Bratislava 7. marca (TASR) – Výskyt prípadov domáceho násilia počas pandémie ochorenia COVID-19 vzrástol. Eviduje ich polícia a nárast klientov zaznamenávajú i rôzne pomáhajúce organizácie prostredníctvom liniek pomoci. Podľa kriminálneho psychológa, právnika a bezpečnostného analytika Ondreja Kubíka psychické týranie zanecháva v človeku paradoxne hlbšie jazvy ako fyzické, aj keď nie je viditeľné voľným okom. V rozhovore hovorí o tom, ako rozpoznať obeť domáceho násilia a ako vyzerá život vo vzťahu s človekom, ktorý je psychopatickou osobnosťou, respektíve osobou s poruchou osobnosti.
Počas pandémie ochorenia COVID-19 rastie nielen intenzita domáceho násilia, ale aj jeho brutalita. Stretávate sa v praxi s takýmito prípadmi?
Jedna vec je, že teraz je pandémia, druhá vec je, že domáce násilie je fenomén, ktorý tu bol odjakživa. Venujem sa mu približne 14 rokov. Profiloval som sa hlavne do oblasti forenznej psychológie, kde ma najmä zaujali prípady krivých obvinení z domáceho násilia. Z psychologickej stránky ma pri domácom násilí zaujal napríklad fenomén, že do akej miery je spúšťačom domáceho násilia alkohol, nekompatibilita partnerov alebo neschopnosť jedného z partnerov odísť zo vzťahu. Domáce násilie je fenomén, na ktorý sa nepozerá v súčasnosti už síce stereotypne, kde obeťou je vždy žena a páchateľom vždy muž, ale stále je to v nás zakorenené.
Rastie ich počet?
Domáce násilie je trestná činnosť, ktorá vykazuje vysokú mieru latentnosti, to znamená, že veľmi veľa špiny zostáva pod kobercom. Veľa rodín dokáže dlhodobo fungovať na princípe, že sa kazia zvnútra a pre zachovanie tváre rodiny to nedajú najavo. Odpoveď na vašu otázku je, že áno, domáce násilie je narastajúci fenomén. Jednak aj na tej manifestovanej úrovni, to, čo zachytí polícia, psychológ, občianske združenia pomoci obetiam, súdy, ale stále tvrdím, že spolu s týmto manifestovaným domácim násilím narastá aj to latentné. To, čo nevidíme. Je to napríklad domáce násilie, ktoré je psychické, vo veľa prípadoch neviditeľné. Často nemá každodenný výskyt, ale vyskytuje sa zákernejšou formou, ako keď niekto niekoho udrie.
Majú prípady domáceho násilia niečo spoločné? Alkohol, hádky, fyzické napádanie a následne ospravedlňovanie konania agresora zo strany obete, až si nakoniec povie, že stačilo a obráti sa na políciu?
Stále hovorím, že autentické alebo vierohodné výpovede žien, ktoré boli týrané, vykazovali napríklad štokholmský syndróm, to znamená solidaritu s páchateľom, pričom ho ospravedlňovali. Daná žena prišla na políciu, ale vo veľa prípadoch bol oznamovateľom niekto iný z rodiny, pretože ona sama na to nemala silu. Síce nepoprela, že ju udrel, ale jednoducho povedala, že nechce, aby ho trestne stíhali, že ona ho ľúbi. Ja si doteraz myslím, že mnoho žien môže prežívať naozaj ambivalentný vzťah voči tyranovi. Ambivalentný v zmysle, že ona ho ľúbi, pretože často žije z minulosti, aký ten muž bol a ako sa o ňu staral, a žije tiež v dúfaní, že sa jedného dňa zmení. Najťažšie je obeti vysvetliť, že sa to nikdy nezmení a jediná možnosť, ako zmeniť partnera, ktorý je tyran a platí to u žien, ako aj u mužov, je odísť a navždy zavrieť dvere. Odpútať sa, to znamená zmeniť seba, svoju perspektívu a začať nový život. Obete trestných činov, najmä týrania majú často zásadný problém a to, že páchateľ ich oslabuje tým, že im znižuje sebavedomie, čiže tie ženy si často neveria a nedokážu sa odpútať.
