Každý deň sa rodičia pokúšajú hovoriť so svojimi najmenšími, aký deň prežili. Mnohokrát však dostanú iba stručnú odpoveď a tým ich konverzácia skončí. Nie je tak spokojný ani rodič, no v konečnom dôsledku ani dieťa.
Ako bolo dnes v škole? - Dobre.
Čo ste dnes robili?- Všeličo.
Čo ste mali na obed? – Už si nepamätám.
Aj takto vyzerá bežná konverzácia rodičov a ich detí po zvítaní po škole a práci.
Prečo sú deti občas neochotné s nami hovoriť?
Dôvodov môže byť mnoho. Ich reakcie bývajú často inštinktívne a obranné, pretože môžu vyvolávať negatívne pocity, ktoré počas dňa zažili. Môžu s nami odmietať konverzovať, pretože sú jednoducho nahnevané, zahanbené alebo sa obávajú našej kritickej reakcie. Nechce sa im opäť vracať k negatívnym pocitom a myslia si, že ak ich necháme, jednoducho samé zmiznú.
Možno sa im nechce hovoriť, pretože učiteľka im kládla otázky celý deň a sú z toho unavené. A možno je to preto, že sa konečne po celom dni potrebujú uvoľniť a byť iba jednoducho samy sebou.
Ako naštartovať spoločný rozhovor?
Ak nechcete prísť o poznanie sveta, ktorý vaše deti prežívajú, detskí terapeuti radia, že je dobré začínať konverzáciu s prejavením záujmu o to, čo má dieťa rado. Aj keď to práve nie je to, čo by zaujímalo vás. To je najistejšia cesta, ako sa s dieťaťom spojiť a získať si jeho pozornosť v akomkoľvek veku. Ak má teda rado futbal, začnite kedykoľvek pokojne konverzáciu tým.
Napriek tomu, že vhodne zvolíme tému, nemusí sa nám vždy v akejkoľvek fáze dňa či nálade s dieťaťom rozvinúť debatu. Skúste si spomenúť, kedy ste sa najlepšie s dieťaťom porozprávali, v akej časti dňa to bolo, po akej aktivite. Cestovali ste autom na krúžok? Ráno do školy? Pri spoločnej večeri alebo pred spaním? Váš vlastný „debatný rituál“ si môžete urobiť kedykoľvek, no dôležité je, aby ste ho mali pravidelne a na spojenie s vaším dieťaťom nezabúdali.
Kľúčové tiež je, aby sme postupne učili aj deti, čo znamená „konverzovať.“ Je to „dávať a prijímať,“ pričom zodpovednosť za príjemný rozhovor majú obe strany. Buďte však iniciátorom, pretože len častým opakovaním sa rozhovory môžu stať súčasťou vášho vzťahu. Nenechajte sa odradiť jednoslovnou odpoveďou dieťaťa. Za vzťah rodič-dieťa je vždy zodpovednejší rodič.
Uvedomujte si dospelácku nespravodlivosť voči deťom a naučte sa sami deti počúvať. Ak sa detí spýtate, čo ich najčastejšie trápi, tak dostanete odpovede: „Vy dospelí, nie ste fér. Nenecháte ma vždy povedať, ako sa to stalo, čo si myslím, cítim, ...“
Ak nie sme tí, ktorí ich vždy počúvajú, tak nemôžeme očakávať, že nás vždy budú počúvať ony. Ak sú našimi partnermi do diskusie len v situáciách, keď sa to hodí nám, nemôžeme očakávať, že ony budú s nami hovoriť vždy. Ak ich dokážeme počúvať aj vo vypätých situáciách, dozvieme sa častokrát viac, ako sme si mysleli. A nabudúce sa budú s nami deliť o svoje zážitky o čosi ochotnejšie.
Aktívne počúvanie predstavuje nielen očný kontakt, ale aj vašu reč tela a mimiku tváre, ktoré potvrdzujú váš ozajstný záujem o to, čo dieťa hovorí.
