DENISA ZLEVSKÁ je zakladateľkou a koordinátorkou projektu Vzťahovo i autorkou partnerskej hry DUET. Ako psychologička a lektorka sa vo svojej praxi dlhodobo venuje témam medziľudských vzťahov v partnerstvách, manželstvách i rodinách. Založila a riadi poradenské Centrum pre tréning a rozvoj, kde poskytuje poradenstvo pre páry i individuálnych klientov.
Dnes sú čísla štatistík rozpadu vzťahov také vysoké, že mladí ľudia strácajú vieru v trvalý vzťah. Je možné s tým niečo urobiť a navrátiť pohľad na vzťah, v ktorom sa dá spolu šťastne zostarnúť?
Spokojné partnerstvo je založené na priateľstve. Priateľstvo prirodzene vytvárame v čase chodenia, kedy sa spoznávame, trávime spolu čas, kadečo podnikáme. Potrebujeme ho však budovať aj po sobáši, respektíve po celý život. Priateľstvo rastie tým, že si darúvame to najcennejšie čo vlastníme – čas a pozornosť. Pre uspokojivý vzťah je kľúčové, aby sme sa jeden druhému nevzdiali – emocionálne či fyzicky.
Nástrojom k tomu je trávenie spoločného času, ktorý je určený iba pre nás dvoch. Čas, kedy nie sme v pozícii rodič, ale v pozícii muž a žena, partner, partnerka. Roly, v ktorých sa stretávame, totiž definujú témy, o ktorých sa rozprávame, čo spolu robíme. Keď sme v pozícii rodičov, rozoberáme témy ako sú deti a domácnosť. Tie témy však majú byť počas spoločne tráveného času tabu. Má to byť o nás dvoch, o tom, čo kto prežíva, čo plánuje, o čom sníva. Spoločný čas je časom, kedy robíme to, čo nás ako partnerov spája, teší, napĺňa – kedy môžeme toho druhého opäť cítiť v pozícii partnera, dospelého rovnocenného človeka, s ktorým nám je dobre.
Život v manželstve prináša so sebou každodenné stereotypy, ktorým podliehame. Pracovné povinnosti, starostlivosť o deti, domácnosť. Ako si tu nachádzať priestor na čas pre dvoch a riešenie vznikajúceho vzťahového napätia?
Jedinou cestou je udržať partnerský vzťah ako prioritu. Toto je v dnešnej dobe, ktorá si nás „trhá na kúsky“, akýmsi umením a niekedy dokonca tvrdým bojom. Cesta, ako ustáť tento zápas, je plánovanie spoločného času – úplne jednoducho – do kalendára – ako akýkoľvek iný dôležitý program, stretnutie. Veď si len spomeňme na obdobie, kedy sme ako zaľúbenci mali kalendár plný spoločných stretnutí, rande, vymýšľali sme nápady, pozvania, dobrodružstvá, malé prekvapenia. Starostlivo sme strážili narodeniny, meniny, výročia, či kadejaké sviatky. Vymýšľali sme kreatívne spôsoby, ako byť spolu. Investovali sme čas a energiu do vzťahu a dokonca nás to aj tešilo. S manželstvom sa toto nemusí zmeniť, ba dokonca by sa to nemalo meniť. Byť spolu a zažívať jeden druhého je vynikajúcou prevenciou vznikajúceho vzťahového napätia.
Prvé roky vzťahu a spolunažívania sa na partnerove/partnerkine nedokonalosti pozeráme ľahšie a ľahšie nim aj čelíme. Po čase, v rodinnom kolotoči, pri zažívaní stereotypov a akéhosi vytriezvenia, sa pre nás stávajú zdrojom konfliktov.
