Články: Pre študentov
O projekte

 

O inklúzii neuvažujeme a nehovoríme správne. Zostali sme zaseknutí v mentálnom modeli z minulého storočia

Viera Hincová
Autor článku
Foto: Shutterstock
Opusťme mentálny svet integrácie a konečne si povedzme, ako sa aj mentálne posunúť k inklúzii. / Foto: Shutterstock

Inklúzia nepomáha len znevýhodneným

O inklúzii sa v poslednom čase hovorí veľa a často. Zároveň je cítiť, že tento koncept nemáme správne uchopený. Aj v prípade, že propagátori inklúzie hovoria o vhodných podmienkach pre všetkých, pre každého, pre každé dieťa, je priam hmatateľné, že tým chcú zdôvodniť vytváranie podmienok pre deti nejakým spôsobom oslabené – s poruchami učenia, pozornosti, zdravotne postihnuté alebo zo znevýhodneného prostredia. Hovoria o tom, že každé dieťa môže potrebovať inklúziu, napríklad v období, keď sa rodičia rozvádzajú. Hovoria teda nakoniec vždy o integrácii, o vytváraní podmienok pre špecifické situácie. Inklúzia je však koncept, ktorý ponúka maximálny možný rozvoj aj deťom „bežným“, bez akéhokoľvek znevýhodnenia, bez krízy, a aj nadaným. Opusťme teda mentálny svet integrácie a konečne si povedzme, ako sa aj mentálne posunúť k inklúzii.

 

Benefity pre každé dieťa

Naozaj si nemyslím, že prítomnosť povedzme piatich asistentov učiteľa v triede niečo v skutočnosti vyrieši. Áno, súčasný systém prideľovania asistentov je deravý odspodu až po vrch, kríva na obe nohy, a neplní si svoju funkciu. Je to však iba zástupný problém. Inklúziu budeme mať až vtedy, keď úplne zmeníme model vyučovania tak, aby každé dieťa mohlo prosperovať v každom predmete primerane svojim možnostiam. Vtedy, keď aj bežné dieťa z tretej lavice bude mať v každom predmete podmienky prispôsobené svojmu tempu učenia, svojmu štýlu učenia a svojej prevažujúcej forme inteligencie. Inklúziu budeme mať až vtedy, keď bude v každej triede atmosféra, ktorá podporuje zdravé vzťahy a učenie rôznymi štýlmi a rôznymi formami. 

 

Neargumentujme stále iba potrebami detí so znevýhodnením

Ako správne poznamenala jedna z účastníčok nášho okrúhleho stola k inklúzii: bežní rodičia nemajú vo vzdelávaní a v prístupe k ich deťom taký štandard, ako by očakávali. Súhlasím s tým, a dodávam po b, že potom je zrozumiteľné, že nemajú pochopenie pre „iné deti“ ktoré potrebujú veci inak alebo niečo podľa nich navyše. Obava o nedostatočnú podporu pre ich „štandardné“ deti vedie k odmietaniu detí „neštandardných“. Každý rodič chce mať dieťa, ktoré bude v živote úspešné, ktoré bude úspešné už v škole. A netušia, že je to práve inklúzia, ktorá by im poskytne oboje - vysoké štandardy v prístupe k ich bežnému dieťaťu v spojení s istotou, že jeho silné a slabé stránky sa budú individuálne zohľadňovať a brať do úvahy rovnako, ako silné a slabé stránky detí akýmkoľvek spôsobom znevýhodnených.

 

Rodičov bežných detí potrebujeme získať a nadchnúť pre myšlienku inklúzie. Nie však apelovaním na potrebu ochrany slabších. Tento apel psychologicky vyvoláva obavu, že pomoc znevýhodneným deťom bude znamenať menej času, pozornosti a prostriedkov pre bežné deti. Inklúziu budeme mať vtedy, keď rodičia budú mať istotu, že aj ich vlastné dieťa dostane podporu a podmienky pre rozvoj jeho daností a schopností  v plnej miere. Istotu, že jednotkárka z prvej lavice aj trojkár šikovný v telocviku bude mať dobrý a jeho schopnostiam primeraný život v škole aj v živote. Že škola bude stavať na silných stránkach dieťaťa a zvládať tie slabšie bez toho, aby ho kvôli nim zhadzovala.

