Sviatky sú časom, kedy sme nielen my, ale aj naše deti, vystavení nespočetnému množstvu návštev, príbuzných, rodiny a známych. Stretávame sa s tými, ktorých možno po celý rok nemáme možnosť stretávať a takpovediac nanovo sa zoznamujeme s tými, čo sa nám v bežnom živote akosi "stratili". K návštevám platí aj spoločenský bontón a priznajme sa, kto z nás sa nechce ukázať v najlepšom svetle. V snahe urobiť radosť sebe alebo príbuzným bývame často svedkami toho, že sú deti nabádané pozdraviť, pobozkať alebo niekoho objať. Väčšinou, ak je to dieťaťu osoba milá a známa, je to bez problémov. Občas sa však deti zaseknú a bránia. Čím viac sa snažíme a pritláčame ich, tým je to podľa detských psychológov horšie. Nielenže si dieťa takto nevytvorí k danému príbuznému vzťah, ale vyžadovať od neho prejav úcty či rešpektu cez fyzický kontakt znamená poškodiť ho samé.
To, že sa dieťa samé rozbehne do náručia starej mamy alebo deda, je prejavom najväčšej dôvery, akú môže preukázať. Otvára svoj osobný priestor, pretože nečaká, že by mu mohlo byť telesne ublížené. Ak sa však z akéhokoľvek dôvodu (rodič chce byť slušný, preto ho o to žiada) dostane do situácie, že ho niekto objíma či bozkáva proti jeho vôli, kóduje sa v jeho mysli mylná predstava, že ak chce niekomu urobiť radosť, nerešpektovať svoju potrebu osobného priestoru, je v poriadku. Chápe, že klásť požiadavky iného pred svoje vlastné je správne. Takto sa (v extrémnych prípadoch) môže otvoriť cesta pre jeho sexuálne zneužívanie či skreslený pohľad na svoje telo v tínedžerskom veku (keď nepatrí mne, môžem ho "rozdávať" iným).
To, že sa dieťa odťahuje, keď mu nie je bozkávanie od iných príjemné, neznamená, že je hanblivé, alebo že sa za každú cenu búri proti rodičom či spoločenským konvenciám. Jednoducho cíti, že niekto narúša jeho osobnú zónu, mätie ho to a zraňuje. Spomenuli ste si, ako ste nenávideli, keď vás tety a mamine sesternice ako malých štípali do líc, bozkávali a objímali k uduseniu? Že to na vás nezanechalo žiadne vyššie spomínané stopy a "dá sa to prežiť"? Chcete naozaj za cenu svojej spokojnosti a pokoj v rodine vystaviť dieťa takému zbytočnému tlaku? Ako teda absolvovať rodinné a iné stretnutia tak, aby boli všetci spokojní? Aby sa niekto z rodiny necítil odmietnutý a aby dieťa nemalo z návštev stres?
- Vy sami viete, či je dieťa introvert alebo extrovert, ako nadväzuje kontakty, preto sa na prichádzajúce návštevy pripravte a vysvetlite mu, kto príde a ako sa má správať. Vysvetlite mu, že pokiaľ sa chce nechať pobozkať alebo objať, lebo to tak cíti a dotyčnú/dotyčného má rád, je to v poriadku. Ak by mu nejaký telesný prejav prekážal, stačí, ak vám dá dohodnutý signál a vy sa budete snažiť situáciu kontrolovať.
- Ak viete, že nemá rád intímnejší telesný kontakt od ľudí, ktorých takmer nepozná, dohodnite sa, že namiesto bozkov na líce postačí, ak dotyčnému podá na pozdrav ruku. Niektoré deti privítajú možnosť napr. "tľapnúť si" so strýkom
- Ak niekto z návštevníkov vytrvalo dieťa nabáda k "pusinkovaniu" alebo napr. chce aby mu sedelo na kolenách a viete, že dieťaťu to prekáža, taktne mu vysvetlite, že dieťa nie je na takéto prejavy zvyknuté a poproste ho, aby to rešpektoval. Častokrát sa veľké návštevy spájajú s konzumáciou alkoholu, nevystavujte dieťa blízkosti niekoho, kto by pod jeho vplyvom mohol dieťa verbálne či fyzicky vystrašiť .
- Nechajte na dieťati, s prihliadnutím na jeho vek, aby sa rozhodlo, koho vpustí do svojej "zóny komfortu". Ak mu náklonnosť nejakého dospelého neprekážala, keď mal 5 rokov, neznamená to, že sa nemôže cítiť trápne, keď sa mu neprimeraná pozornosť dostáva ako 10-ročnému.
- Odmalička učte dieťa, že jeho telo patrí len jemu a ono samo sa môže rozhodnúť, ku komu sa priblíži a od koho si udrží odstup. Rešpektujte jeho voľbu a nasledujte svoj rodičovský inštinkt v tom, komu možno dôverovať, aby sa dieťa cítilo bezpečne a mohlo svoje city prejaviť slobodne či už vo verbálnej alebo fyzickej rovine.
