Od rána do večera nás v posledných dňoch bombardujú médiá rôznymi článkami o štrajku učiteľov. Prečo im pridať, prečo nie a že to všetko, čo sa deje, nie je len o učiteľoch. Občas sa začítam, inokedy nemám síl. Najviac ma však mrzia mnohé komentáre rodičov. Človeku je tak smutno, že ani nevie, či na to má zmysel vôbec reagovať.
Ako som tak večer zaspávala, spomenula som si na jeden príbeh, ktorý mi pred mnohými rokmi rozprávala jedna stará rehoľná sestra. Pripomenul mi dnešnú situáciu...
Raz zomrel jeden starý muž. Po smrti sa ocitol na mieste, odkiaľ mohol pozorovať dve skupiny ľudí. Potom si mal vybrať, kam sa poberie.
V prvej skupine boli ľudia zhromaždení okolo kotla plného vynikajúceho jedla. Ten krásne rozvoniaval. Pre všetkých v ňom bolo jedla dosť. Človek by si myslel, že sa budú mať fantasticky. Nebolo to však tak. Mali extrémne dlhé rúčky lyžíc, a tak si nedokázali trafiť do úst. Vždy, kým si jedlo k ústam priložili, nešikovne ho vyliali. Ľudia tu plakali, strkali sa okolo kotla, zúrivo kričali a nenávideli sa ešte viac. Nasýtiť sa však nedokázal nikto z nich.
V druhej skupine bola situácia takmer rovnaká. Ľudia mali kotol plný jedla i dlhé lyžice. Napriek tomu tento svet vyzeral úplne inak. Ľudia tu boli šťastní. Nemali problém s hladom a všetci sa dokázali nasýtiť. Prečo mohli žiť spokojne? Ako sa im to podarilo? Jednoducho. Dôverovali si a kŕmili sa navzájom. Koľko jeden vložil do úst druhému, toľko dostal aj on sám. Nemysleli iba na seba a aj vďaka tomu nakoniec dokázali prežiť všetci. Takto nejak funguje dôvera.
A čo myslíte? Kde chcel tento človek po svojej smrti ísť?
