Psychlogička Mária Hatoková o smrti: Každý z nás má rodičov, ale nikto sa nepripravuje na to, že raz zomrú

Deti by mali vedieť, že smrť patrí do nášho sveta a ľudia väčšinou odchádzajú na druhý svet pokojne.
Deti by mali vedieť, že smrť patrí do nášho sveta a ľudia väčšinou odchádzajú na druhý svet pokojne. / Foto: Bigstock

Dieťa sa stretáva so smrťou v moderných rozprávkach a filmoch v takej forme, že je často konfrontované hlavne s negatívnou stránkou smrti. A tak učíme deti smrti sa báť, odvracať od nej svoju tvár. Deti by sme však mali na smrť učiť pozerať ako na niečo, čo patrí do nášho sveta. Ako na situáciu, kedy sa treba citlivo a s láskou rozlúčiť aj s ľuďmi, ktorých sme mali radi.

 

O smrti sme sa rozprávali so psychologičkou Mgr. Máriou Hatokovou, PhD., ktorá sa dlhodobo venuje vzdelávaniu dobrovoľníkov a zdravotníckych pracovníkov v téme paliatívnej starostlivosti a komunikácie s pacientom.

 

Deti dostávajú informáciu,  že smrť je ťažká, škaredá, nepríjemná... Stretávajú sa so smrťou v podobe drastických scén, zabití draka, nešťastných úmrtí, havárií.  Musí to mať na nich negatívny dopad.

Áno, musím priznať, že tomuto nesprávnemu postoju, tejto filozofii nahrávajú aj médiá, pretože smrť stavajú do svetla niečoho, čo je neznesiteľné, kde sa tá bolesť stále stupňuje. Ako keby v procese zomierania nebola pomoc, ako keby každá smrť musela byť strašne dramatická a traumatická. A navyše traumatizujúca aj pre tých, ktorí sa na ňu pozerajú. Ale fyziologicky je naše telo uspôsobené tak, aby väčšina ľudí zomierala pokojne. A o tomto sa málo hovorí. Stále sa upriamuje pozornosť na to, aká je to tortúra, ako to hrozne vyzerá.

 

Aj pre nás dospelých je otázka stretnutia sa so smrťou, stratou milovaného človeka náročná. Ako teda dieťaťu sprostredkovať tú skúsenosť tak, aby nebola negatívna?

Jednoducho. Musíme byť pripravení. Pravda je totiž taká, že aj zomierajúcim aj príbuzným veľmi pomáha, ak vedia, ako typicky smrť prebieha. A my vieme dnes aj v literatúre nájsť presne, čo sa môže stať a čo sa väčšinou stáva. Bolesť, ťažkosti s dýchaním či iné sprievodné fyzické príznaky pomáha zmierniť paliatívna medicína. Samotu môžu pomáhať zmierniť všetci, ktorí prichádzajú k lôžku. Ako postupuje zomieranie, chorý si okolo seba želá stále menší okruh ľudí, len tých najbližších. Túži ukončiť neukončené záležitosti, ešte niekoho stretnúť, zmieriť sa. Postupne sa znižuje potreba komunikácie, častejšie sú epizódy spánku. Zomierajúci sa akoby oddeľuje od vonkajšieho sveta. Zvnútra je naše telo nastavené tak, že vypína vedomie, aby smrť bola vo finále pokojná.

 

Je dôležité, aby sa ľudia zaujímali, vzdelávali, aby si čítali dostupnú literatúru. Pretože, ak nemáme dostatok informácií o tom, čo prežíva zomierajúci človek v tele, duši a duchu, tak sa k nemu nevieme priblížiť. Ľudia nemajú dostatok informácií o tom, ako smrť typicky prebieha. Samozrejme s každou diagnózou sa priebeh líši, ale znova hovorím, je fajn to vedieť. Dnes je dostatok zdrojov a informácií, ktoré si môžeme naštudovať.

 

Sprevádzanie zomierajúceho a strata blízkeho človeka sú ťažké, zaplavia nás emócie. Napriek tomu, že sme sa na to pripravovali, situácia nás zaskočí.