Konflikty sú prirodzenou súčasťou vzťahu. Vznikajú na základe toho, že sme iní, inak premýšľame, inak vidíme problém i riešenie. Je veľmi upokojujúce, ak ich neberieme ako koniec sveta, ale rátame s tým, že môžu vznikať a neznamenajú hneď nelásku, či koniec vzťahu. Je dôležité vedieť z nich umne vykorčuľovať, dostať sa zo situácie, ktorá ich rozdúchala. Základom efektívneho zvládania konfliktov je vedomá orientácia na riešenie situácie a nie na hľadanie vinníka, pomenúvanie zlyhaní a výčitky. Výsledkom dobre zvládnutého konfliktu je dohoda o zmene, za ktorú každý prevezme zodpovednosť a vzájomné zmierenie.
Treba si uvedomiť, že veľmi veľa konfliktov vznikne na základe stresu (často krát prineseného z práce, z vonkajšieho prostredia či z výchovných situácií). Veľakrát je teda reálnym problémom stres, vyčerpanie, psychická záťaž a nie zdanlivá príčina - téma hádky. Popri zvládaní konfliktov teda nutne potrebujeme vedieť efektívne zvládať stres u seba alebo vedieť si vzájomne v týchto momentoch pomáhať. Je dôležité neustále dbať na rovnováhu medzi výdajom a príjmom energie. Ako prevencia konfliktov je teda užitočné pravidelne čerpať energiu do nasledujúcich dní. Vedieť ako sa postarať o to, aby naše vybité baterky na konci dňa či týždňa, boli opäť dobité. Potreba osobnej regenerácie by mala byť rovnako dôležitá v našom programe ako akákoľvek iná povinnosť či požiadavka rodiny, detí.
Najdôležitejšie pre dobre fungujúcu rodinu je dobrý manželský vzťah. Ak sme sa už ale dostali do tejto výhybky, aký postoj zaujať, čo s tým?
Človek preskáče v partnerskom vzťahu s tým druhým veľmi veľa vecí. Práve to vytvára a formuje pevný vzťah, kreuje jeho jedinečný príbeh. Ak sme schopní všimnúť si naše silné stránky ako jednotlivcov i páru, úspechy i prekonané krízy, náročné situácie, uvidíme naše bohatstvo. Manželský tandem je vlastne akýsi mikro-tím – v ňom potrebujeme zdieľať nielen naše starosti, ale aj radosti, úspechy, túžby.
Vybudovanie takéhoto tímu nedosiahneme zo dňa na deň. Ani to nepríde bez toho, aby sme sa o ten vzťah – náš tím - starali. Keď sme boli zaľúbení, prirodzená priorita bola „ty“. Ale potom neskôr, keď prídu deti, starostlivosť o chod domácnosti, hypotéka i správa financií, tak sa priority menia a my sa jeden druhému strácame. Vzájomná komunikácia sa obmedzuje na to, čo treba kúpiť a kedy vyzdvihnúť deti. Prichádza odcudzenie. Sme fyzicky spolu, aj usilovne pracujeme na rovnakom poli, ale zároveň sa vzájomne vzďaľujeme. Cesta späť je jednoduchá a dokonca príjemná. Zotrvať pri priorite „ty“ a budovať vedome naše „my“.
V opačnom prípade sa vzťah dostáva do krízy, keď obaja začnú mať pocit že, ten druhý sa akosi zmenil?
Každý vzťah prechádza určitými fázami. Vzťah je dynamický, vyvíja sa. Dôležité je uvedomiť si, že to, čo žijeme dnes, nie je to, čo sme žili včera. A preto aj ten človek, ktorého sme si zobrali, už prirodzene nie je ten istý ako kedysi. Ak si toho nie sme vedomí, môžeme byť sklamaní, prečo to nie je tak, ako bolo na začiatku. Zistenie, že aj on/ona má svoje slabosti, ktoré nie vždy chce, či môže zmeniť, sa môže stať neprekonateľnou prekážkou. Dostávame sa do obdobia, kedy sa pýtame: „Koho som si to zobral/a?“„Viem s ním/s ňou prežiť život tak, ako som chcel/a?“ Vo vzťahu začíname hľadieť viac na to, akí sme, než na to, za čím kráčame, či to, čo nás spája. Prestávame dávať a omnoho viac sa sústreďujeme na to, čo nedostávame.
