Články: Pre študentov
O projekte

 

Obrazovkové deti majú problém s myslením, čítaním i učením

Slávka Ivančová
Autor článku
Foto: Bigstock
Pre správny rozvoj mozgu deti potrebujú poznať jazyk aj iným spôsobom ako z obrazoviek. / Foto: Bigstock

Prítomnosť jazykovo podnetného prostredia bohatého na písanú reč, na literatúru, je základom pre rozvoj detskej reči, myslenia a teda aj pre v škole tak potrebné čítanie s porozumením, naratívne a abstraktné myslenie nevyhnutné pre všetky vyučovacie predmety, zapamätávanie, logické myslenie aj vyjadrovanie samotné.

 

Nástupom dieťaťa do školy sa často začnú vynárať problémy týkajúce sa nedostatočného rozumového vývinu audiovizuálnych detí, ktoré rodičov prekvapia. V prvých ročníkoch základnej školy sú to najčastejšie práve problémy s čítaním. Učiteľ a spolu s ním aj rodičia by mali spozornieť už pri prvých náznakoch problémov pri čítaní. Ak tak neurobia, dieťa si problém nepochopenia prečítaného textu so sebou prenáša do vyšších ročníkov. Text síce prečíta, ale nerozumie mu, a to sa potom reflektuje do predmetov, v ktorých sa potrebuje vedieť vyjadriť, text pochopiť, analyzovať, reprodukovať. Navyše v dôsledku absencie čítania v ranom detstve a predškolskom veku majú deti problém sústrediť sa adekvátne veku a požiadavkám vyučovania, ich pozornosť sa ľahko rozptyľuje.

 

Tejto téme sa intenzívne venuje PhDr. Ľudmila Hrdináková, PhD., ktorá tvrdí, že „na rozdiel od čítaného textu sa príbeh v médiách dosť zvláštne transformuje. Režiséri ho nabalia rozličnými efektmi, akciami, kde sa naháňa, padá, skáče, tlčie... - už toto samotné je vycvičovanie nervozity dieťaťa, agresivity, nesústredenosti, lebo všetko musí bežať, všetko sa musí diať rýchlo, všetko musí kričať, musí byť záplava farieb, rýchle prestrihy, a detský mozog, detská psychika si na to potichu a nebezpečne zvyká. Okrem toho v médiách je necitlivé správanie a násilie často nenápadné. Médiá zámerne burcujú v dieťati strach. Keď vlkovi rozpárajú brucho, to dieťa si pri čítaní samotné rozpáranie brucha iba predstaví. Ak nevie, čo znamená rozpárať brucho, predstaví si to len tak, ako to jeho psychika znesie. Ale keď vidí na obrazovke tú otrasnú papuľu a desivú scénu znásobenú intenzívnymi sugestívnymi zvukovými efektmi, často dieťa upadne do fóbického tranzu, prejaví sa absencia psychickej dištancie, ktorá ale pri čítaní príbehu nechýba a pomáha dieťaťu strach bezpečne a adekvátne  spracovať“, dodáva Ľudmila Hrdináková.

 

Už v polovici napríklad bežného rodinného filmu je aj dospelý podvedome nervózny z toho, aké je to rýchle a hlučné. Hovoríme o mediálnej presaturácii. Film je spracovaný exkluzívne, scenár je výpravný, dej sa často mení, strih je striedaný ďalším strihom, neustále upútava pozornosť, ale v dieťati taký film buduje nepokojnú myseľ.

 

Vo svojom výskume Ľudmila Hrdináková zistila, že deti do 6 rokov vôbec nemusí zaujímať dej, ktorý ak nemá dialógy a keď sa tam deje dlhšie niečo, čomu nerozumejú, tak začnú od filmu odchádzať.: „Čo musí spraviť dobrý režisér? No vsunúť tam nejaký strih, hluk, farbu, lebo on ho potrebuje dostať späť. A potrebuje tam dostať akciu. Predsa nemôže dopustiť, aby rodič s dieťaťom z kina odišiel. Keď analyticky pozerám tie animované filmy pre deti, ktoré sú klasifikované ako rodinné filmy, tak je to veľmi prudké, veľmi rýchle, obsahujú veľmi veľa motívov, ktoré nepatria detskej duši ani rozumu.“ Toto je dnešná doba. Príbeh je prepasírovaný do obrazovky, na obrazovku  dieťa vďačne pozerá, a dostáva sa do akejsi formy obrazovkovej pažravosti. Potrebuje obrazovku každý deň a veľa. Dostávame sa do doby technofílie, kedy prestáva záležať na dobrom príbehu, čo je tam správne, na analyzovaní rozhodnutí protagonistov deja, na víťazstve dobra nad zlom, na spracovávaní emócií a stotožňovaním sa s postavami, na rozvoji fantázie... ide len o to, aký to má efekt, koľko má film strihov, ako nás to vyburcuje, dostávame sa do doby, kedy naozaj „dobrý“ film má neustále vzrušovať a emocionálne burcovať. Ale ten malý divák sa potrebuje naučiť emócie prežívať pomaličky. A potrebuje ich popísať, lebo ich nepozná. To audiovízia rozhodne nerobí! To sprostredkúva dej čítaný.