Zaskočí a je to prirodzené. Ale ak sme informovaní, veľmi to pomáha. Informácia znižuje úzkosť. Ak máte dostatok informácií, ak viete, čo sa v procese zomierania a smútenia deje, dokážete emócie upokojiť, lebo im rozumiete. Čiže máte trošičku odstup. Z toho dôvodu sme napísali knihu Sprevádzanie chorých a zomierajúcich v prvom rade ako príručku pre dobrovoľníkov. Ale aj pre odborníkov v zdravotníctve, laikov, rodinných príslušníkov- aby vedeli, aké sú typické charakteristiky toho, keď nám život odchádza. Tie knihy sú tu práve preto, aby boli oporou, keď nebudeme vedieť, ako situáciu blížiacej sa smrti blízkeho ustáť.

 

Príprava na bolestnú chvíľu je teda nevyhnutná?

Keď sa chystáme byť rodičmi a žena čaká dieťatko, tak si rodičia čítajú rôznu literatúru o tom, ako to bude vyzerať, keď sa to dieťatko narodí. Pripravujú sa na to. Nie každý na tomto svete má deti. Pravda je ale taká, že každý z nás má rodičov. A raz budeme svedkami toho, že budú odchádzať. A na toto sa nepripravujeme. Prečo? Odtláčame otázku smrti bokom, pretože najradšej by sme tieto situácie v živote vynechali, ale oni sú tu. Nadíde ich čas. Treba sa na ne pripraviť. Predchádzame tým úzkosti a bezradnosti z posledných dní či týždňov života našich blízkych, ktoré obe strany ženie do oddelenia sa, izolácie. Naopak, môžeme im byť oporou a zblížiť sa s nimi, zostať v objatí, spoločne prežívať vzácne posledné chvíle.

 

V súčasnosti sa na pohreboch menej plače a smútok sa prekonáva zámerne aj s pomocou liekov. Táto doba akoby považovala plač za nesprávny prejav a vynucovala si postoj „byť silný“ bez sĺz.

Posledná lekcia, ktorú rodič svojmu dieťaťu má dať, je lekcia, ako dobre zomierať.  Zomieranie má svoje štádiá, plynú prirodzene. V popredí je tíšenie bolesti a problém samoty. Ak si dokážeme s blízkymi povedať odpusť a prijať odpustenie, ak si dokážeme povedať vzájomné ďakujem, aj vyjadriť  ľútosť nad tým, čo už spolu nezažijeme, sprevádzame. Ak rodina zdravo – bez unikania od témy zvláda zomieranie, zdravo prebieha aj smútenie. Ak sa zomieraniu blízkeho vyhýbame, pocity viny a zlyhania sa v rôznej forme prejavujú počas doby smútenia. Ak sa im dobre vyhýbame, často nás dostihnú až po rokoch.

 

Ako dlho po úmrtí blízkeho človeka má smútenie ešte prirodzený charakter?

Smútenie má svoje pravidlá. Začína akýmsi ohlušením – od oznámenia úmrtia približne do dňa pohrebu. Fungujeme ako vo sne, informáciu sme počuli, berieme ju na vedomie, ale ešte neprešla do prežívania. Približne dva mesiace trvá otvorený žiaľ. Pýtame sa „prečo?“ a „ako ďalej?“,  môžeme pociťovať aj hnev a pocit nespravodlivosti. Približne po 6 - 8 týždňoch sme schopní postupne sa zaradiť do života. Normálne smútenie trvá približne rok. Ostrovčekovito môžeme smútiť výraznejšie pri príležitostí výročí, sviatkov. Je dôležité smútok neignorovať ani ho heroicky neprekonávať, ani sa v ňom útrpne neudržiavať. Áno, už nikdy to nebude také isté, ale to neznamená, že to nemôže byť dosť dobré. V procese smútenia sa cez spomienky a spracúvanie straty stáva zomrelý blízky iným – nepriamym – spôsobom súčasťou nášho života. To, že s nami nie je fyzicky, neznamená, že puto zaniká. Mení svoju podobu. Zvnútorňuje sa.

 

V dnešnej dobe v porovnaní s minulými generáciami rodičia akosi otázku smrti pred deťmi radšej skrývajú.

Často sa stáva, že rodičia chránia deti od témy smrti a smútku. Dlhú dobu držia dieťa v nejakej ilúzii, že babka len „niekam odišla“, že „zaspala“ (neuvedomiac si, že ak sa babka „nezobudí“ a „nevráti“, dieťa si to vo svojom magickom myslení môže pretvoriť tak, že sa bude báť odísť alebo nechať odísť niekoho blízkeho, alebo zaspať), prípadne „ len mu ešte nič nehovorte.“

 

Máme teda ponechať dieťa v centre tohto bolestného diania?

