Články: Pre študentov
O projekte


 

Ako môžete pomôcť dieťaťu, ktoré ovláda úzkosť a strach?

Soňa Pekarovičová
Autor článku
Foto: Bigstock
Úzkosť dieťaťa pre nás môže byť úplne nepochopiteľná, no pre dieťa býva až priveľmi reálna a ovláda jeho život. / Foto: Bigstock

Autorka je špeciálna pedagogička. Venuje sa  starostlivosti o deti s varovnými signálmi na poruchy učenia sa a pozornosti a ich príprave na školu. Je autorkou konceptu CentrumDys.

 

Máte doma úzkostné dieťa? Ako mu pomôcť zvládať každodenné výzvy, ktoré sa nám z druhej strany zdajú zanedbateľné?

 

O niektorých deťoch sa hovorí, že sú úzkostlivejšie. Niekto povie, že sú precitlivelé. Objavuje sa i nový termín - senzitívne. Niekto také dieťa charakterizuje ako extrémne hanblivé či introvertné. Akýkoľvek názov im dáme, tak pri ich výchove narážame na mnohé výzvy. Máme doma dieťa s úzkostnou povahovou črtou, ktoré má sklon k prežívaniu úzkosti.

 

Ja mám doma  tiež jedno také citlivejšie. Je citlivejšie na krik a zvýšenie hlasu. Má problém vyjadriť hnev. Prežíva mnoho strachov. Strach zaspávať, strach z cudzích ľudí a nových situácií. Má väčší problém v sociálnej interakcii. Aj jednoduché veci sa zdajú ťažké. Ťažké je zdraviť cudzích ľudí, prijať gratuláciu na narodeninovej oslave, či ospravedlniť sa druhým. Každá zmena je výzvou. Nový krúžok, nová pani učiteľka. Možno sa v mojom dieťati už vidíte aj vy. Možno sú vám popísané situácie známe, len si do obrazu dosadzujete svoje každodenné situácie. Rada sa s vami podelím o to, čo nám doma pomáha zvládnuť situácie úzkosti.

 

Strach a úzkosť ako dvojvaječné dvojičky

Nedá sa mi písať o týchto veciach bez toho, aby som nespomenula rozdiel medzi strachom a úzkosťou. Mám pocit, že strach a  úzkosť sú si v mnohom podobné a pritom sú úplne iné. Ako dvojvaječné dvojičky.

 

Úzkosť i strach sú prirodzené ľudské emócie. Hlavnou úlohou strachu i úzkosti je reagovať na nebezpečenstvo alebo ohrozenie. Prežívanie strachu a úzkosti, slúži na zabezpečenie zvládnutia nepriaznivej alebo neočakávanej situácie. Podobne ako hnev i strach ľudstvu slúži na zabezpečenie prežitia.

 

Strach je inštinktívna reakcia na konkrétne nebezpečenstvo. Väčšinou vieme, čoho konkrétne sa dieťa bojí a strach prežíva "tu a teraz". Oproti tomu úzkosť je všeobecná reakcia na neznámu hrozbu. Pozadie úzkosti je často nejasné. Nevieme, čoho sa dieťa bojí.

 

Podľa Thierry Steimer, doktorandky z univerzity Hospital University, sú strach a úzkosť síce odlišnými emocionálnymi stavmi, ale zároveň  sa pri ich prežívaní aktivizujú rovnaké mechanizmy fungovania mozgu a vzorce správania sa. Úzkosť sa javí ako komplikovanejšia forma strachu. Úzkosť sa formuje počas vývinu a vytvára sa na základe našich skúseností so strachom. Situácia, kedy nás strach ochráni napríklad pred uhryznutím zúrivého psa, sa akoby "zrecykluje" a vytvorí nový systém ochrany, ktorý nás má chrániť pred neznámymi hrozbami.

 

Úzkosť je rozptýlený, nepríjemný a neurčitý pocit obavy a jeho základom je neistota. Je to ako keď idete v noci po tmavej ulici. Môžete sa cítiť nepríjemne a mať zovretý žalúdok. Tieto reakcie spôsobuje úzkosť, ktorá súvisí s možnosťou, že na vás môže niekto zaútočiť. Úzkosť nie je výsledkom reálnej a konkrétnej hrozby. Skôr pochádza z vašich predstáv a myšlienok o možných nebezpečenstvách. Táňa Klempová, psychologička a psychoterapeutka pre deti a dospelých, úzkosť opisuje ako pocit neistoty a nedostatok konkrétnych predstáv o tom, ako dobre by sa situácia mohla vyvíjať. Dieťa sa nebojí novej pani učiteľky preto, že sa obáva, že ho bude biť alebo bude na neho kričať. Strach je skôr o tom, že vôbec nevie, čo od nej môže očakávať. Dôležitou súčasťou nových situácií je aj pocit straty. Dieťa stráca niečo známe a na miesto poznaného ide v ústrety niečomu neznámu. Rôzne predstavy o nebezpečenstvách ovplyvňujú aj úzkostné pocity detí pri novej pani učiteľke, prvýkrát na krúžku plávania či ak mama náhle musí odísť niečo vybaviť.