Reagujte ľudsky a so skutočnými emóciami. Nepreháňajte to, ale ani sa netvárte, že ste psychológ. Ak chcete zostať v spojení s ich životmi, prispôsobte sa ich svetu. „To nemyslíš vážne, že toto Peťko povedal? Robíš si srandu?“ „To je úžasné, čo spravila Karolína! Nemôžem tomu uveriť. A čo si na to povedal?“ Aj takto môžu vyzerať reakcie, ktoré vzbudzujú záujem dieťaťa v konverzácii s vami pokračovať.
Deľte sa s deťmi o svoje príbehy. Vaše deti milujú počúvať o tom, ako ste sami boli deťmi a akí boli vaši rodičia. Takéto príbehy sú obzvlášť užitočné, ak svoje deti potrebujete posmeliť, ak idú prvý krát do letného tábora, do školy, či na svoju prvú športovú súťaž. Pomôžu vám aj vo chvíli, keď sa deti niečím trápia ako napríklad, že si nevedia nájsť priateľov. Ak ste niečo podobné zažili, posmelí ich to, že všetko môže byť časom inak. „Viem, aké to je, keď sa s tebou deti nechcú na ihrisku hrať. Určite si nahnevaná. Aj mne sa to občas stalo, keď som bola takáto malá.“ Väčšina detí zostane pri takejto vašej spovedi zarazená: „Tebe sa to stalo?!“ Vaša skúsenosť a jeho aktuálne prežívanie vás dokážu spojiť do veľmi užitočnej a otvorenej konverzácie, kde môžete dieťaťu poskytnúť v ťažkej chvíli emocionálnu podporu a dodať odvahu.
Ak vaše rozhovory končia nešťastne v určitých situáciách, napr. pri vyzdvihovaní dieťaťa zo škôlky či školy, keď sa ešte hrajú, skúste ho požiadať o pomoc. „Zakaždým, keď pre teba prídem do školy, začneš na ma škaredo vrčať. Viem, že sa ešte hráš s kamarátmi, ale mrzí ma, keď ma takto po celom dni privítaš. Čo myslíš, čo by sme s tým mohli urobiť?“
Deti dokážu veľmi pekne spolupracovať, ak ich vyzveme k hľadaniu a nájdeniu riešenia, samy si následne ľahko uvedomia, ako sa chcú správať.
Aj kritika patrí k spoločným rozhovorom. Kritizujte, deti to k svojmu rastu potrebujú. Robte to však premyslene a s citom. Deti sa neustále vo svojej mysli pýtajú: „Miluješ ma?“ Nesprávne podanú kritiku si preto môžu vysvetľovať presne naopak. Podávajte ju tak, aby bola konštruktívna a dieťaťu na konci naozaj pomohla. Dieťa sa nebude cítiť odmietané, ak ho nebudete odmietať vy sami. Aj počas kritiky deťom môžete povedať, že ich máte radi. „Vieš, že ťa ľúbim, ale nepáči sa mi, čo si urobila...“ A nezabudnite na základné pravidlo kritiky: „Zamerajte sa na správanie a jednanie dieťaťa, nie na dieťa samotné. Nepoužívajte ostré slová a vždy pridajte aj nejakú pozitívnu informáciu.“
Nájdite si každý deň čas iba na vaše dieťa. Nech hovoríte o čomkoľvek, či je to príjemné alebo nie, potrebujete čas, aby ste počúvali a zároveň reagovali primerane. Ak nemáte čas, negatívne rozhovory sa dokážu ešte zhoršiť a dieťa sa vám uzavrie.
Nebojte sa dávať rady. Aj v dnešnej dobe, kedy deti nájdu asi všetko na internete stále potrebujú rady od rodičov. Snažte sa ich vyzývať k hľadaniu vlastných riešení, ale neváhajte poradiť aj z vlastnej skúsenosti. Aj na to tu rodičia sú.
Rozhovor s vaším dieťaťom dá mnoho do života nielen jemu, ale aj vám. Nenechajte skĺznuť váš vzťah len do tém, kde má kto opraté ponožky, alebo čo má dieťa na domácu úlohu. Skutočné spojenie nie je iba o povinnostiach, ale aj radostiach a starostiach, ktoré si nosíme v sebe. Ak chcete, aby ste si s deťmi boli blízki aj v čase dospievania, základy musíte položiť už dnes.
