Články: Pre študentov
O projekte


 

Pasívne agresívne správanie dieťaťa: Ako jeho skrytý hnev spoznáte?

Soňa Pekarovičová
Autor článku
Foto: Pexels
V prípade pasívneho agresívneho správania sa namiesto kriku, bitky či ničenia vecí deti snažia získať späť kontrolu "ničnerobením".  / Foto: Pexels

Autorka je špeciálna pedagogička. Venuje sa  starostlivosti o deti s varovnými signálmi na poruchy učenia sa a pozornosti a ich príprave na školu. Je autorkou konceptu CentrumDys.

 

Ako spoznáte pasívne agresívne správanie u detí? Kedy sa s ním môžete stretnúť a ako naň reagovať?

 

Ak by sme pasívne agresívne správanie chceli zjednodušiť, ide o opak agresívneho správania. Miesto kriku, bitky či ničenia vecí sa deti jednoducho snažia získať späť kontrolu "ničnerobením".  James Lehman, detský behaviorálny terapeut, opisuje deti s pasívno-agresívnym správaním ako tie, ktoré nechcú robiť to, čo je im prikázané, ale zároveň nechcú autoritu konfrontovať. Tieto deti všeobecne nevedia dobre komunikovať alebo riešiť problémy spojené s hnevom a úzkosťou.

Signe Whitson, školská sociálna pracovníčka, ukazuje ďalší rozmer pasívno-agresívneho správania. Opisuje ho ako úmyselný, ale zamaskovaný spôsob vyjadrenia hnevu. Existuje mnoho príkladov takého správania, ktoré spája jeden cieľ. Získať späť moc bez toho, aby dieťa muselo vysloviť tie obávané slová "som nahnevaný či nahnevaná" alebo "toto sa mi nepáči." Takéto správanie je v mnohých rodinách obľúbené, pretože je pohodlnejším a účinnejším spôsobom riešenia konfliktu ako úprimné vyjadrenie. Príkladom môže byť situácia, kedy dieťa predstiera, že nepočuje volanie na večeru, aby si mohlo dohrať svoju PC hru.

 

Poďme sa spolu pozrieť bližšie na príklady pasívneho agresívneho správania.

 

Popieranie

Jedným zo základných prejavov je popieranie skutočného hnevu. Dokonca aj v situácii, ak dieťa vie, že sa hnevá. Typicky môžete počuť vetu "Nič mi nie je!" Väčšinou ju počujete takým tónom, že tomu správne neveríte. Možnosťou je aj priame popretie "Ja sa nehnevám!", napriek tomu, že dieťa vnútorne cíti pocit hnevu a uvedomuje si ho.

 

Skryté nepriateľstvo

V správaní svojho dieťaťa môžete vidieť prejavy ako vysmievanie sa alebo robenie druhému  "naschvál". Skryté nepriateľstvo môže vaše dieťa prejaviť ignoráciou. Dieťa sa napríklad naschvál nebude hrať s tým, na koho sa hnevá. Bude tvrdiť, že s tým druhým je nuda. Všimnúť si môžete nenápadnú kritiku nápadov toho druhého. Ako keď sa na ihrisku dve deti nezhodli. Zrazu bolo až príliš často počuť vety ako: "Nie takto sa hrať nechcem." či "To nie je dobrý nápad."

 

Hra o čas

Toto je niečo, čo deti vedia priam majstrovsky. V podstate ide o to, že dieťa verbálne vyhovie požiadavke rodiča, ale v skutočnosti nič neurobí. Vďaka tomu získava čas na to, čo by pokračovalo v  tom, čo chce. Sú to odpovede ako "Už idem!" alebo"Počkaj, len toto dokončím a spravím to."

 

Inou možnosťou je, že vám dieťa sľúbi to, o čo ho žiadate, ale nespraví to. Typicky to vyzerá takto. "Jaj mami, ja som zabudla.", ale aj "Chcel som to spraviť, ale...." Ďalšou možnosťou je vyhováranie. Dieťa vám sľúbi, že si oblečenie uprace, ale vy ho nájdete pohodené na jednej kope. Dieťa vám s anjelským výrazom v tvári povie, že to upratalo, "Len som to nevedel poskladať." Dieťa môže naschvál robiť veci pomaly, neefektívne či ledabolo.