 

Prečo práve moje dieťa?

Pri vzniku úzkosti zohrávajú význam nasledujúce oblasti:

  • niektoré deti majú jednoducho väčšiu tendenciu mať strach alebo prežívať úzkosť oproti druhým deťom. Svoju rolu tu môže zohrávať genetika či biochemické procesy v mozgu;
  • deti často vnímajú zmeny ako niečo náročné. Pre niektoré deti sú zmeny natoľko náročné, že pociťujú úzkosť;
  • deti, ktoré zažili stresujúce alebo traumatické udalosti ako napríklad autonehoda, požiar či smrť blízkych, môžu následne po takej udalosti trpieť úzkosťou;
  • rodinné hádky a konflikty môžu zanechať v deťoch pocit neistoty a úzkosti;
  • rodičia môžu vlastné úzkostné prežívanie "preniesť"  na svoje deti  a naučiť ich úzkostným reakciám na udalosti.

 

Odborníci upozorňujú aj na spúšťače úzkosti. Táňa Klempová považuje za významné udalosti napríklad narodenie súrodenca, nástup matky do práce, sťahovanie sa, nástup do škôlky/ školy, choroba či smrť v rodine, rozvod rodičov.

 

Do nášho života sa úzkosť dostala jednou situáciou v škôlke. Bola spúšťačom, ktorý v mojom citlivom dieťati rozbehol kolotoč úzkosti. Situácia v škôlke spôsobila niečo, čo som si nazvala „úzkostnou epizódou“. Moje citlivé dieťa zrazu pociťovalo úzkosť v škôlke. Nastúpili každodenné obavy ísť do škôlky a prežiť tam deň. Plač a strach sa objavovali najmä večer a ráno. Moje dieťa sa začalo budiť skôr a plné obáv. V škôlke sa prestalo hrávať, bálo sa v nej každej zmeny oproti zaužívaného režimu. V čase po škôlke sa v ňom uvoľňoval stres. Väčšinou cez hnev na nás, ale i na kamarátov a kamarátky. Súčasťou nášho života sa stali konflikty a výbuchy hnevu. Skúšali sme mnohé veci. A toto sú tie, ktoré u nás fungovali a ja som videla, že sa úzkosť zo škôlky pomaly vytráca.

 

Tipy, ako zbaviť dieťa úzkosti

Stanovte si čas otázok

Úzkostlivé deti (najmä predškolského veku) sú schopné stále dookola pýtať sa tú istú otázku. "Mami, a nezabudneš prísť?" Moja odpoveď ani nedoznela a "Mami, a nezabudneš prísť?" Deti cez neustále otázky získavajú pocit istoty. Potrebujú sa ich pýtať, aby na tú jednu sekundu získali istotu, že ich strach sa nenaplní. Ja ako mama som však nevládala stále dookola odpovedať na to isté. Potrebovala som deti pripraviť na odchod, riešiť aj svoje pracovné veci a niekedy som svojmu ustráchanému dieťaťu dala pocítiť svoj hnev. Samozrejme, situácii moje správanie vôbec nepomohlo. A tak sme si vymysleli čas otázok a čas bez otázok. Keď som cítila, že už vo mne rastie hnev, tak som povedala: "Teraz ti ešte odpoviem a potom si dáme čas bez otázok." Dĺžku času bez otázok som nastavovala podľa dieťaťa. Dôležité je, aby čas bez otázok zvládlo. Začínali sme malinkou chvíľkou, ktorá mne slúžila na získanie stratenej energie. Neskôr boli chvíľky ohraničené nejakou činnosťou ako napríklad prípravou raňajok, oblečením sa a umytím. Fajn bolo, že časom si kolo otázok vedelo moje dieťa vypýtať, keď ho potrebovalo.

