Košičanka Monika Šrenkelová je mnohým ženám známa skôr pod menom Rehab Woman. Viac ako 10 rokov sa venuje fyzioterapii, z toho posledné 4 roky sa špecializuje na diastázu, ktorá sa najčastejšie vyskytuje u žien po pôrode. V rozhovore nám prezradila, ako tento zdravotný problém vzniká, čo ho zhoršuje a ako ho je možné liečiť.
Čo je diastáza?
Diastáza je počas gravidity fyziologický dej, ale po pôrode už to nie je stav žiaduci a ak pretrváva, hovoríme o patológii brušnej steny. Ide o rozostúpenie svalov, ktoré zistíte aj pomocou prstov. V stredovej čiare - linea alba, ktorá sa tiahne od hrudnej kosti po lonovú, sa meria rozostup svalov pomocou šírky prstov. Ak je menší ako 2 prsty, je to v „norme“. Ja sa však riadim skôr tým, či sa nad pupkom urobí tzv. strieška. Ak si ľahnete na chrbát a dvihnete vystreté nohy cca 20 cm nad zem a v mieste nad alebo aj pod pupkom sa urobí hrboľ ako strieška, ide o diastázu. Tá strieška je nežiaduca. Ak je prítomná, viem, že brušná stena je uvoľnená a pritom nemusí byť diastáza rozšírená na viac ako 1 – 2 prsty. Je možné si ju doma diagnostikovať aj doma.
Aký lekár by si mal po pôrode tento problém všimnúť a potvrdiť ho ako diagnózu?
To je komplexný problém. V prvom rade tu chýba osveta. Ani len lekári nie sú vedení školou ani praxou k tomu, aby na to upozorňovali. Nikto o tom preventívne nehovorí. Po pôrode zrazu ostane brucho a ženy si myslia, že sú tučné. Idú za trénerom a častokrát sa stáva, že brucho paradoxne rastie, pretože cvičia nesprávne. Tu totiž ide o diagnózu! A nehovoríme len o popôrodnej diastáze, týka sa to aj mužov a detí. Takže všimnúť si to môže už pediater, ortopéd, fyzioterapeut, neurológ či kondičný tréner. Ide totiž o to, že dôsledok diastázy sa môže prejaviť na rôznych úrovniach. Na jednej strane by na to mohol upozorniť po pôrode gynekológ pôrodník, ale ak ide žena za neurológom alebo ortopédom v dôsledku bolestí chrbtice, tak ten by mal tiež brucho vyšetriť a povedať, že je tam oslabená stena brucha, že je tam prítomná diastáza svalov brucha. Pretože problém môže byť s chrbticou aj kvôli tomu, že brucho nie je oporou.
Aké sú jej dôsledky diastázy?
Diastáza nie je len kozmetický či estetický problém, problém prevísajúceho brucha. Diastáza je problém, ktorý poukáže na svoje dôsledky neskôr. Povedzme vo forme problémov v období prechodu, inkontinenciou, oslabeným panvovým dnom, poklesom maternice, ale napríklad aj urogynekologickými problémami, bolesťami chrbtice, problémami s trávením či gastroenterologickými problémami.
Ako tieto na pohľad nesúvisiace problémy súvisia s diastázou?
V prvom rade tak, že ženy majú oslabené svalstvo, ktoré stojí za týmito problémami. Je potrebné uvedomiť si aj to, že je tu veľmi dôležitá genetická predispozícia. Následne je to aj tým, že žena necvičí. Určitá prevencia tu je možná a tou je cvičenie a posilňovanie vnútorného stabilizačného systému.
Poznám však aj športovkyne, ktoré majú diastázu, lebo cvičia nesprávne. Nepracujú správne s vnútrobrušným tlakom. Necvičia tak, ako by mali a ako keby to všetko tlačili do brušnej dutiny.
Mnoho žien chodí s týmto problémom na plastickú operáciu. Kedy je to nutné?
Keď vidím, že koža už stratila svoju elasticitu a previsla, tak posielam na plastickú chirurgiu. Ja tu s kožou neurobím nič. Tá je už pre plastického chirurga. Keď je dobrá koža a pupok nestratil svoj tvar, tak vtedy treba s bruchom pracovať, rehabilitácia sa tu veľmi oplatí, pretože organizmus zareaguje pozitívne.
Ako pomáhate ženám s diastázou vy?