Pýtame sa, či je to tými deťmi, že ju, jeho to naozaj nejako zmenilo a formovalo iným smerom. Alebo to bude azda tou prácou či kariérnym rastom, alebo to robia tí kolegovia kamarátky? Ja si myslím, že zmena osobnosti vo vzťahu je prirodzený jav a my s tým potrebujeme rátať. Každý z nás sa vo svojom prostredí vyvíja. Potrebujeme sa preto aj vo vzťahu niekam hýbať, nestagnovať či plakať nad inakosťou, desiť sa zmenami.
Je teda potrebné to vnímať, neustále spolu prežívať čosi nové, poznávať sa naďalej, vedieť, kto čím žije.
To je prevencia pred tým, aby sme raz nepovedali: „Fú, ty si kto? Nejaká si iná, už ťa nespoznávam, už akosi nemáme okrem detí nič spoločné.“ A to len preto, že sme nezachytili vývin nášho života. Neustále sme sa topili len v akejsi komunikácií o rodinnom dianí, v „musím“, „treba“. Pod tlakom okolností, povinností a akéhosi domnelého nedostatku času, sme prestali venovať pozornosť zmenám, ktoré sa dejú vo vzťahu a z nich vyvierajúcim potrebám. Dôsledkom je vzdialenie sa jeden druhému, odcudzenie a množstvo situácií s povzdychom: „Tak takto ťa nespoznávam!“
Takže je nutná každodenná komunikácia, objasňovanie? Je to tak, že čím viac budeme spolu hovoriť, tým lepšie sa nám bude vo vzťahu aj dariť?
Nie. Nejde vôbec o to, koľko slov si vzájomne povieme alebo aké množstvo rozhovorov vzájomne máme či nemáme. Je to skôr o tom, aká je kvalita našich rozhovorov – čo je ich obsahom. Veď ak neustále v rozhovoroch ideme iba po povrchu - čo treba kúpiť alebo čo zariadiť, tak sa vzťah nevyvíja. Môžeme si povedať veľa slov, ale nemajú osobný obsah, nemajú vlastný hlbší význam. To, čo je kľúčové, je nájsť si čas na rozhovor, ktorý je o inom, než o bežnom živote – o nás samých, o našich pocitoch, potrebách a cestách, ako ich naplniť.
Ako teda budovať vzťah a vzájomnú lásku, aby prežila?
Kvalitný uspokojivý vzťah sa nedeje automaticky, nefunguje to samo od seba. Najpodstatnejšie je uvedomiť si, že láska je zručnosť. Je niečím, čomu sa dá naučiť. Schopnosť milovať jeden druhého potrebujeme neustále rozvíjať. Ak máme toto vnútorné nastavenie, tak k tomu nutne patrí fakt, že musíme každý jeden vo vzťahu - na sebe pracovať, bez investície do osobnej zrelosti to nefunguje. City sú dynamické, živia sa práve tým, čo voči sebe robíme, ako sa voči sebe správame.
Stačí to? Láska ako zručnosť?
Ruka v ruke ide s láskou prirodzene aj potreba ju kultivovať, obnovovať partnerskú blízkosť. Preto sme sa rozhodli priniesť na trh niečo, čo spríjemní spoločné chvíle a celkom prirodzene bude rozvíjať vzťah, partnerskú hru DUET Veríme totiž, že o lásku je potrebné sa starať – potrebuje nás – našu pozornosť i konkrétne činy.
Nápad vytvoriť hru vznikol ako naša spontánna reakcia na potreby partnerov rozvíjať vzájomné poznanie a posilňovať partnerský vzťah, ktorý je základom pre šťastný spokojný život partnerov i rodín.
Niekedy vo vzťahu urobíme však aj chyby, ktoré nám bránia viesť hlboké rozhovory a vrátiť sa k sebe. Ako vtedy vzťah zachrániť?
