Amy Chua pred piatimi rokmi vydala kontroverzný celosvetový knižný bestseller o výchove Bojová pieseň tigrej matky. Amy bola dcéra čínskych emigrantov narodená v USA, no vychovávaná podľa tvrdej čínskej výchovy. Je presvedčená, že vďaka nej to dotiahla tak ďaleko. Vyštudovala Harvadskú univerzitu a učí právo na slávnej Yalovej univerzite. Bola neuveriteľne ambiciózna a úspech vyžadovala aj od svojich detí.
Vo svojej knihe opísala tvrdé praktiky čínskej výchovy, ktoré rodičia uplatňujú, aby ich deti neskôr v najväčšej konkurencii uspeli. Po vydaní knihy, ktorá je vlastne jej memoármi ako sama vychovávala svoje dve dcéry, sa spustila celosvetovo skutočná lavína negatívnych ohlasov a nechcenej popularity. Amyna rodina sa stala slávna. Nie však tak, ako si predstavovala.
Obzvlášť v Amerike, vo Veľkej Británii a západnej Európe sa Amy dostalo neľútostnej kritiky, že ako matka bola „obludou.“ Novinári, ani verejnosť, v diskusiách s ňou nemali zľutovanie. Naopak, v Číne, Kórey, Japonsku, Singapure a Taiwane sa k jej knihe vyjadrovali súhlasne.
Amy si spomína, ako ju pri väčšine diskusií moderátorky „dusili“, že bola zlou matkou. Keď však robila rozhovor s jedným japonským novinárom, úprimne sa jej začudovane pýtal: „Viete mi vysvetliť jednu vec: Prečo si západní rodičia myslia, že je zlé vyžadovať od detí, aby sa snažili o prvé miesto? Jednoducho to nechápem.“
Amy napríklad vo svojej knihe opisuje, ako sa vyhrážala dcére, že jej spáli všetky plyšové hračky, ak nebude trénovať niekoľko hodín na husle alebo ju vymkla v mraze von na terasu polonahú, pretože odmietla robiť to, čo po nej požadovala. Disciplína bola podľa nej najdôležitejšia.
Jej deti napríklad nikdy nemali dovolené:
- prespať u kamarátok;
- ísť sa hrať ku kamarátkam;
- hrať v školskom divadle;
- sťažovať sa, že nehrajú v školskom divadle;
- pozerať televízor alebo hrať počítačové hry;
- vyberať si mimoškolské aktivity;
- dostať inú známku ako jednotku;
- nebyť najlepšími vo všetkom okrem telesnej výchovy;
- hrať na iný hudobný nástroj ako je klavír alebo husle;
- nehrať na klavíri alebo husliach.
A o čom sú presvedčené tigrie matky?
- škola je vždy na prvom mieste;
- jedna mínus je zlá známka;
- ich deti musia byť v matematike 2 roky dopredu pred spolužiakmi;
- dieťa sa nikdy nemá na verejnosti chváliť;
- ak aj dieťa nesúhlasí s učiteľom alebo trénerom, vždy sa má postaviť na ich stranu;
- dieťaťu možno povoliť iba také činnosti, pri ktorých môže získať medailu;
- tá medaila musí byť zlatá.
Amyin príbeh končí tak, že jedno z jej detí sa tejto tvrdej, ba priam neľudskej, disciplíne vo veku 13 rokov vzoprie a nad matkou vyhrá. Nenechá sa zlomiť.
Čo hovoria jej deti dnes?
S odstupom niekoľkých rokov od vydania Amyinej knihy dievčatá prehovorili v médiách, ako sa im darí, aj o svojich plánoch. Dnes už 19-ročná Lulu Chua-Rubenfeld a jej 23-ročná sestra Sofia jednohlasne odmietajú, že by z nich vyrástli akokoľvek narušení dospelí.
Obe dievčatá dnes navštevujú najprestížnejšie školy na svete. Priznávajú však, že tu videli množstvo prípadov, čo dokáže neodhadnutý silný tlak rodičov spôsobiť na deťoch a ako prvé priznávajú: Nie každý to dokáže zvládnuť bez ujmy na zdraví.
Lulu a jej sestra však tvrdé detstvo plné povinností a žiadneho oddychu neberú s odstupom času tragicky. „Každý hovorí, že ma mama trápila s tým, že chcela spáliť moje hračky, ale najvtipnejšie na tom celom je, že to vôbec nie je tá najsilnejšia spomienka na moje detstvo. Spomínam si naň, ako na šťastné,“ povedala mladšia zo sestier pre The Telegraph.
Hoci ich matka vyniesla na svetlo sveta jej zlváštne praktiky a mnohí sa tu nebáli hovoriť ani o týraní detí, jej dcéra dnes matku obhajuje: „Nemám strach z mojej mamy a nikdy som ho ani nemala. Skôr som mala obavy, ak bol znepokojený môj otec. (Ten sa v knihe spomína iba minimálne a na tejto prísnej výchove sa nepodieľal, ale jej zásadne neodporoval.) Vždy mi bolo jasné, že moji rodičia sú na mojej strane, bez ohľadu na to, o čo sa jednalo. Mali odo mňa vysoké očakávania, pretože verili, že dokážem neuveriteľné veci,“ spomína Lulu.
Podľa Sofie bola najdôležitejšia životná lekcia z jej detstva to, že tvrdá práca sa vyplatí. Hoci nevládala vždy cvičiť hodiny na klavíry a bola vyčerpaná, nakoniec vždy bola šťastná, ak sa jej koncert vydaril.
Svoj pohľad na detstvo vykresľujú obe sestry novinárom ďaleko ružovejšie ako ich matka opísala v knihe. „Sme si blízka rodina, hoci v nej bolo mnoho kriku,“ objasňuje Lulu.
Lulu bola ako dieťa ďaleko neoblomnejšia ako jej sestra Sofia a s matkou na seba neustále narážala. Napriek tomu tvrdí: „Myslím, že som mala ťažké detstvo, ale bolo šťastné.“ „Matka nás tlačila vždy, keď sme to potrebovali,“ obhajuje dnes jej krutý prístup dcéra.
Na otázku novinárky, či by vychovávali týmto spôsobom tiež svoje deti, obe odpovedajú áno, aj keď s prihliadnutím na ich individualitu. Sofia by ich radšej viedla cestou, na ktorú sú prirodzene nadané, akoby mala lipnúť na tom, čo ázijská kultúra považuje za hodnotné.
Iróniou je, že Amy je dnes podľa jej dcér mamou, ktorá vôbec neriadi ich životy v porovnaní so životmi ich rovesníkov. Vzápätí však priznávajú, že poznajú až priveľa detí, ktoré takáto výchova doslova zlomila.
Zdroj: Amy Chua: Bojová pieseň tigrej matky, telegraph.co.uk
