O sexualite je potrebné s deťmi hovoriť v oveľa širšom kontexte (ROZHOVOR)

Rozhovor pripravila redakcia Vydavateľstva Nové mesto, ktoré v septembri organizuje konferenciu Láske sa treba učiť.

 

Františka a Karel Diblíkovci žijú so svojimi štyrmi deťmi na Morave a sú jedným z prvých lektorských manželských párov, ktoré vedú kurz pre deti a tínedžerov s názvom Up2me (Je to na mne), ktorý má riešiť sexuálnu výchovu z hodnotového hľadiska. Ona je psychologička, on ekonóm a obaja sú propagátormi série kníh Láske sa treba učiť, ktoré vyšli vo Vydavateľstve Nové mesto.   

 

Dnes sa v našich krajinách uplatňuje sexuálna výchova len okrajovo v rámci hodín biológie. Sú krajiny, kde je sexuálna výchova ako predmet na školách bežná vec. Mala by existovať koordinácia výchovy rodičov so školou v tejto oblasti? Alebo by to mala byť výsostne rodičovská záležitosť?

Karel: Myslím si, že vzhľadom na sexualitu si deti vždy informácie získavali z rôznych zdrojov. My sme mali na škole napríklad učiteľa, ktorý si to zobral za svoje, obchádzal triedy a v rámci biológie každý dostal sedem lekcií. Nebolo to priamo v osnovách, ale on to považoval za takú dôležitú vec, že sám o tom prednášal.

 

Moja mama, učiteľka nemčiny, absolvovala kurz etiky u Ladislava Lencza v Bratislave a potom vyučovala aj etiku a za najdôležitejšie v rámci svojej pedagogickej činnosti považovala práve lekcie, kde sa s deťmi rozprávala o sexualite, hodnote zdržanlivosti a vernosti.

Do školy si volala aj môjho otca a niektoré z týchto lekcií robili spoločne. Chcem tým povedať, že sexuálna výchova na školách sa – programovo alebo náhodne – poväčšine robí.

 

Druhá vec sú programy, ktoré sa školám ponúkajú z externého prostredia. V Česku máme niekoľko kresťanských programov, za ktorými stojí Cirkev. Mnohé školy si pozývajú týchto vyškolených odborníkov, aby pre nich robili kurzy sexuálnej výchovy.

 

Ďalšia vec sú programy, ktoré ponúkajú a sponzorujú rôzne organizácie propagujúce nezáväznú sexualitu či rôzne prvky rodovej ideológie. Sami s tým máme skúsenosť, keď sme rok bývali v Taliansku. Najstaršia dcéra tam chodila do školy, priniesla čítanku, kde bola jedna kapitola o rodine a už prvé slová boli o tom, že rodina nie je iba mamička a otecko, ale môžu to byť aj dve mamičky alebo dvaja oteckovia. Nám to bilo do očí, že to bolo takto explicitne zaradené do osnov.

 

Františka: Myslím si, že je krásne, keď sa rodičia nevzdajú privilégia voviesť svoje deti do sexuálnej problematiky už od predškolského veku, keď deti zvyknú dávať otázky, často v tých najnevhodnejších chvíľach, a presne v tej chvíli potrebujú odpoveď. Rodičia by sa toho nemali báť. Mali by byť autentickí a odpovedať im pravdivo vtedy, keď sa pýtajú. Mali by sme pamätať, že deti toho vedia oveľa viac a oveľa skôr, než si myslíme.

V kurze Up to me kladieme dôraz na to, aby témy, ktoré s nimi preberieme, riešili ďalej doma s rodičmi, aby sa nebáli pýtať. V niektorých rodinách sa to darí, v niektorých nie.

 

Prečo je to tak?

Františka: Asi sme generácia, ktorá mala túto tému príliš tabuizovanú a bojíme sa toho. Ako rodičia sa potom veľmi ľahko zbavujeme zodpovednosti a radi to nechávame na školu alebo odborníkov.