 

Ťažké bolo odpovedanie na otázky, na ktoré som nemala odpoveď. "Mami, a nebudeme sa v škôlke miešať s inými deťmi a cudzími učiteľkami?", "Mami, budeme dnes iba vo svojej triede?" Nemám dosah na fungovanie škôlky, ale videla som, ako s neistotou celé telo môjho dieťaťa obopína úzkosť. Snažila som sa mu dodať istotu. Rozprávali sme sa o tom, čo môžem urobiť ja a čo už nie je v mojej moci. Hľadali sme spolu možnosti, ako pomôcť bezo mňa zvládnuť čas v škôlke. Hovorili sme o tom, čo pomáha, keď sa v škôlke cíti zle. Na začiatku som počúvala "nič nepomôže" alebo "ja neviem". Neskôr sme sa dopracovali k tomu, že pomôže, ak prídem o 10 minút skôr ako zvyčajne, že pomôže, ak si dáme náramky, ktoré nás symbolicky spoja, že pomôže trochu si poplakať. Téma plaču bola silnou, pretože aj keď plač pomáhal, dozvedela som sa, že moje dieťa nechce plakať v škôlke. Menovalo mi veľa dôvodov prečo nie , pretože "plakať sa nemá" alebo "nie je to pekné" či "na plakanie sú už veľkí". Bolo dôležité, keď moje dieťa počulo, že mne nevadí plač v škôlke.

 

Uznajte hodnotu strachu

Až dojemné boli chvíle, keď sme legitimizovali pocit strachu. Keď sme hovorili, že každý sa občas bojí. Každý sa bojí niečoho iného. Že je to normálne. Rozprávali sme sa o mojom detstve a o situáciách, keď som sa bála. Rozprávali sme sa o tom, že sa bojím aj ako veľká. V tomto smere je potrebná veľká citlivosť. Rozhovory dávkujte skôr po kvapkách. Sledujte, aby ste na dieťa neprenášali vlastné strachy. Ak sa takéto rozhovory vymknú z rúk, tak miesto legitimizovania pocitu, prenášate na dieťa vlastné strachy. A  tomu sa chcete vyhnúť.

 

Spoznajte, čo o úzkosti hovorí telo

Rozprávali sme sa o tom, čo sa deje s naším telom, keď sa bojíme. Zistili sme, že to cítime v brušku a zároveň sa nedokážeme nadýchnuť. Často sme sa ráno, keď sa moje dieťa zobudilo s plačom, že nechce ísť do škôlky, zameriavali na dych. Učili sme sa vedome hlboko dýchať. S výdychom sme dávali strach preč. Mali sme takú mantru "s nádychom berieme do seba silu a s výdychom dávame strach preč." Dych nám pomáhal najmä v situáciách, keď moje dieťa premkla nekontrolovateľná úzkosť. Zameranie na dýchanie znamenalo, že sa nemohlo v hlave zaoberať strachom. S upokojením dychu, prichádzalo aj upokojenie mysle. Trvalo nám to dlho, kým sa to moje dieťa naučilo. Minimálne dva týždne to vedelo robiť len so mnou. Až neskôr som si všimla, že to používa aj samo.

 

Nájdite oporné body, ako čeliť strachu

Základom úzkosti je neistota a  strach z neznámych ohrození. Veľa rozhovorov sme venovali strachu. Čoho sa bojí? Čo sa môže stať? Ako môžem ja pomôcť? Mojim cieľom bolo vkladať kontrolu do rúk môjho dieťaťa. Chcela som vybudovať pocit bezpečia a robiť svet, čo najviac predvídateľným. Cez tieto rozhovory sme sa dostali k tomu, že vlastne nie sú problém všetky učiteľky, ale len jedna konkrétna, s ktorou si moje dieťa zažilo konflikt. Zistili sme, že keď sa začne báť, tak pomôže ísť za pani učiteľkou a pritúliť sa. Keď má pani učiteľka povinnosti, tak  pomôže ísť čítať knižku.

Toto je moje veľké odporúčanie. Hľadajte s deťmi to, čo im pomôže. Čokoľvek, čo im uľaví a dokážu samé zrealizovať. Vďaka tomu moje dieťa získavalo kontrolu. Vítalo ma s vetami "Dnes to bolo zlé len poobede". "Keď mi bolo ťažko, šla som za pani učiteľkou."

 

Súčasťou zlepšení bola dôslednosť. Nedovolila som si nikdy meškať, ak sme mali takú dohodu. Ak sme mali dohodu o tom, že niečo spravím, tak som to dodržala.

 

Spoločne sme zmenšovali územie "neznámo", aby sa zmenilo na malinký ostrov. Konkretizovali sme strach. Hovorili sme o situáciách a porovnávali, ktoré boli najhoršie, ktoré sa dali zvládnuť. Robili sme veľmi zjednodušená formu škálovania, ktorú používajú kognitívno-behaviorálni terapeuti.