 

Typickou charakteristikou pasívneho agresívneho správania je neprebranie zodpovednosti za svoje konanie. Môžete počuť vety ako "to, ale nie je moja vina" či "ale ja za to nemôžem".

 

Myslím, že v tomto bode už máte jasnú predstavu, ako vyzerá pasívne agresívne správanie.

 

Ťažký život s pasívnou agresiou

Prejavy pasívneho agresívneho správania sú do určitej miery bežné. Podľa Signe Whitson je práve to podstatou ťažkostí výchovy dieťaťa s takýmto správaním. Na prvý pohľad je toto správanie bežné. Jednotlivé skutky dieťaťa nepredstavujú niečo vážne. Väčšinou môžu byť bežne tolerované a nepredstavujú neposlušnosť. Avšak tieto deti majú tendenciu reagovať týmto správaním často. A to je vyčerpávajúce.

 

Je to ako kvapkanie kvapiek do pohára trpezlivosti. V podstate ide len o obyčajnú vetu "Mami, myslela som, že to takto bude stačiť upratať." Ale tá veta môže byť tou poslednou kvapkou, kedy pohár trpezlivosti pretečie. V rodičovi to spustí silnú reakciu hnevu. Keďže je to reakcia v podstate na niečo mierne, tak rodičia často následne pociťujú vinu. Majú pocit, že reagovali prehnane či neadekvátne. V konečnom dôsledku sa rodičia pri výchove týchto detí cítia vyčerpanejšie, než sú si ochotní priznať. Majú pocit, že ak by aj o správaní svojho dieťaťa rozprávali, tak okolie nechápe, prečo sú z toho nahnevaní. To je veľmi frustrujúci pocit. Často počujem vety ako: "Ja vám vlastne ani neviem, prečo mám pocit, že niečo nie je v poriadku. Veď on nerobí nič tak veľmi zlé." Táto nenápadnosť je podľa mňa vlastne na tom všetkom najnáročnejšia.

 

Ako neposilňovať pasívne agresívne správanie?

Základom je nenechať sa vtiahnuť do hry a uvedomovať si, čo sa vlastne deje.

 

Spoznanie ako prvé

Dôležité je spoznať znaky pasívneho agresívneho správania. To, že je to do určitej miery bežné správanie, to niekedy celé komplikuje. Je dôležité spoznať, ako veľmi vám pasívne agresívne správanie zasahuje do bežného života. Ako veľmi je intenzívne. Ako veľmi ste zo svojej situácie unavení, frustrovaní a máte pocit, že to nie je v poriadku. Ak sa odvolám na kvapky, tak je dôležité zamerať sa aj na predchádzajúce kvapky, a nie len na tú poslednú.

Druhá strana tej istej mince je zameraná na rodičov. Je dobré zmapovať, ako často vy sami máte tendenciu vyjadrovať hnev pasívno-agresívnym spôsobom. Odpovedať si na otázku, či správanie dieťaťa, nie je naučeným správaním.

 

Jasné očakávania

Pokiaľ je vaše dieťa majstrom v nepochopení inštrukcií a úloh. Pokaľ sú vaše nedorozumenia najmä o tom, že "myslel som si, že si tie úlohy môžem spraviť aj večer." Tak vašou zbraňou sú jasne pomenované očakávania a jasné zadávanie úloh. Musíte byť natoľko zrozumiteľní, že dieťaťu nedáte priestor na manévrovanie. Druhou možnosťou je učenie dieťaťa prevziať zodpovednosť za svoje správanie. Inšpirovať sa môžete logickými dôsledkami. Ja mám skúsenosť s kurzami filiálnej terapie pre rodičov, kde je veľká časť stretnutí venovaná práve tejto téme. Cieľom je naučiť dieťa, že nie je výhodné "nepochopiť" inštrukciu.