 

Inklúzia vyžaduje komplexnú zmenu prístupu vo vzdelávaní

Frontálne vyučovanie s prevahou memorovania a nepružného testovania vedomostí je zastaralým a nefunkčným modelom vzdelávania. Pre všetky deti. Pre každé dieťa. Áno, pravdepodobne sa nájdu deti, ktoré sa vedia vtesnať do tohoto prístupu a vedia v ňom byť aj úspešné. Všetky dostupné formy feedbacku nám však hovoria, že v celkovom pohľade úspešní nie sme. Či už sú to príbehy detí z málo podnetného prostredia, ktoré odrazu excelujú v anglických školách, medzinárodné testovania alebo prieskumy spokojnosti detí v škole. Hovorí o tom aj frustrácia a vyhorenie pedagógov, či prítomnosť patologických javov ako je šikana či agresivita.

 

Inklúziu budeme mať vtedy, keď zmeníme metódy a formy vzdelávania. Keď pre učiteľa nebude problém pripraviť si materiály na vyučovanie na rôznych úrovniach, didakticky variabilný, s aktívnym zapojením žiakov. Keď bude rozdeľovať úlohy podľa schopností žiaka, podľa jeho zamerania tak, aby každé dieťa uplatnilo svoje schopnosti a zažívalo úspech. Keď sa deti pridajú v každom predmete do skupiny, v ktorej budú vedieť zvládať určený štandard – na slovenčine môžu byť v prvej skupine a na matematike v tretej či štvrtej – budú môcť medzi nimi flexibilne prestupovať a budú hodnotené vzhľadom na svoj individuálny výkon a pokrok. Tak aj dieťa, ktoré zvláda vyššiu matematiku dostane jednotku iba vtedy, ak zvládne excelentne ďalšie učivo, a dieťa, ktoré má v matematike najjednoduchšiu úroveň, môže mať jednotku v rámci svojej kategórie učiva a vzdelávania.

 

Ako sa inkluzívny tím stáva segregujúcim prvkom

Zasadenie inkluzívneho tímu do nefunkčného systému vzdelávania prakticky napomáha ďalšej vrstve segregácie. Asistent učiteľa odvádza dieťa preč z triedy, dieťa je vyčleňované od spolužiakov, má špecifické predmety, alebo sa mu izolovane venuje špeciálny pedagóg. To všetko preto, lebo sa snažíme deti natesnať do štandardov a nedokážeme prispôsobiť vzdelávanie ich tempu a potrebám.

Inklúziu budeme mať vtedy, keď namiesto asistenta učiteľa, ktorý sedí pri danom dieťati, budeme mať v triede pomocného pedagóga alebo dvoch, ktorí budú flexibilne pracovať s malými skupinkami žiakov na rôznorodých úlohách. Keď budú deti rozdelené do pracovných skupín na jednotlivých predmetoch, a niektorí sa budú učiť formou konkrétnych aktivít či reálnych predmetov a iné študovať vlastnú tému pomocou internetu. A nebude to iba o jednom dieťati, ktoré je iné, ale o skupine detí ktoré sa spoločne učia rôznym spôsobom. Pokojne aj vekovo rôznorodé.

 

Pri inklúzii nemôžeme vynechať bežné deti

V súčasných projektoch zameraných na inklúziu si môže inkluzívny tím vykazovať do pracovných výkazov výlučne aktivity s deťmi so zdravotným znevýhodnením, alebo poruchami učenia. Nemôže uviesť do výkazu, že pracoval so všetkými deťmi na atmosfére v triede či na zlepšovaní vzťahov v kolektíve. Nemôže uviesť, že psychológ sa venoval bežnému dieťaťu, ktoré malo zlý deň alebo jednoducho mapoval jeho štýly učenia, aby sa zefektívnilo jeho vzdelávanie.