 

Terapeutický príbeh pre dieťa

Terapeutické príbehy som objavila vďaka knižke Jak společne s dětmi zvládat výchovné krize od Annette Kast-Zahn. Využila som ho už veľakrát pri rôznych príležitostiach. Jeho výhodou je, že si ho môžete jednoducho vymyslieť sami a našiť na tému vášho dieťaťa. Terapeutický príbeh je v podstate príbeh o probléme, ktorý trápi aj vaše dieťa. My sme mali príbehy o škôlke, o návšteve doktorky i o problémoch so záchodom. Hlavnými hrdinami sú zvieratká, čo zabezpečuje dieťaťu bezpečný odstup. Zároveň vďaka tomu, že opis situácie a vlastnosti hlavného hrdinu sú podobné vašej situácii, sa dieťa vie so zvieratkom identifikovať. Príbeh končí šťastne a hlavný hrdina svoj problém vyrieši. Je to možnosť ukázať dieťaťu nejaké riešenie, ktoré môže pomôcť v reálnom živote i jemu. V príbehu sa popisujú emócie. Opisuje sa strach, ale i odvaha. Dieťa vďaka nemu často vníma svoje pocity, ktoré prežíva.

 

Ak príbeh funguje, dieťa ho chce čítať. Ak príbeh nefunguje, tak treba hľadať niečo iné. Rozhodne nie je vhodné nútiť dieťa ho počúvať. Často využívam takéto príbehy a často ich aj odporúčam rodičom úzkostných detí. Mám zažité ako deti postupne cez postavy objavujú komplikovanosť emócií. Ako ho chcú čítať stále a stále. Ako sa k nemu niekedy vrátia a povedia: "Jej, aj ja som sa kedysi bál ako psíček Uško". Terapeutické príbehy sú  jednoduchou možnosťou ako dieťaťu uľaviť.

 

Len silní rodičia môžu byť dieťaťu oporou

Zdieľala som s vami veci, ktoré  pomohli nám. Sú to tzv. zručnosti a metódy na zvládnutie úzkostnej epizódy. Niekedy sa označujú aj ako tzv. krátkodobé opatrenia. Nevyhnutnou súčasťou tých opatrení ste vy, rodičia. Rodičia, na ktorých sú kladené veľké nároky. Viem, aké veľké tie nároky sú. Chcem vám odkázať: "Nemusíte ostať na riešenie sami!" Ak máte pocit, že je situácia nad vaše sily, obráťte sa na nás odborníkov. Sme tu pre vás.

 

Existujú frázy, ktorým by sme sa mali vyhnúť. Ak ich často používate a neviete ich prestať hovoriť, môže to zhoršovať úzkosť vášho dieťaťa. Vyhýbajte sa vetám ako:

  • "Nie je to nič, čoho by si sa mal báť."
  • "Nikto iný sa nebojí, iba ty!"
  • "Pozri sa na ostatné deti nikto z nich sa  nespráva ako ty!"
  • "S tvojou sestrou nikdy neboli také problémy!"
  • "Si ako malé decko alebo ty si už veľká, aby si to robila"
  • "Prestaň už!" či "Zase to robíš!"

 

Ak nedokážete podobné vety zadržať, môžete využiť odbornú pomoc, aby ste boli väčšou oporou pre svoje deti.

 

Rodičia sa často obracajú na odborníkov vtedy, keď sa situácia nezlepšuje. Ako však spoznať, kedy sú signály úzkosti vážne?

Podľa odborníkov z Mind Child Institute existuje pomôcka, kedy treba spozornieť. Rozdiel medzi bežnými obavami a úzkosťou je v závažnosti prejavov správania. Ak je úzkosť neprimeraná situácii, dlhotrvajúca (myslí sa tým dlhšie ako 6 mesiacov) alebo zasahuje do života dieťaťa, tak je vhodné osloviť odborníkov.

 

Medzi príklady neprimeraného správania môžeme zaradiť:

  • poruchy spánku, nočné mory či pomočovanie,
  • dieťa nie je schopné kvôli obavám rozprávať sa či hrať sa s rovesníkmi, nemôžete chodiť do nových priestorov alebo na obed do reštaurácie,
  • dieťa sa vyhýba novým udalostiam, akoby nebolo schopné čeliť jednoduchým každodenným výzvam,
  • dieťa sa vyhýba udalostiam, z ktorých má obavy. Sťažuje si na bolesti hlavy alebo bruška, keď má čeliť obávaným situáciám.

 

Táňa Klempová upozorňuje na tzv. anticipáciu úzkostných situácií. Jednoducho povedané ide o to, že ak v nejakej situácií zažívame úzkosť, máme tendenciu byť zvýšene vnímaví na podobné situácie a vyhýbať sa im. Takto sa postupne rozširuje repertoár situácií, ktoré dieťaťu spúšťajú úzkosť. Ak sa nám rodičom v našom snažení nedarí, tak miesto ústupu úzkosti, naopak pribúda stále viac a viac situácií, ktoré úzkosť spúšťajú.

 

Ambíciou tohto článku bolo podeliť sa s vami o skúsenosť, čo môžete ako rodičia spraviť, aby sa vám uľavilo. Zároveň však aj podporiť rodičov vyhľadať odbornú pomoc, ak sa im situácia vymyká z rúk.


Čítajte viac o téme: Úzkosť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.