 

Pomenovávanie

Určite vám pomôže jasne pomenovávať hnev, ktorý sa skrýva. Základom je, že vaše deti poznajú emócie. Vedia rozoznať, že to čo cítia, je hnev. Možno sa vám to zdá samozrejmé, ale nie vždy je to pre deti jednoznačné.

Ak ste v situácii, kde vám dieťa nahnevane odvrkne "Nič mi nie je." Môžete povedať: "Počujem, ako hovoríš, že ti nič nie je a vidím, že sa mračíš, ako keď sa hneváš."

Zo začiatku stačí len takéto konštatovanie. Sledujte, ako sa to bude vyvíjať. V tomto bode nie je dôležité presviedčať dieťa, či sa hnevá, alebo nie. Len mu nastaviť zrkadlo, že vy vidíte prejavy hnevu a tie mu opíšete. Pomenovávanie je dôležité. Nenecháva hnev skrytý, ale robí z neho verejný a legitímny pocit.

 

Vyjadrenie hnevu

Vyjadrenie hnevu, môže byť náročné z mnohých dôvodov. Myslite na to, že existujú dôvody, prečo sa tak vaše dieťa správa. Väčšinou tým dôvodom nie je to, že deti vás chcú hnevať. Dieťa môže cítiť obavy prejaviť svoj hnev, pretože si zažilo v takej situácii nepochopenie. Dieťa môže nevedieť vyjadriť hnev, pretože jeho rodičia nevyjadrujú hnev a akoby sa to nenaučilo. Dieťa sa môže cítiť veľmi zle pri  vyjadrovaní hnevu. Môže cítiť strach, že ho také nebudete ľúbiť.

 

Ak ste v situácií, že vaše dieťa je nahnevané na súrodenca a stále ho provokuje, môžete povedať: "Počujem, ako sa Eve vysmievaš. Zdá sa, že sa niečo stalo. Ak chceš, môžeme sa o tom porozprávať." V závislosti od situácie je niekedy nutné zastaviť takéto správanie. Vždy pomôže, ak sa to podarí pokojnou cestou.

 

Signe Whitson ponúka takýto návod na ignoráciu. "Už som ťa päťkrát volala k obedu. Som prekvapená, že si sa rozhodol neodpovedať a pokračovať v tom, čo robíš. Zaujíma ma, či sa hneváš, keď máš prerušiť svoju prácu."

 

Niektoré deti nevedia dať hnev von. Je to pre ne nepredstaviteľné. Často tieto deti miesto hnevu cítia smútok a plačú. Lepšie povedané hnev je ukrytý pod smútkom či úzkosťou. Pomôcť môžu hry na vyjadrovanie hnevu. Buď také, kde sa o hneve rozpráva. Alebo také, kde dieťa v hre vyjadruje hnev schované za hračku. Pomôcť si môžete maľovaním, hudbou. Mojou obľúbenou hrou je hnev zvierat, kde si prehrávame ako sa hnevá pes, myška, lev, krokodíl, muška. Ak sa podarí hnev vyjadriť v hre, máte zážitok, ktorý môžete preniesť do bežného života. Hra je ako trenažér, vďaka ktorému môžete bezpečnejšie ísť do sveta.

 

Hnev je dôležitý pre život. Vyjadrovať hnev sa niekedy učíme dlho. Ak máte pocit, že by ste radi získali v tomto smere nové zručnosti, pozývam vás na zážitkový kurz Sila hnevu.

Bude v ňom priestor na spoznávanie rodičovského hnevu, trénovanie zručností ako nastavovať hranice nahnevanému dieťaťu i ako si pomôcť hrou. Kurz bude komorný a pred jeho prihlásením, budete mať možnosť komunikovať nám svoje očakávania. To slúži na to, aby sme program upravili potrebám skupiny.

 

Zážitkový kurz Sila hnevu sa koná sa v Bratislave 15.-17. júna 2018


Čítajte viac o téme: Hnev
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.