 

Vynechávanie bežných detí je jedným z problémov súčasnej ne - inklúzie a zastaralého mentálneho nastavenia. Inklúzia sa bez bežných detí nezaobíde. Sú kľúčové pre to, aby sa vôbec dalo hovoriť o inklúzii. Potrebujú mať vytvorené podmienky pre maximálny rozvoj svojich schopností. Práve ich vyčleňovanie vedie k pocitu, že ide o rozhodnutie buď  - alebo, že je možné buď sa venovať deťom so špeciálnymi potrebami, alebo tým bežným. Inklúziu budeme mať vtedy, keď to dokážeme skĺbiť.

 

V inkluzívnom modeli je učiteľ mentorom, ktorý usmerňuje vzdelávanie dieťaťa, zodpovednosť sa presúva na samotné dieťa a učiteľ či ďalší dospelí v danom procese ho usmerňujú a monitorujú jeho pokrok. Dieťa je hodnotené samo voči svojim vlastným vzdelávacím cieľom, pre jedného to môže byť naučiť sa základné informácie, a pre iného vypracovať samostatný referát. Deti sa členia do rôznych skupín na rôznych predmetoch, ten, komu ide matematika, ide kľudne popredu, a v slovenčine môže byť zaradený v úplne inej výkonovej skupine. Naša lineárna predstava, že každý dobrý žiak musí byť jednotkár v každom predmete, je takisto z minulého storočia. V technologickom a informačnom pokroku, ktorý tu máme posledné roky, je špecializácia nevyhnutná.  

 

Inklúzia umožní zachovať právo voľby

Napriek tomu, že inklúzia má za cieľ, aby sa každé dieťa mohlo vzdelávať v dostupnej škole, prepojenej na miestnu komunitu, právo voľby je základným právom, ktoré nemôžeme nikomu uberať. Či už sú to výberové školy športové alebo umelecké, či školy pre nadané deti alebo osemročné gymnáziá, právo rodiča zvoliť si inú školu než tú v mieste bydliska musí zostať zachované. Pri inklúzii nejde o diktatúru, ale o možnosť.

 

Ak budú bežné školy naozaj otvorené a kvalitné a podporia individuálny vývin každého dieťaťa, tak potreba výberových škôl môže zaniknúť spontánne. Umelé rušenie osemročných gymnázií ale aj špeciálnych škôl môže mať negatívny dopad na všetky skupiny detí. Je potrebné to ponechať na prirodzený vývoj. Inklúzia sa nedá zaviesť ani nanútiť, pre inklúziu potrebujeme vytvoriť podmienky a dospieť ku nej z vnútorného presvedčenia. Sú veci, ktoré sa dajú riešiť na čisto individuálnej úrovni – a som veľmi rada, že absolventi nášho cyklu  „Zručnosti pre inkluzívne vzdelávanie“ pochopili a dokázali uchopiť túto rovinu. Sú tiež veci, ktoré jednotlivec nevie ovplyvniť a musia sa riešiť na skupinovej, resp. organizačnej úrovni a tie ďalšie systémovo. Čakanie na systémové zmeny však nie je ospravedlnením pre rezignáciu na zmeny na osobnej a skupinovej úrovni.