Diastáza patrí do rúk fyzioterapeutov. Nie do rúk trénerov. Ale nie každý fyzioterapeut je vyškolený a vie to rehabilitovať. Moja práca je rehabilitácia brušnej steny. S tým je spojené všetko- panvové dno, chrbtica .... Ide o to, že ženu naučím zmeniť jej lokomočné- pohybové stereotypy počas dňa. Od spôsobu dvíhania bábätka, cez bežné činnosti, sadania si na stoličku až po sedenie na stolicu. Lebo keď sa nebudú ženy tomu venovať tak, že zmenia svoje stereotypy a budú len cvičiť, brucho sa do poriadku nedá. A to tam ani nemusí byť diastáza. Stačí, že je uvoľnená brušná stena v celom rozsahu a brucho zareaguje zle, bude sa zväčšovať na základe nesprávneho aktivovania tých svalov, ktoré sú v inhibičnej atrofii.
Čo to znamená?
To znamená, že sval tam je, ale neplní opornú funkciu, iba obalovú. Žena ho nemá aktivovaný vedome cez centrálny nervový systém. A toto ich ja učím. Cez neuromuskulárne spojenie ich dovediem ku konkrétnemu svalu, aby som ich naučila zaktivovať ho.
Ideálne je, ak sa toto pripraví ešte pred graviditou. Počas celej gravidity sa totiž vylučuje veľa relaxínu, ktorý je zodpovedný za to, že všetky mäkké časti doslova mäknú. To znamená, že sa uvoľňuje lonová kosť, ale aj brušná stena sa musí uvoľniť, aby maternica mala priestor. Preto organizmus vylučuje ten relaxín. A vylučuje ho len počas gravidity. Muži ho nemajú. Ale keď svalstvo ani predtým nebolo aktivované a nemalo svoj tonus, tak to, čo je slabé, bude ešte oslabenejšie. Do toho príde gravidita a brucho sa natiahne.
V poslednom čase sa s diastázou dáva negatívne do súvisu šatkovanie. Prečo sa názory odborníkov na šatkovanie tak rozchádzajú? Už samotní ortopédi či pediatri majú veľmi rozdielne postoje.
Šatkovanie môže byť nebezpečné tak pre matku ako aj pre dieťatko. Nepodceňujem emocionálnu väzbu vytváranú pri nosení. Rovnako podporujem všetky pozitíva šatkovania. Ale zastávam názor, že všetky extrémy sú nevhodné. Hoci naše babičky a prababičky nosili deti v šatkách, zaviazali ju len na potrebný čas. Deťom bol vytváraný priestor pre pohyb podstatne viac ako je to dnes. Netrávili čas s bábätkom v šatke pri počítači alebo na káve, nepresúvali sa autami. Bábätká sa viac prevaľovali, otáčali.
Ako môže nadmerné alebo nesprávne šatkovanie ublížiť mamičke?
Ak si žena na seba uviaže dieťa v šatke na viac ako hodinu, dve, brucho sa prestane po pôrode sťahovať. Pôsobí tu hmotnosť dieťatka, ktoré je niekoľko hodín denne uviazané v šatke. Mnohé ženy si diastázu práve nadmerným šatkovaním ešte viac zhoršujú.
Aký negatívny môže byť ten vplyv šatkovania na dieťa?
Bruško dieťaťa sa vyvíja počas celej jeho ontogenézy a psychomotorického vývoja. Pôrodom sa aktivuje celá skupina svalov a pohybové vzorce sa kódujú už u bábätka, ešte skôr ako sa postaví na nožičky. Je potrebné nechať ho voľne sa prevaľovať, neobmedzovať ho v pohybe. Nebezpečná môže byť aj nesprávna manipulácia, nesprávne nosenie, alebo nadmerné nosenie. Patrí tu dlhodobé šatkovanie. Dieťatku je potrebné kompenzovať nosenie v šatke tým, že keď príde mamička domov, položí ho na tvrdú podložku. Ak je pridlho zavesené a priťahované len gravitáciou, kedy si má aktivovať svaly? Dieťa musí byť v pohybe. Musí dvíhať nôžky, vtedy sa aktivuje brucho. Musí mať priestor na aktivovanie bránice. Dieťa musí vnímať priestor cez vlastné pocity a cez pohyb a nastaviť si vlastné vnímanie sveta.
V kontexte svalového vývoja je teda dôležité obdobie hneď od narodenia?