 

Deti postupne prídu do veku, to je napríklad skupina, s ktorou pracujeme my, teda deti od 12 do 14 rokov, keď sa chcú konfrontovať nielen s rodičmi, ale aj s kamarátmi a chcú počuť aj inú autoritu. Pýtajú sa: Ako to máte vy? Ako to žijete?

Myslím si, že menším deťom to možno ešte stačí v rodine, ale staršie sa potrebujú konfrontovať s rôznorodými pohľadmi, preto sú podľa nás tieto kurzy na mieste, aj keď rodina dobre funguje a väčšinu dôležitých informácií dostanú doma.

 

 

 

Deti a tínedžeri sa zrejme chcú rozprávať, môže byť teda na prvý pohľad povrchná téma sexuality dobrým štartom na rozbehnutie diskusie na oveľa hlbšie témy, ako napríklad o antropológii človeka? Môže byť táto téma oknom do diskusie o pravde o človeku?

Františka: Sexualita sa v kurze Up2Me aj v knihe Láske sa treba učiť predstavuje nielen ako biologická záležitosť, ale v oveľa širšom kontexte zahŕňajúcom celého človeka.

 

S deťmi sa rozprávame o tom, kto som, aká je moja identita, k čomu som povolaný, o rozdieloch medzi mužom a ženou, o dôležitosti priateľstva v ich živote, o médiách, aký obraz sexuality nám ponúkajú… Naším cieľom je sprostredkovať, že sexualita nie je len o pohlavnosti, ale o mojich hodnotách, vzťahoch, motiváciách, správaní, že v našom živote je prítomná neustále.

 

Karel: Popri náboženskej výchove či výchove detí k láske k blížnemu sa pri tomto programe kladie dôraz na vzťah k sebe samému. V rámci toho je pre mladých sexualita a emocionalita zásadnou oblasťou a priamo súvisí s celým radom tém.

Témy lekcií sú napríklad telo, ktoré sa mení, emócie, fungovanie v skupine, plodnosť, krása života – prenatálny vývin dieťaťa, sila ilúzie v médiách, sociálne siete. Zaradené sú tiež cvičenia na stíšenie, vnímanie svojho tela, pocitov. Celý kurz je formulovaný pozitívne, cieľom je vzbudiť úžas nad krásou života.

 

A deti to baví?

Karel: V kurzoch, ktoré sme zatiaľ viedli my či ďalšie dva páry v našom meste, deti chýbali úplne výnimočne, chodili dobrovoľne a rady. Keď sme mali lekciu v nedeľu večer a boli odcestované na víkend, presvedčili rodičov, aby sa vrátili domov skôr, lebo o stretnutie nechceli prísť.

Chlapci sa k tomu na začiatku stavali s väčším odstupom, ale poctivo chodili a mnohí potom hovorili, že v tomto životnom období sú to pre nich tie najdôležitejšie témy.

 

Františka: Určite ich to dostáva na podstatu veci a k základným, až existenciálnym otázkam. Riešia napríklad otázku, ako byť sám sebou, stáť si za svojím názorom a nebyť pritom vyčlenený zo skupiny, cvičia si to na rolových hrách. Je to miesto, kde si môžu skúšať svoje reakcie a klásť si otázky.

 

Karel: Prinášajú vlastné skúsenosti šikany, pocitov vyčlenenia z kolektívu. Tým, že sa o tom v skupine rozprávajú, dostanú hodnotnú spätnú väzbu. Dôveru podporí i to, že na začiatku uzatvoria pakt, že veci, ktoré sa dotýkajú niekoho konkrétne, sa nevynášajú mimo skupiny.