 

Pre inklúziu sú potrebné zmeny na individuálnej úrovni

Inklúziu budeme mať vtedy, keď budeme mať angažovaných a motivovaných pedagógov, ktorí majú potrebné zručnosti a osobnostné kvality pre túto prácu. Vrátane možnosti supervízie, ktorá im umožní posúvať sa cez vlastné limity a „slepé škvrny“. Každý z nás má slepú škvrnu a typ „klienta“, s ktorým mu je ťažko pracovať. Nemá to byť dôvod na obviňovanie okolia (teda žiaka či rodiča), ale na priznanie svojich limitov a posunutie takého žiaka inému kolegovi či kolegyni. Typickým príkladom zlyhávania v tejto oblasti je „sedenie“ na žiakovi. Hociktorý tínedžer vám povie, že každý vyučujúci má v triede žiaka, na ktorom sedí. To sú presne tie prípady „slepých škvŕn“ a našich limitov, ktoré sú prirodzené. Keď však o tom nevieme, snažíme sa to skryť pred okolím aj pred sebou, aby nikto nevidel naše „zlyhanie“ a racionalizujeme to označením tej druhej strany rovnice za príčinu problému. Inkluzívny pedagóg vie, že „slepá škvrna“ nie je zlyhanie, iba psychologický fakt a vie s ním narábať tak, aby zbytočne neškodil žiakovi.

 

Pre inklúziu potrebujeme otvorenú školu

Škola ako inštitúcia, kde nechávate dieťa za zamknutými dverami, kde máte vyčlenené iba určité hodiny na kontakt a komunikáciu s učiteľmi či vedením a pri prípadných problémoch ste predvolávaní na stretnutia, kde je spochybňovaná vaša výchova, vaše dieťa a vaša snaha, sa potrebujú stať minulosťou. Inkluzívna škola je otvorená komunikácii, vytvára priestor pre bežné vzťahy a kontakt medzi rodinou, spolužiakmi a zamestnancami školy. Uzavretá inštitúcia vyvoláva strach, a ten sa prenáša do deformácie vzťahov, čoho prejavom je problémové správanie detí. Deti sa boja patologizujúceho prostredia, učitelia narážajú na vlastné obavy z ich správania a od rodičov sa očakávajú riešenia, pričom ale majú zostať mimo systému, ktorý majú zmeniť. Je to začarovaný kruh.

 

Skúsenosti s prácou so školami, ktoré sa otvorili a začali pracovať na prirodzenejších vzťahoch a komunikácii medzi všetkými účastníkmi vzdelávacieho procesu, ukazujú rapídne zníženie agresivity u žiakov, zlepšenie výsledkov vo vyučovaní a premenu nespolupracujúcich rodičov na partnerov školy. Inkluzívna škola partnerský prístup nedeklaruje, ale ho žije. Otvorenosť spočíva v posedení pri káve, ale aj v spoločných aktivitách a činnostiach. Vzťahy sa stanú flexibilnými, dieťa vníma učiteľku ako maminu aj svoju kamarátku a prestáva cítiť všetko prestupujúci strach. Uvoľnenie umelej „autority“ urobí miesto pre autoritu prirodzenú. A tým aj pre rôznorodosť detí, ich sociálneho pozadia, komunikačných či akademických zručností. Inkluzívna škola je zdravý organizmus, ktorý sa s bežnými problémami vysporiada priebežne a tie patologické v ňom nemajú živnú pôdu.  Ak by ste si chceli povedať, že je to utópia, tak možno je. Ak vám to znie ako utópia, potvrdzuje to iba fakt, že žijeme v mentálnom modeli z minulého storočia, či storočí.

 

To však neznamená, že nemôže existovať, ak sa pre ňu rozhodneme. Pretože niektorí v nej už žijú a je pre nich úplne prirodzená. A nepochybujem o tom, že škola, v ktorej sa dieťa môže cítiť bezpečne a rozvíjať sa podľa svojich potrieb a daností je ideál, ktorý si vie získať každého rodiča. Škola, v ktorej sa môže cítiť bezpečne učiteľ, a ktorá mu prináša zadosťučinenie a pocit úspechu na rôznych frontoch je ideál, ktorý si vie získať aj každého učiteľa. Stačí len začať meniť zastaralé modely. Najprv mentálne a potom reálne. Veľa šťastia, priatelia.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Inklúzia | Integrácia detí, Inkluzívne vzdelávanie detí
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.