Doktor Jan Hnízdil je atestovaný internista a rehabilitačný lekár. Viedol rehabilitačné oddelenie Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe a do roku 2013 pôsobil v centre komplexnej starostlivosti v Dobřichovicích. Aktuálne pôsobí v Prahe, v centre komplexnej medicíny Hnízdo zdraví, ktoré sám založil. Je autorom a spoluautorom niekoľkých publikácií, napríklad Jak Léčit nemoc šílené medicíny, Mým marodúm alebo Zaříkavač nemocí. Na Slovensku mu aktuálne vyšla kniha Ako sa nestať pacientom.
Čomu sa dnes presne v centre Hnízdo venujete? Sú vašimi pacientmi aj deti?
Venujem sa psychosomatickej medicíne, pričom za mnou chodia dospelí ľudia, ale aj rodičia s deťmi s rôznymi problémami od vyrážok na tvári až po rakovinu. Mojou snahou je pacientovi vysvetliť, akú chybu robí a poradiť mu, čo má vo svojom živote zmeniť, aby sa uzdravil. Väčšina pacientov svojou chorobou hovorí: „Som v živote bezradný a nešťastný. Pán doktor, urobte s tým niečo, aby som bol šťastný.“ Životné šťastie a pohoda ale nie sú na recept. O tie sa musí zaslúžiť každý sám.
Problém je, že kedysi lekári poznali pacientov, o ktorých sa starali a poznali takmer presne ich životy. Poznali rodinu, pracovné vyťaženie, povahu, radosti i starosti pacienta. Dokázali teda identifikovať súvislosti vzniku jeho ochorenia. Dnes sa mnohí lekári na pacienta pri diagnostike ani poriadne nepozrú a hľadia do počítača. V dôsledku toho potom bezvýsledne mnohí blúdia od jedného špecialistu k druhému špecialistovi, a pritom môže byť vysvetlenie jeho ochorenia jednoduché. Ťažká býva väčšinou zmena spôsobu života, vlastného správania, povahy – teda cesta k uzdraveniu.
Môže psychosomatika riešiť naozaj všetky ochorenia ako napr. spomínanú rakovinu?
Prostredníctvom psychosomatiky je možné pochopiť aj tie najťažšie ochorenia. Pokiaľ má však pacient pokročilý nádor, zlomenú nohu alebo ťažký infarkt, je potrebné využiť všetky prostriedky modernej medicíny: operácie, lieky, chemoterapie. Až keď sa podarí akútnu fázu zvládnuť, môžeme s pacientom hovoriť o tom, prečo sa do tohto ťažkého stavu dostal a čo má v živote zmeniť, aby sa chyba neopakovala.
Väčšina rodičov sa obáva o zdravie svojich detí, keď nastúpia do materskej školy. Je to neustály kolobeh rôznych chorôb. Môžu byť aj psychického pôvodu?
Každý človek je psychosomatický. Každé ochorenie má svoj fyzický i psychický podiel. Malé deti prirodzene z času na čas ochorejú. Problém je, ak je dieťa choré dlhodobo alebo opakovane. V takom prípade nám chce niečo povedať. Je nutné zamerať svoju pozornosť na problémy v škôlke, škole alebo v rodine. Choroba je informácia o tom, aký je človek, v akom prostredí žije a akým spôsobom žije, aj ako sa vyrovnáva so zmenami. Informácia o tom, že vo svojom živote robí nejakú chybu alebo žije v zdraviu nepriaznivých podmienkach, zlých rodinných vzťahoch alebo spoločnosti.
Ako sa najčastejšie prejavujú psychosomatické ochorenia u detí?
U detí sa najčastejšie prejavujú tieto choroby bolesťami hlavy (majú toho plnú hlavu), dusením (majú v rodine „dusno“), nočným pomočovaním alebo hnačkami (doma je to na „pokakanie“), opakovanými infekciami...Keď kašlú, tak možno preto, lebo na ne kašlú rodičia. Miesto toho, aby sa rodičia zamysleli nad sebou, utekajú k lekárovi, aby dieťati naordinoval nejaký chemický liek, kašeľ potlačil a mohli na dieťa ďalej kašľať.
Môže spúšťať choroby u detí aj stres a konflikty doma medzi rodičmi alebo tlak zo strany rodičov na dieťa?
Určite áno. Zdravé dieťa môže žiť len v zdravej rodine. Pokiaľ sa vzťahy nezmenia, má len malú šancu sa uzdraviť. Miesto dieťaťa v takom prípade posielam na liečenie rodičov. Osvedčeným spôsobom je rodinná, prípadne partnerská terapia. Rodičia sa prestanú hádať, napätie v rodine povolí a dieťa sa potom uzdraví aj bez liekov a doktorov.
Jednoduché vysvetlenia bez latinských diagnóz a rôznych receptov na drahé lieky však ľudia prijímajú ťažko. Priznať si vlastné chyby a nezvádzať vinu na „chorobu“ je vždy ťažké.
Čo ešte býva takou najčastejšou príčinou ochorení?