Dieťa potrebuje sprievodcu, ktorý zo zvedavých otázok neurobí niečo, o čom sa nehovorí, ale bude dieťa citlivo sprevádzať. Potreba rozlúčiť sa je aj v deťoch a mali by byť pravdivo a primerane ich veku informovaní o tom, čo sa deje. Môžu nakresliť starému rodičovi kresbičku alebo niečo na rozlúčku vytvoriť. Ale možnosť na uzavretie tejto kapitoly života so starým rodičom by tam mal byť. Pohrebom to samozrejme nekončí, starý rodič je s nami v spomienkach, či v rámci príležitostných návštev pietnych miest.

 

Myslíte si teda, že prítomnosť dieťaťa na pohrebe starého rodiča je správna? Nie je lepšie ho nechať v tom čase povedzme v škôlke?

Rodičia majú z prítomnosti detí na pohrebe hrôzu, lebo majú pocit, že tie ťažké emócie negatívne ovplyvnia ich dieťa. Ale otočme tú otázku tak, že či dieťa nemá právo uzavrieť svoj vzťah so starým rodičom a rozlúčiť sa. Pokiaľ deťom zrozumiteľnou rečou vysvetlíme, čo sa na pohrebe zvykne diať, že tam uvidí ľudí v čiernych šatách, smutných a plačúcich, lebo sa lúčia s blízkym a spomínajú, a vysvetlíme, že donesieme kvietok a budeme ďakovať za všetko pekné, čo sme s tým človekom zažili, zapálime sviečku, dáme „papá“..., dieťa si tú udalosť prežíva po svojom. Bola som svedkom, ako po obrade, kým ostatní stáli v rade na kondolenciu, deti už bezstarostne sledovali veveričky na okolitých stromoch.

 

Je možné pripraviť dieťa okrem rozhovoru s ním aj nejakým iným spôsobom na stratu starého rodiča?

Dnes máme krásne knihy zamerané na deti, kde cez komiksy alebo cez príbehy či rozprávky sa vysvetľuje, čo sa deje v procese zomierania a čo smrť znamená. Napríklad prostredníctvom  dinosaurej rodiny, kde starý otec dinosaurus zomiera. Dieťa je v obrázkovom formáte pripravované na to, čo sa môže stať.

Deti sú prirodzene zvedavé bez postranných úmyslov. Nevyhnú sa téme smrti v prírode počas prechádzok – mŕtvy chrobáčik, vyschnutý kvet...  Ako na jeseň padá list zo stromu, keď už splnil svoju úlohu, tak na jar bude priestor na iný život, ale tento už skončil. Máme krásne možnosti symbolicky sa týmto deťom približovať a pomáhať im spoznávať aj toto štádium života. Byť pravdivý, neodťahovať deti od témy, ale ani ju nenafukovať.

 

Takže nie je správne chrániť dieťa pred pohľadom na trúchliacich rodičov? Nemali by skrývať smútok a jeho intenzitu?

Dieťa má dostať lekciu ako sa vysporiadať so smútkom zdravo. Spracovávať smútok plačom je prirodzené. A potrebné. Ale samozrejme je dobré vynechať prítomnosť dieťa z voľného priebehu veľkého smútku (nazývame to odborne abreakcia), a nechať si ho pre intimitu svojho dospelého priestoru. Toto sú naozaj náročné emocionálne situácie, a v nich naše telo volá po podpore. Bez podpory to nejde.

 

S podporou blízkeho človeka je teda možné a zároveň správne zvládnuť bolestné chvíle smútku aj bez medikamentov?

Určite. Tak by to malo byť. Ale keďže sa často hanbíme vypýtať si podporu od druhých, či od blízkych alebo od odborníkov, tak ten proces spracovávania smútku a straty blízkej osoby sa môže naozaj pretaviť do patológie. V prípade dlhotrvajúceho intenzívneho smútku sa po zvážení siaha často aj k podpore medikamentmi.

Páči sa mi výrok o strese: "Keď sme v strese, okrem toho, že je to celé nepríjemné,  je to volanie po blízkosti.“  Naše telo, celé naše bytie je uspôsobené tomu, že keď mi je ťažko, tak ja volám, aby sa našiel niekto, kto mi bude oporou. Aj vtedy, keď si myslím, že veci zvládnem. Ak sme necitliví voči vlastným emóciám, oni nás skôr či neskôr dobehnú.

Čítajte viac o téme: Smrť, Rozhovory
Zdieľať na facebooku