Niekedy máme vo vzťahu pocit, že čím viac budeme hovoriť, tým lepšie sa nám bude vo vzťahu dariť. Často máme potrebu neustále vysvetľovať a slovne rozoberať situácie. Máme potrebu neustále do problému vŕtať a živiť ho. Opak je však pravdou.
Do dialógu o trápení, zranení či probléme musí vstúpiť ešte jeden fenomén – odpustenie. Odpúšťanie má vplyv na spokojnosť vo vzťahu. Základným kameňom riešenia problémov nie je ani tak množstvo komunikácie o nich, ale existencia odpustenia a zmierenia. Vtedy sa udržiava aj zmysluplný dialóg.
Čo sa stane, ak dovolíme, aby sa neodpustená zloba a sklamanie usadili v našich srdciach?
Vtedy sa zväčšuje emocionálnu priepasť medzi nami. A potom sme už len svedkami toho, že takýchto udalostí sa deje veľa a raz príde tá povestná „posledná kvapka“. Dochádza k narušeniu dôvery vo vzťahu a partnerom sa naštrbí prežívanie emocionálnej blízkosti.
Odpustiť však nie je vždy jednoduché a nedá sa do druhého dňa prebudiť bez pocitu krivdy.
Odpustenie vo vzťahu môžeme realizovať aj formou určitého rituálu. Tým otvorene vyjadríme bolesť i odpustenie a následne dochádza k zmiereniu. Jeho súčasťou obvykle býva v prvom kroku upokojenie emócií. Následne má prebehnúť objasňujúci načúvajúci rozhovor, po ňom prevzatie zodpovednosti za slová a skutky, a v konečnom dôsledku nesmie chýbať dohoda o zmene. K rituálu neodmysliteľne patria slová ospravedlnenia.
Tým, že druhému odpustíme jeho chybu, neospravedlňujeme jeho správanie.
Naopak. Schopnosť odpustenia ukazuje partnerovi našu dobrú vôľu. Naše odhodlanie a ochotu pracovať s chybami v našom partnerstve. Práve to nás posúva vo vzťahu, stávame sa schopní pustiť svoje staré krivdy a posunúť sa smerom ďalej na našej spoločnej ceste. Odpustenie totiž posúva oboch. Toho, komu bolo ublížené aj toho, kto ublížil. Iba prepáč nestačí. Je to akt prijímania a dávania odpustenia. Ide o akt, ktorý má silu tvoriť budúcnosť vzájomného vzťahu.
Psychológ Jaro Křivohlavý vyslovil veľmi silnú myšlienku: „Odpustenie je spôsob ako zabrániť tomu, aby nám minulosť diktovala, ako má vyzerať budúcnosť.”
Ale v praxi to nie je také jednoduché, najmä u žien je ten proces “zabúdania na krivdu“ dlhší. Tým, že sa nevie so situáciou zmieriť, prejavuje potrebu stále sa k tomu vracať.
Vyrozprávať si to je jeden z dobrých krokov. Ale nie to všetko. My naozaj potrebujeme, aby výsledkom toho vyrozprávania bola dohoda o zmene. To znamená, že ako to teraz budeme robiť inak, aby k tomu znovu nedošlo. Robili sa výskumy o tom, kedy sú partneri ochotní zdieľať vnútorné veci a prichádzať vôbec k dohodám. Zistilo sa, že je to vtedy, keď v manželstve alebo partnerstve funguje nejaký rituál odpustenia. To znamená napríklad obyčajné „Už sa nehnevaj.“ A je dokázané, že pokiaľ v manželstvách tento rituál odpustenia a zmierenia je, vtedy sú ochotní rozprávať a zdieľať veci. Vtedy komunikácia funguje. A až to odpustenie uzdravuje vzťah. To je taký veľmi kľúčový bod, na ktorý často krát zabúdame.
Odpustenie asi neznamená, že sa budem tváriť, že sa nič nestalo a dusiť v sebe krivdu, ktorú stále v sebe nosím?