 

Literatúra sa vyznačuje okrem iného aj neobmedzeným priestorom pre myslenie, ktoré dovoľuje meniť fakty podľa vlastného priania, ktoré vychádza z presvedčenia, že vlastnou predstavou, slovom je možné zmeniť skutočnosť.

 

Prečítajte si tiež:

ĽUDMILA HRDINÁKOVÁ o psychológii čítania: Čítanie rozvíja mozog dieťaťa jedinečným spôsobom

 

Ako spoznáte obrazovkové dieťa?

Redukcia reči. Závratná. Pretože mozog pri pozeraní rozprávky používa úplne iné hemisféry a úplne iné oblasti mozgu ako pri počúvaní. A privileguje, vyberá si skôr spracovanie vizuálnych informácií. U hltačov obrazoviek sa potvrdzuje redukcia reči.

 

Znudenosť. Koľko desaťročných detí povie: „Mňa toto nebaví.“ No bodaj by! Keď ich psychika už je nastavená na výbuchy, na efekty, dynamiku deja. Stráca sa posluchová gramotnosť. To je jeden z dôsledkov médií v našej psychike. A nie je to len problém detí, to je civilizačný problém. Máme zameraný mozog aj psychiku na to, že nás treba neustále burcovať, emocionálne provokovať, upútavať.

 

Nespavosť. Isté americké štúdie upozorňujú na to, aby domácnosť s dieťaťom do 5tich rokov bola bezelektronická, pretože ináč budeme mať TV babies/ obrazovkové deti, ktoré nebudú kvalitne spať. Odvolávajú  sa na vibrácie, elektronický smog, ale aj na neustále impulzy, či ovplyvňovanie tvorby melatonínu.

 

Centrálna nervová sústava dozrieva postupne a potrebuje byť pevná, musí sa naučiť, že napríklad podnet z oka príde až do centra, ktoré ten vizuálny podnet spracuje. Ale ak nastane ďalší a ďalší podnet, tak to sa nestane. Tie nervové spojenia sa nevybudujú, pretože každý podnet je vyrušený a prebitý iným podnetom. Nuž a nespavosť je z toho. Mozog spracováva informácie a podnety neustále, zbiera a vyhodnocuje dáta nepretržite. Pracuje aj v noci. A už v tom útlom veku, keď je dôležité, aby sa nervová sústava konsolidovala a učila sústrediť na čítanie, nedokáže to. Čo takto vzniká v mediálnych deťoch, v mediálnej generácii? Vnímajú všetko naraz a nič. Nevedia vyselektovať jeden podnet a sústrediť sa. A to už v období, kedy majú ísť do školy a schopnosť sústrediť sa je nevyhnutná.

 

Vďaka čítanému textu si dieťa rozvíja reč a učí sa pomenúvať veci okolo seba. / Foto: Bigstock

 

Čítaným textom sa dieťa učí pomenovávať deje a veci. Učí sa príčine a následku. A to sú veci, ktoré sa musí naučiť verbálne. Existuje jedno krásne konštatovanie, ktoré sa zovšeobecnilo z množstva výskumov, že ak dieťa nemá na niečo pojem, slovo, tak má tendenciu to ignorovať.

Literatúra je v tom úžasná, že všetko dôsledne pomenuje, naučí, rozlíši, vysvetlí.... Veľmi vážnym problémom, až životným deficitom, sa pri absencii čítania stáva, že obrazovkové dieťa niektoré emócie vôbec nemusí spoznať. V období, kedy by už dieťa malo poznávať sled udalostí a učiť sa rozumieť deju, príčinám a následkom, ono ešte nedokáže ani len pomenovať dej, stav, emóciu. Priskoro prichádza do styku s audiovizuálnou realitou, ktorá práve toto nenapĺňa a dieťa sa vo vývoji zabrzdí.

 

Literatúra a knižná kultúra má mimoriadny význam a špecifický rozvojový potenciál v psychickom vývine dieťaťa. Čítanie deťom zasahuje pozitívne prakticky do všetkých oblastí psychického vývinu (jazykovej, kognitívnej, sociálnej i emocionálnej) a je jedným z najvýznamnejších predpokladov úspešnosti vo vzdelávaní.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Čítame s deťmi
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.