Viete ako s citom riešiť konfliktné situácie? Akú rolu v tom hrá fenomén odpúšťania a ako na to? V článku detskej psychologičky Denisy Zlevskej sa dozviete nie len odpovede na tieto otázky, ale pripravila pre vás aj špeciálny recept, ktorý vám pomôže konfliktné situácie riešiť i nájsť cestu k odpusteniu.
Dnes, 7. augusta, je Medzinárodný deň odpúšťania. Deň, kedy si pripomíname silu slovných spojení: „Odpusť mi.“; „Odpúšťam ti.“ Asi každý z nás už niekomu tieto slová adresoval a zrejme od niekoho aj prijímal. Každý rodič sa snaží naučiť svoje dieťa umeniu odpúšťania tak, aby vedelo, kedy a ako používať ono známe: „Prepáč!“
Ako vznikajú konflikty?
Konflikt do našich vzťahov – v rodine, v práci, či s deťmi - prichádza pomerne jednoducho. Stačí stret záujmov dvoch strán a nepochopenie je na svete. Každý z nás má totiž svoje predpoklady, domnienky o tom, akí by sme my sami, iní ľudia alebo svet mali byť. Ak sa tieto predstavy nerealizujú a deje sa niečo iné než to, čo sme očakávali, sme smutní, nahnevaní, sklamaní. Cítime sa nepríjemne, začneme negatívne myslieť a často sa tak aj správať. Sme urazení, dotknutí a hľadáme vinníka, s ktorým by sme si mohli situáciu vyjasniť alebo sa s ním konfrontovať, či urobiť ho za ňu zodpovedným.
Konflikt je prirodzená situácia v medziľudskej interakcii
Často už fakt, že konflikt vôbec vznikol vyvoláva akési napätie prameniace z narušenia vzťahovej rovnováhy, životnej pohody. Prvou vecou pri zvládaní takýchto situácií je uvedomenie si preferovaného postoja ku konfliktom. Konflikt totiž nie je niečo zlé. Konflikt je naopak medzi ľuďmi nevyhnutný a prirodzený. Má schopnosť vyniesť na stôl - a niekedy aj spod koberca - to, čo nás tlačí. Ak ho dokážeme riešiť, pomáha nám spojiť sa v dialógu o potrebách i hodnotách. Vytvára priestor pre hľadanie ciest k tomu, aby nám bolo spolu lepšie. Zabudnime teda na častý predpoklad o tom, že konflikty sú nežiadúce, devastujú vzťahy, ubližujú, či sú zrkadlom toho, že sa nemáme dosť radi!
V rodine treba budovať klímu, že konflikty sú riešiteľné
Buďme v našich rodinách schopní viesť deti k tomu, že konflikt je súčasťou medziľudských vzťahov a namiesto jeho potlačovania učme deti konflikty zvládať. Ak budeme budovať klímu, že konflikt je normálny a hlavne riešiteľný, nebudeme ho zvládať tak dramaticky a ohrozujúco.
Jednou z ciest, ako sa vysporiadať s následkami konfrontácií, je vzájomné odpúšťanie
Psychológ Jaro Křivohlavý vyslovil veľmi silnú myšlienku: „Odpustenie je spôsob ako zabrániť tomu, aby nám minulosť diktovala, ako má vyzerať budúcnosť." Odpustenie je teda cesta, po ktorej kráčajú dvaja – ten, komu bolo ublížené i ten, kto ublížil. Je to čin premeny oboch aktérov sporu. Aktom prijímania a dávania odpustenia. Aktom, ktorý má silu tvoriť budúcnosť vzájomného vzťahu i kultivovať ho.
Rada by som ponúkla recept na odpúšťanie, ktorý odporúčam variť obom stranám v našich rodinách, manželstvách i pracovných kolektívoch:
- Na začiatok si pripravte dávku uvedomenia si toho, že sa niečo stalo a neignorujte situáciu spôsobom: „Nič sa nestalo!“
- Primiešajte čo najpresnejší opis toho, čo sa vlastne stalo, definujte si aké potreby a hodnoty boli narušené, aké dohody a pravidlá neboli dodržané. Premyslite si vopred, ako by ste radi podobnej situácii predišli a pripravte sa na prijatie dohody o novom správaní.
- K tomu namiešajte za hrsť osobnej pokory a vykročte v ústrety tomu druhému. O akej pokore to hovorím? O vedomí si osobných nedostatkov a slabostí, tendencie domýšľať si, či pýchy vlastného uhla pohľadu – mojej pravdy. Lebo len osoba, ktorá si je vedomá vlastnej nedokonalosti, dokáže pochopiť aj nedokonalosti druhých ľudí, i tých, ktorí jej ublížili. Veď každý je nedokonalý, každý sa mýli, či vy azda nie?
- Keď už túto prácu máte za sebou, pripravte priestor na rozhovor, odložte invektívy, hodnotenie, posudzovanie a dobré rady. Hovorte za seba, o vašom uhle pohľadu. Vystríhajte sa postoju, že viete ako veci boli a ako majú byť. Buďte otvorení načúvať a to aj bolestivým informáciám, nesúhlasu, či iným názorom.
- Uznajte si čo nebolo správne a majte odvahu povedať do očí: „Prepáč.“ I darovať ono: „Odpúšťam ti.“ Mnohí si myslíme, že týmto sa všetko končí, no nie je tomu tak. Až v tomto momente môžeme tvoriť obraz toho, ako vzťah pôjde ďalej.
- Neutekajte teda pred výsledkom, ale dospejte k dohode ako budete nabudúce postupovať inak. Možno to pôjde hneď, možno to bude stáť viac úsilia, či času, ale nezutekajte z cieľovej rovinky. Prepáč totiž nestačí! Potrebujeme nájsť nové dohody, či dospieť k osobným záväzkom k tým existujúcim. Prepáč potrebuje čin. Zabránite tak tomu, aby: „vám minulosť diktovala, ako má vypadať budúcnosť!“
O autorovi: Denisa Zlevská je psychologička a psychoterapeutka zaoberajúca sa medziľudskými vzťahmi a osobnostným rozvojom. Poskytuje poradenstvo pre deti,rodiny a manželské páry. Je zakladateľkou a riaditeľkou Centra pre tréning a rozvoj. Má bohaté skúsenosti v oblasti detskej psychológie. Denisa sa špecificky zaoberá aj témou vyhorenia a prevenciou duševného zdravia. Rada trávi čas v prírode a k problémom pristupuje pozitívne. Viac o Denisinej práci nájdete tu.
Autorské príspevky pre vás pravidelne pripravujú odborní pedagógovia a psychológovia v spolupráci s programom BUDDY. Program BUDDY spája deti z detských domovov s vyškoleným dobrovoľníkmi tak, aby mali lepšiu šancu na dôstojný život: www.tvojbuddy.sk
