Kritika nás učí rozpoznávať vlastné chyby, následne ich analyzovať a naprávať. Vhodne podaná spätná väzba od správneho človeka nás môže posunúť o peknú kus dopredu. Kritika je neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Počúvame ju od šéfa, od rodiny i od priateľov. Určite každý z nás prežil situáciu, keď si musel vypočuť negatívne hodnotene svojej práce, jednania alebo správania a musel bojovať s pocitom nedocenenia. Nie však každá kritika je rovnaká. Konštruktívna kritika sa môže pre človeka stať hnacím motorom. Vďaka múdro povedanej kritike môžeme zvýšiť svoje výkony, zlepšiť vzťahy, môžeme sa stať lepšími ľuďmi. Okrem pozitívnej motivácie práve konštruktívna kritika nás učí rozoznávať vlastné chyby, následne ich analyzovať a naprávať. A preto by sme sa mali naučiť nielen správne kritizovať, ale správne kritiku aj prijímať.
Mozog na kritiku reaguje vždy silne. Keď sa nám aktivuje nervový systém, je ťažké zachovať si chladnú hlavu. Niektorí ľudia reagujú agresívnym útokom, iní sa začnú obhajovať. Prečo to tak je? Neurovedec John Cacioppo z Chicagskej univerzity zistil, prečo sa tak deje. Podľa neho máme k tomu biologické predpoklady, pretože v našom mozgu existujú odlišné okruhy pre spracovanie pozitívnych a negatívnych informácií. Pri svojich experimentoch tiež dokázal, že náš mozog reaguje výrazne citlivejšie na negatívne stimuly naž na stimuly pozitívne. Naša precitlivenosť na kritiku vedie k tomu, že ju vidíme aj tam, kde vôbec nie je. I neutrálne informácie podľa Johna Cacioppa sú často vnímané ako záporné informácie.
Až na výnimky, málokto rád kritizuje svojich blízkych, zamestnancov, žiakov, študentov alebo vlastné deti. Niektorí ľudia chodia na kurzy, kde ich učia správne kritizovať a nepríjemnú pravdu im povedať do očí. Určite všetci poznáte tradičnú poučku kritiky: „Zamerajte sa na správanie a jednanie danej osoby, nezamerajte sa na samotného jedinca. Nepoužívajte ostré slová a pridajte aj nejakú pozitívnu informáciu.“ Vo všeobecnosti je však situácia taká, že bežne sa s touto problematikou človek nestretne, nikde ju netrénuje, a tak často kritiku nevieme správne nielen povedať, ale ju ani nevieme prijímať. Podať spätnú väzbu správnym spôsobom naviac vyžaduje značnú mieru empatie a sebaovládania.
Reakcie ľudí na kritiku sú vždy veľmi silné, bez ohľadu na to, ako citlivo ju človek hovorí. Okrem už spomínaných biologických pochodov v mozgu tu zohráva významnú úlohu ešte to, že človek má pocit, že sa ohrozuje jeho identita v rámci spoločenstva, v ktorom žije. Je to obava vylúčenia z komunity.
Ako teda povedať nepríjemné informácie?
Aby sa kritizovaný nezľakol, že stratí svoju identitu, zahrňte do kritiky také uistenie, že niekam patrí. Ak sa musíte rozlúčiť s niektorým z vašich podriadených, lebo na danú pozíciu nestačí, dodajte mu odvahu tým, že vyzdvihnete jeho kvality a nasmerujete ho na oblasť, v ktorej by sa mu mohlo dariť lepšie, kde by svoje schopnosti a znalosti adekvátnejšie uplatnil. Vždy sa snažte aj to, aby mohol svoj názor povedať aj ten, ktorému je kritika určená. Pýtajte sa na jeho názor, ako je s danou situáciou spokojný on a či by si niečo predstavoval ináč. Skúste hľadať spoločné riešenie. Kritika má zmysel len v prípade, že je vítaná a prichádza od osoby, ktorú druhá strana považuje za autoritu. Takže skôr, ako začnete vyslovovať kritiku, uvedomte si, či vás osoba, ktorú chcete kritizovať, považuje za kompetentných v danej oblasti. V prípade, že tomu tak je, skôr od vás prijme kritické postrehy ako stimuly, ktoré jej môžu pomôcť na ceste osobného rozvoja.
Ako čo najlepšie kritiku prijať?
Zhlboka sa nadýchnite a pripravte sa, že to bude bolieť. Snažte sa neobhajovať a neútočiť. Kritik vám nastavuje zrkadlo ako vás vidí, a preto ho skúste chvíľku počúvať. Informácie, ktoré sa za pár minút dozviete, môžu byť dosť nepríjemné a znepokojujúce, ale zároveň môžu byť pravdivé a veľmi cenné. Buďte k sebe úprimní. Bola kritika z druhej strany oprávnená? V čom ste urobili chybu a v čom sa môžete zlepšiť? Aké ponaučenie si môžete odniesť? Vo väčšine prípadov je kritika aspoň čiastočne oprávnená. Ak dokážete kritiku prijať s objektívnym nadhľadom, môže vás táto skúsenosť posunúť ešte ďalej.
ZDROJ: John T. Cacioppo: Social Neuroscience