Odpustenie neznamená, že sa nič nestalo. Odpustenie znamená rozhodnutie. Aj schopnosť odpustiť je zručnosť, ktorá sa vyvíja, pestuje. Napriek bolesti, ktorú možno budem pociťovať ešte celé roky, je potrebné sa rozhodnúť odpustiť. Aj to je proces. A vyžaduje si dohodu.
Poznám prípady manželstiev, v ktorých išlo o ťažké veci ako je napríklad nevera. Je to naozaj obrovské sklamanie. A dokázali cez to prejsť. To kľúčové bolo to, že mali túžbu vo vzťahu napriek všetkému rásť, prejsť cez to. Ja si myslím, že aj tie sklamania nás môžu posilniť.
Alebo nás na druhej strane môžu zničiť.
Ak si to dookola prehrávam v hlave, že toto je zlé, toto bolo ťažké a prečo si mi to urobil alebo urobila a neustále zotrvávam v tomto trápení, uberá ma to o život, o energiu a vôbec chuť s tým druhým ešte žiť. Ja rozumiem, že emócie hrajú veľkú rolu. A netreba ich prehliadnuť. Muži sa potrebujú učiť s tým žiť, ženy to spracovávajú dlhšie, ale stále si treba pripomínať, že chceme ísť ďalej a poďme niečo urobiť aj sami na sebe.
Realita je ale taká, že krivdy a sklamania napriek rituálu odpustenia vychádzajú na povrch vlastne v tých najťažších chvíľach znovu a znovu.
Áno, vtedy si spomenieme na celý balík zlých vecí. Takže tým pádom konflikt hoci je možno malý, naberie obrovskú silu na základe tých veľa vecí, ktoré sú historicky nedoriešené. A dohody, ktoré sme si urobili, vlastne neplatia. Zistíme, že sa všetko opakuje dookola. A toto už proste nedáme. Zisťujeme, že už sme takí rozdielni a takí iní, alebo už si tak lezieme na nervy, že najlepšie by bolo, keby sme od seba odišli. Zabudli sme na to rozhodnutie, odhodlanie ísť spolu ďalej a topíme sa v sebaľútosti.
Takže kde nájsť tú harmóniu spoločne zvládnuť náročnosť odpustenia, schopnosti preniesť sa cez krivdu a naozaj v srdci odpustiť?
To je taká širšia otázka vzájomnosti. Ale zároveň je to veľmi jednoduché. Keď sa v rámci istého výskumu pýtali žien, čo im vo vzťahu najviac chýba, zistili, že sa cítia osamelé, že nie je o nich ten individuálny záujem, prestávajú počuť milé slová, nedostáva sa im už toľko nehy. A keď sa opýtali opačne, že teda s čím sú muži nespokojní najčastejšie, tak to bola odpoveď, že je veľa hádok a že je málo sexu. Ono je to potom také perpetuum mobile. Ak sa žena necíti prijatá alebo milovaná, vznikajú konflikty. Tým pádom muž má tendenciu z konfliktu utiecť, má tendenciu uniknúť a zároveň tým, že sú od seba, majú menej intimity, sexu a kruh sa uzatvára.
Takže niet cesty von?
Vždy je cesta von. Nakoniec je prirodzené, že po tom ako vstaneme, rozhodneme sa odpustiť a urobíme dohodu, že po čase padneme zas. Vzťah sa buduje každým dňom. A buduje sa na maličkostiach. Veci sa potom dokážu rozbehnúť oveľa pozitívnejšie než čakáme. Je dobré vedieť, že úloha muža je stáť pri žene a úlohou ženy je byť pri deťoch. Vtedy tá rodina funguje harmonicky. To znamená, že ak muž stojí pri žene a venuje jej nehu a pozornosť, aj ona je potom spokojná v pozícii matky svojich detí a ako spokojná a vyrovnaná žena má silu stáť pri svojom mužovi a byť s ním aj tak, ako to potrebuje on. Ale tento uzavretý kruh harmonického vzťahu musí obsahovať úsmev, milé slovo, pochvalu, pozornosť.