Každé dieťa sa vyvíja v určitých vzorcoch. Svalové skupiny sa musia aktivovať vtedy, kedy sa majú. Ak sa tak nestane, odrazí sa to v dospelom veku. A to tým, že ak mamička priveľa alebo nesprávne nosí dieťatko, tak svalové partie dieťatka sa neaktivujú tak ako by sa mali. A u mamičky môže byť niektorá strana viac preťažená.
Stále hovoríme o tom, ako predísť diastáze. V tejto súvislosti môžeme obmedzovaním pohybu dieťaťa zanedbať vývinovú etapu štvornožkovania. Je to zlé?
Štvornožkovanie je veľmi dôležité. Ak deti preskočia toto štádium, brucho sa neaktivuje vtedy, kedy sa má alebo sa aktivuje nedostatočne. Tým striedaním rúčky a nôžky sa posilňujú kognitívne funkcie, koordinácia oko – končatiny, priestorové vnímanie, hrubá aj jemná motorika zároveň.... Počas tohto štádia sa aktivujú zase tie svaly, ktoré sa práve majú aktivovať v nadväznosti na predošlé štádiá a ako základ pre nastávajúce štádiá. Ide tu aj o prepájanie hemisfér. Nie je správne unáhliť toto štádium a podporovať dieťa v dvíhaní sa na nôžky. Dieťa sa postaví v správnom čase - keď bude na to pripravené svalstvo, ktoré sa aktivuje postupne.
Vývinové štádium chôdze a behu je už akási cieľová rovinka? Už je svalstvo pevné, už sa má len ďalej fixovať?
Akonáhle sa dieťa začne stavať na nôžky a začne chodiť, začne byť viac menej samostatné. Deti sú bytosti, ktoré chcú skúmať, naťahovať sa za predmetmi, a zasa začínajú aktivovať tie svalové partie, ktoré im umožnia sa čoskoro dostať ďalej, vyliezť, preliezť. Závisí aj od povahy, ale čím viac je dieťa také, že idem, skúsim, zhodím a neposedím, tým je to viac-menej lepšie. Nech má priestor rozvíjať svalstvo, pretože príde do školy a sadne si na zadok.
Aká je prevencia pred diastázou vo všeobecnosti?
Dieťa má byť v pohybe. Ale hrou. Nie je dobré násilne ho niečo trénovať. A ak má už povedzme od štyroch rokov niečo trénovať, treba vytvoriť podmienky, aby trénovalo šport formou hry. Deti môžu inklinovať buď viac k športu alebo to môže byť aj umelecké nadanie. To však neznamená, že keď v ňom objavíme nejaký umelecký talent, že sa má prestať hýbať. Lenže dnešná doba je taká, že dievčatá sa prestanú hýbať len preto, že dostanú menštruáciu. Dnes sú na hodinách telesnej výchovy zaužívané tzv. „menštruačné lavičky“. Navyše sa veľakrát na úkor telesnej výchovy nahrádzajú hodiny „dôležitejších“ predmetov.
Keď dievča vojde do puberty, musí sa teda naďalej hýbať.
Určite áno. A možno o to viac. Už tu je totiž jej príprava na graviditu a aj tu predchádza diastáze. Ak má pravidelný dostatočný pohyb, s najväčšou pravdepodobnosťou ju nepostretne problém diastázy. Brucho sa po pôrode dostane postupne samo späť. Dnes sa bežne predpisuje na bolestivú menštruáciu tabletka. Lepšie je, keď sú svaly trénované. Tak sa lepšie zvláda aj veľmi bolestivá menštruácia. Navyše keď už nezvládam bolesti pri menštruácii, tak nebudem zvládať tie pôrodné bolesti. A to je smutné, lebo potom je veľa zbytočných akútnych sekcií, lebo žena má pred bolesťou strach a ten jej nedovolí otvárať sa. Preto je potrebné zamyslieť sa veľa rokov predtým. A zakomponovať pohyb do našich životov ako nevyhnutnú súčasť života. Od narodenia každý deň. Potom sa nemusíme obávať ani diastázy.
Monika Šrenkelová sa narodila v roku 1975 v Košiciach. Vyštudovala vyššie odborné štúdium, odbor fyzioterapia v Košiciach. Po štúdiu pracovala v nemocnici na Klinike Balneológie a liečebnej rehabilitácie. V súčasnosti sa venuje problematike diastázy.
