou. Vyletieť silné z hniezda ako tie malé vtáčatá. A mali by odísť šťastné. Skrývam preto svoj strach najlepšie ako dokážem. Asi tak, ako to robia všetky mamy. Snáď si moje dieťa zapamätá len to pevné zovretie rúčky vždy, keď stojíme na chodníku pri priechode, alebo dlhé objatie po tom, čo v poriadku vystúpi zo školského autobusu. Dnes možno nevie, čo môj pevný stisk znamená. No o pár rokov, keď mu vložia do náručia jeho vlastné dieťa, pochopí.
Spozná ten zvláštny neopísateľný strach, ktorý poznajú iba rodičia...