Ako sa dá rozpoznať domáce násilie či už z pozície priateľov, susedov alebo i vyšetrovateľov?
Zranenia na tele ešte samy o sebe nepredikujú, nepredpokladajú, že mohlo dôjsť k týraniu, lebo nie je vylúčené, že obeť si ich mohla spôsobiť sama a môže ísť o falošné trestné oznámenie niekoho, kto tým sleduje skrytý úmysel. Pri posudzovaní fyzického týrania, práve údery zaznamenané aj napríklad na mobilný telefón, sú vnímané ako preukázateľne viditeľné zranenia, ktoré je možné použiť ako dôkaz. Zranenia na srdci však viditeľné nie sú. Psychické týranie zanecháva paradoxne hlbšie jazvy ako fyzické týranie, ale jednoducho nie je viditeľné voľným okom, iba citlivým srdcom. Existujú určité kritériá obsahovej analýzy vo výpovedi, ktoré je možné identifikovať. Napríklad, keď žena ospravedlňuje konanie manžela, tak sa javí byť ako vierohodnejšia obeť, ako keď ho len očierňuje a naňho nadáva. Ak je výpoveď nevierohodná, tak sú to len fakty a minimum emócií, ktoré výpoveď sprevádzajú.
Kedy je človek najviac manipulovateľný?
Máme isté chvíľky, keď sme pevní, keď manipulátori k nám nemajú prístup, pretože sme rezistentní, sebavedomí. V živote človeka však dochádza k rôznym kritickým udalostiam, ako je napríklad smrť rodičov, rozchod, strata práce, a vtedy sme náchylní priťahovať k sebe ľudí, ktorí sa tešia z nášho utrpenia a manipulujú nás, že nám rozumejú, kým v skutočnosti na nás emocionálne parazitujú. Čím sme my úspešnejší, tým sú oni nešťastnejší a snažia sa nás neustále udržiavať v stave nešťastia, pretože to im dodáva sebavedomie.
Prečo to ľudia robia?
Pretože majú radi, keď iní majú problémy, ktoré oni môžu riešiť. Cítia vtedy moc nad inými, vplyv a sú povznesení z toho, že môžu byť dôležití. Často rady takýchto ľudí sú manipuláciou toho, ako človeka udržiavať v chronickom stave, že sa mu to nezlepšuje, že to tak má stále byť. Mnohým ľuďom vyhovuje, že iní majú problémy, že sa v nich topia a že sú v bludnom kruhu. Toto nie sú dobrí ľudia, pretože im úprimne nezáleží na vašej zmene, vašom posune vpred.
Ako sa dá vymaniť spod vplyvu manipulatívneho človeka?
V prvom rade je dôležité sa do toho nedostať. Úspech je napríklad nenakaziť sa novým koronavírusom, nie sa z neho vyliečiť. Ľudia by mali vnímať isté preventívne kroky pri výbere ľudí, ktorých do svojich životov vpustia. Neprezrádzať o sebe hneď všetko pri prvom stretnutí, nezdôverovať sa o intímnych veciach. Manipulujúce osoby idú príliš rýchlo a s ľahkosťou "pod kožu", potrebujú druhých čo najskôr spoznať, aby vedeli, v čom ich môžu využiť. Z toho dôvodu je potrebné mať sa na pozore, pretože empatia sa dá aj predstierať, a preto zneužívať. Samozrejme, nie všetci, ktorí prejavujú empatiu, majú nekalé úmysly. Empatia je založená na úprimnom záujme poznať problémy druhého človeka, a práve takýmito ľuďmi by sme sa mali obklopovať. To je prvý moment, na ktorý je potrebné dať pozor. Ďalším momentom je, že manipulátori často hneď pri prvom stretnutí zo seba robia obeť a vyhľadávajú si typy ľudí, ktorí ich budú ľutovať a starať sa o nich.
Okrem manipulátorov sa stretávame v živote aj so psychopatmi alebo predátormi. Aký je rozdiel medzi týmito typmi osobnosti?
