Tí najúspešnejší ľudia po celom svete nie sú tí, ktorí mali v škole dobré známky. Sú to tí, ktorých myseľ bola bystrá, no neprestávala myslieť ani vo chvíľach, kde iní žiadne možnosti alebo riešenia nevideli. Ľudia, ktorých dnes hľadajú v každej firme čoraz ťažšie a cenia si ich najviac. Ohrozený druh: Ľudia kreatívni.
Hovorí sa, že detská fantázia a predstavivosť nepozná hraníc. Životným štýlom, výchovou doma i prístupom v škole však u detí túto ich jedinečnú črtu často zabíjame.
Svetoznámy umelec Pablo Picasso povedal:
Každé dieťa sa rodí ako umelec,
problémom je zostať ním aj vtedy, keď vyrastieme.
Aká nekonečná je detská fantázia?
Sir Ken Robinson, jeden z najslávnejších amerických poradcov vlády v oblasti vzdelávania, opísal v jednej zo svojich kníh Element krátky príbeh o nekonečnosti detskej fantázie.
Pred mnohými rokmi mala učiteľka na základnej škole so svojimi 6-ročnými deťmi v triede hodinu kreslenia. Vzadu sedelo drobné dievčatko, ktoré normálne nezvyklo dávať pozor. Na hodine kreslenia to však bolo iné. Viac ako 20 minút dokázala sedieť sústredene sklonená nad papierom a bola absolútne pohltená tým, čo robila. Učiteľka si všimla jej zanietenie, a tak k nej pristúpila a spýtala sa jej, čo kreslí. „Kreslím Boha,“ povedalo dievčatko. „Ale veď nikto nevie ako Boh vyzerá,“ odpovedala jej prekvapene učiteľka. „Tak mi dajte ešte minútku a uvidíte,“ odpovedalo dievčatko pohotovo.
Aj tento príbeh nám hovorí o tom, že deti sú prirodzene sebavedomé a vôbec nemajú od svojho narodenia pochybnosti o tom, čo si dokážu predstaviť. Nepochybujú o tom, či je to správne alebo nie a čo si o tom pomyslia iní. Mnohí z nás tým, ako rastú, toto krásne prirodzené sebavedomie strácajú. Ak sa spýtate malých prvákov, či si myslia, že sú kreatívni, zdvihnú ruky asi všetci. Ak sa to však spýtate stredoškolákov, väčšina rúk naopak zostane dole. Vplyvom prostredia často strácame to, čo je pre nás bytostne dôležité. Ako sa my, rodičia, často podieľame na strate detskej kreativity?
Najčastejšie rodičovské chyby:
1 . Brzdíme ich skutočný talent
Už dávno Albert Einstein povedal:
Každý je génius. Ak však budete súdiť rybu podľa jej schopnosti loziť po strome, celý svoj život bude žiť v presvedčení, že je hlúpa.
Ak budete tlačiť deti do toho, kým vo svojej podstate nie sú, nielenže bude ich život nešťastný, ale nikdy nebudú mať možnosť skutočne rozvíjať svoje danosti. Deti musia mať možnosť myslieť, zaujímať sa a rozvíjať sa v tom, čo je pre ne príťažlivé. Nebagatelizujte, čo to v skutočnosti je a radšej podporte ich záujem.
2. Vytvárame v nich obavy a úzkosť zo zlyhania
Učenie je práve o skúšaní rôznych ciest a hľadaní tých správnych. Reagujete prehnane, ak sa dieťaťu v škole niečo nepodarí? Opravujete ho, ak si vyberie na prípravu projektu tému, ktorá sa vám nezdá taká dobrá ako tá vaša? Alebo hovoríte škôlkarovi návod, ako postaviť vežu z kociek? Neustále ho s diktátorským tónom opravujete, ako by sa jeho myšlienka dala spracovať lepšie? Potom sa nemôžete čudovať, že časom stratí chuť skúšať nové veci. Ak za užitočné považujete len to, čo zodpovedá vašej predstave, deti to odradí „dávať svojej fantázii voľnosť.“ Ak sa neustále kvôli tomu stretáva s kritikou, radšej ju začne potláčať.
3. Preťažujeme ich
Niektorí rodičia majú strach, aby ich dieťa čosi nepremeškalo. Chcú, aby sa rozvíjalo vo vedomostiach, ale aj športoch či umení. Prihlásia ho na plávanie, futbal, hodiny klavíra i angličtinu. Často z toho dieťa potom stráca skutočné potešenie. Od rána do noci má povinnosti. Škola, krúžky, úlohy a opäť je tu noc. Mnohé deti sú z takto nabitého programu vyčerpané. Nemajú ani chvíľu, aby si vydýchli, aby len tak o čomsi premýšľali, aby sa len tak kreatívne nudili. Mnoho úspešných ľudí dnes hovorí o benefitoch ticha a chvíľkach oddychu, kedy prichádzajú na nové nápady a vidia nové súvislosti. Vo chvíľach ticha a samoty vznikajú v našej mysli tie najväčšie poklady.
4. Limitujeme ich možnosti
Je dobré, ak deťom dávajú rodičia vo výchove isté hranice. Psychológovia tvrdia, že im to dáva pocit istoty a bezpečia. Iné však je, ak im nedôverujeme a neumožňujeme, aby rozhodovali o veciach, o ktorých rozhodovať vo svojom veku môžu. Zamedzujeme im rozhodovať o veku primeraných veciach ako napríklad o tom, čo si oblečú, s čím sa budú na ihrisku hrať alebo akú hračku si na narodeniny môžu vybrať.
5. Nedovoľujeme im prinášať vlastné riešenia
Sú rodičia, ktorí neustále stoja dieťaťu za chrbtom a kontrolujú každý jeho krok. Sú striktní a akékoľvek „vybočenie“ dieťaťa berú tragicky alebo ho dokonca prísne trestajú. Nielenže je takéto dieťa v neustálom strese, ale navyše v ňom nie je schopné prinášať reálne vlastné riešenia. Aby sme prinášali nové nápady, potrebujeme sa cítiť slobodní. Ak dieťaťu neustále opakujete inštrukcie, nikdy do svojho konania a myslenia nebude viac vnášať kreativitu. Jeho kreativita bude pri takomto prístupe rodičov potláčaná na minimum.