Za väčšinu chorôb môže láska a všetko, čo s ňou súvisí. Už si to všimli aj vedci. Symbolickým orgánom lásky je srdce. Doktor Alexander Lyon z Royal Brompton Hospital napríkald skúmal, či je možné zomrieť na zlomené srdce. Dospel k záveru, že extrémna bolesť, ale aj ohromný strach alebo neočakávané šťastie môžu za určitých okolností spôsobiť srdečnú zástavu. Dôjde k nej dôsledkom vyplavenia obrovského množstva stresového hormónu. To všetko však vedeli už akosi prirodzene aj naše babičky.
Mnoho rodičov dnes v snahe, aby nič nezanedbali vo výchove svojho dieťaťa a jeho budúcom úspechu dávajú deti na mnohé krúžky a do športových klubov. Deti majú stále plný program. Dá sa identifikovať, kedy je toho už na ne priveľa?
Ochorenie dieťaťa je vždy informácia o tom, že ho niečo trápi, že je preťažené. V prvom rade preto treba pátrať po príčine a dieťaťu vytvoriť podmienky k tomu, aby sa uzdravilo, podporiť jeho samouzdravovacie schopnosti. Až vtedy, ak na uzdravenie jeho vlastné sily nestačia, mali by prísť na radu lieky. Ak má dieťa priveľa aktivít, podvedome to tiež vieme. Choroby majú byť posledným signálom, aby sme to zastavili.
Môžete uviesť nejaký prípad z vašej praxe, ktorý je typickým príkladom problémov dieťaťa v dôsledku zlyhania rodičov?
Malý Janko mal 5 rokov. Bol to šikovný, bystrý a milý chlapec. Bol však stále chorý. Virózy, angíny, zápaly stredného ucha, bronchitídy. Antibiotiká bral za minulý rok 8 krát. Mama Petra s ním obchádzala všetkých možných špecialistov. Ako vo väčšine prípadov, ak je dieťa dlhodobo choré, väčšinou ho niečo trápi. Keď ku mne prišiel, vzal som ho na limonádu, zatiaľ čo mamička čakala v ordinácii. Ako sme išli po chodbe za ruku, vypytoval som sa ho na všetko možné od kamarátov až po to, ako sa má v škôlke, čo robí ocko a maminka. „A čo si myslíš, že by sa malo zmeniť, aby si už bol konečne zdravý?“ spýtal som sa ho pri limonáde. „Aby bol ocko s nami doma,“ vypadlo z neho bez akéhokoľvek zaváhania. To, čo nevie dieťa povedať rodičom nahlas, alebo to prehliadajú, vypovie detské telo chorobou. Pokiaľ je človek v napätí, úzkosti, má nejaké trápenie, jeho imunita je slabšia ako obyčajne. Keď som to povedal matke, rozplakala sa. „Áno, manžel je stále preč. Je riaditeľom banky. Raz mi povedal, že musí zabezpečiť seba a firmu a potom prídeme na rad aj my. Tým sa riadi. Myslí iba na seba. Hoci končí v práci okolo šiestej, domov sa za nami neponáhľa. Výlety si často tiež plánuje bez nás. Peňazí zarobí viac ako dosť a míňa ich na drahé veci, aby ľudia videli, že sa mu darí. Keď príde neskoro večer domov, vyčíta mi, že sa mu nevenujem, ale ja už to nezvládam,“ povedala mi Petra a priznala, že po mnohých lekároch chodí aj sama so sebou. Všetko, čo sa dozvedela, vlastne vedela dávno predtým, ale nevedela ako z toho von. „Mám mu to všetko povedať?“ spýtala sa. Povedať bezcitnému, bezohľadnému arogantnému a sebeckému človeku, že taký je? To nič nevyrieši. Odporučil som jej preto, aby jeho negatívne chovanie ignorovala a pozitívne odmeňovala. Ak príde skoro domov, vítaj ho s otvorenou náručou. Ak si urobí deň pre vás dvoch, teš sa výrazne z takéhoto dňa. Nereaguj negatívne na jeho negativitu, lebo tá sa ešte posilňuje. Ak takýto prístup, resp. rodinná terapia s vedením terapeuta nezaberá, je na čase zvážiť zotrvanie v takomto rozpadnutom vzťahu kvôli zdraviu detí i tomu svojmu.
O čom je vaša kniha Ako sa nestať pacientom? Nájdeme si v nej niečo aj ako rodičia?
Ide o výber mojich článkov a úvah, množstvo príkladov z praxe. Určite si tam nájdu množstvo informácií a priestoru na zamyslenie aj rodičia.
Aké najčastejšie chyby dnes podľa vás rodičia robia z pohľadu zdravia ich detí? Čo by ste odkázali dnešným rodičom?
Riešia všetko liekmi. A častokrát deti potrebujú iba pokojných, rozumných a láskavých rodičov. Vzhľadom k narastajúcim počtom úzkostných, nepokojných a chorľavých detí ich začína byť naozaj nedostatok. Liekov máme však viac ako dosť.