Pojem "psychopat" sa používa často literárne a v poslednej dobe sa dosť vulgarizovalo. Používam ho však z toho dôvodu, lebo viem, že aj laickí ľudia toto pomenovanie bežne poznajú. Takže môžeme povedať, že "psychopati" sú v podstate osoby trpiace niektorou z porúch osobnosti. Predátor môže mať formu sexuálneho predátora, ale môže ísť aj o vzťahového predátora. Napríklad sú to muži, ktorí lákajú dôverčivé ženy, že si ich vezmú a následne, keď od nich získajú financie, tak ich opúšťajú. To je vzťahový predátor. Vzťahoví predátori - ženy si muža zoberú a doslova ho pri rozvode "ošklbú" o všetko. Predátori, či už vzťahoví alebo tí sexuálni, predstavujú určité formy porúch osobnosti, môže však ísť aj o rôzne zmiešané poruchy osobnosti.
Prečo by sa človek mal vymaniť spod vplyvu psychopatickej osobnosti? Mal by pozerať na deti a vážiť si samého seba?
Ako máte hľadieť na deti a vážiť si iných ľudí, keď si nemôžete vážiť seba samého pri psychopatovi? Základným princípom posudzovania reality a posudzovania vlastnej hodnoty je sebaláska, vďaka ktorej sme schopní si vytvoriť zdravé hranice pred druhými, čím chránime seba. Psychopat nám sebalásku zoberie, pretože podľa neho nie sme dobrí a keby sme ho nemali, boli by sme úplne stratení, stále nám to zdôrazňuje. Je potrebné odstrihnúť "toxickú pupočnú šnúru". Po vzťahu so psychopatom ostáva v obeti diera v jej srdci a strašná prázdnota. Veľa ľudí má tendenciu nezniesť tú bolesť a okamžite dávajú ako leukoplast lásku iného človeka, ktorého využívajú na preklenutie obdobia bolesti a nikdy ju v skutočnosti nepreliečia. Smútok je normálna reakcia na stratu súvisiacu s rozchodom, je to stresujúca udalosť. Jednoznačne, čo odporúčam po vzťahu so psychopatom alebo s človekom s poruchou osobnosti, je liečiť sa samotou, pretože prostredníctvom nej môžeme nájsť vnútorný pokoj. Veľa ľudí si myslí, že pocit samoty po rozchode nikdy neskončí. Skončí, len to musí človek vydržať a prejsť touto cestou osobnej transformácie sám, aby bol pripravený na nový, zdravý vzťah.
Je pandémia spúšťačom toho, že sa prejavia psychopatické osobnosti naplno?
Skúste sa opýtať námorníkov, ktorí boli dva, tri mesiace zatvorení v ponorke, čo to s nimi robilo, aké mali spolu vzťahy a ako sa im zmenili. Pri dlhodobej spoločnej rodinnej izolácii dochádza postupne k presýteniu monotónnym prostredím a následným oživovaním rôznych, často aj starých konfliktov. Napríklad, keď ešte nebola pandémia, on a ona chodili pravidelne do práce, deti boli v škole, celá rodina mala zaužívaný rytmus a boli až príliš zaneprázdnení bežnými povinnosťami. Avšak teraz počas pandémie sa už ľudia majú akosi "plné zuby" a z toho potom vznikajú rôzne nedorozumenia, hádky a škriepky.
Akým spôsobom sa dajú poruchy osobnosti liečiť?
Dajú sa liečiť, ale nie vyliečiť, to je skôr otázka na psychiatra. Porucha osobností predstavuje spektrum, u niekoho je to rozvinuté do väčšej miery u iného menej. Nie všetky osoby, ktoré trpia poruchou osobnosti, škodia svoju okoliu. Sú formy psychopatie, ako napríklad závislá porucha osobnosti, kde obeťou nie je okolie, ale sám človek, ktorý trpí touto úpornou poruchou. Nevie sa rozhodovať, nevie opustiť prostredie tyrana, cíti sa na ňom byť závislá a menejcenná.
Hovorili sme o tom, ako odísť zo vzťahu s človekom s poruchou osobnosti. S kým by mali takýto ľudia žiť?
S nikým. Človek, ktorý zraňuje iného partnera, si nezaslúži byť s iným človekom, iba so sebou samým a zrkadlom, ktoré mu nastavuje tvár pravdy. Spoločnosť nám často podsúva, že každý by mal byť s niekým, avšak nemalo byť to byť za cenu, že nám niekto ubližuje a my to bezhranične tolerujeme.