 

Františka: Zásadná je naša pripravenosť podeliť sa o osobné skúsenosti. Že sa im ukážeme aj v našich slabostiach, prekonaných krízach, bojoch z obdobia dospievania, ako sme prežívali náš vzťah pred manželstvom, ako sme sa hľadali. Keď sme otvorení my, začnú hovoriť aj oni. A vychádzajú z nich hlboké veci, zranenia z rozvodu rodičov, z vysmievania spolužiakmi…

Špecifikom kurzu Up to me je to, že ho vedie manželský pár, prítomnosť obidvoch manželov je pri týchto témach devízou. Pri chúlostivejších otázkach môžeme pracovať oddelene dievčatá a chlapci. Pre deti býva zároveň veľmi dôležité vnímať naše partnerské fungovanie.

Ďalšie špecifikum je dôraz na induktívnu formu – deti sa snažia prichádzať na odpovede samy cez rôzne hry a modelové situácie, máme tam minimálne množstvo mentorských vstupov.

 

Teda žiadna “nalieváreň”? 

Karel: Zistil som, že čím som unavenejší, tým mám väčšiu tendenciu poučovať, ale cieľom kurzu je presný opak. Určite nie to, že im pchám nejaké poučky. Cieľom je nechať deti hovoriť, počúvať sa navzájom a spoločne sa dopátrať k pravde. To je pracovná metóda kurzu.

 

Ak deti majú minimálne poučenia od vás, je to formou hry a musia na to prísť samy, kde je miera, či dostanú interpretáciu morálky podľa učenia Cirkvi?

Karel: Deti je potrebné nechať sa vyjadriť, aby sa mohli samy zamyslieť, a často až po tom, čo sa vyjadria ony, ich zaujíma, ako to vidíme my. Je to celé hra a my tú hru hráme s nimi, sme tam jednými z nich.

 

Františka: Postavíme vedľa seba rôzne reality, názory a potom k tomu pridávame náš postoj, vlastnú životnú skúsenosť. Povieme im napríklad, že Katolícka cirkev to vidí takto, ale niekto iný to vidí takto. Ukážeme im celú plejádu súvislostí, ale nevynášame konečný súd, že takto to je a bodka.

 

Cieľom je, aby deti cestou vlastného hľadania lepšie prijali podstatu, aby na to prichádzali uvažovaním a porovnávaním samy?

Františka: Áno. Aby sa učili preberať osobnú zodpovednosť – som zodpovedný za svoj život, toto všetko viem a je na mne, ako sa rozhodnem. Mimochodom anglické spojenie „Up2Me“, v preklade znamená „Je to na mne“. Deti si hľadajú svoje vlastné odpovede a učia sa ich zdôvodniť.

 

Karel: My im ponúkame náš postoj, počúvame ich a ako skupina si dávame spätnú väzbu.

 

Prečo ste sa vy na to dali?

Karel: Od začiatku, čo som sa s programom stretol, vnímam ho ako znamenie doby. Myslím si totiž, že manželský pár s pekným vzájomným vzťahom môže oproti bežnej výučbe odovzdať deťom niečo navyše. Aj keď je to časovo náročné, je to aktuálne jedna z mojich najväčších radostí.

 

Františka: Sami máme deti, ktoré postupne prichádzajú do puberty. Záleží nám na tom, aby obdobím dospievania prešli dobre a mohli ho prežívať v spoločenstve. Program Up2me ako aj publikácie Láske sa treba učiť spája našu potrebu ustavične sa v tejto téme vzdelávať s túžbou urobiť niečo konkrétne pre mladých.

 

Deti z kurzov sú proste „naše deti“. Pri spoločným stretnutiach zažívame veľa zábavy, decká sú smršť energie, radosti, ktorá je nabíjajúca. Nie sme žiadni veľkí odborníci, kurz je však materiálovo dosť dôkladne pripravený, máme možnosť vyberať si zo širšej ponuky aktivít k jednotlivým témam podľa konkrétnej skupiny detí. Užívame si možnosť robiť spolu niečo ako pár, strávime vďaka tomu s Karlom desiatky hodín príprav, uvažovania o jednotlivých lekciách, rozprávame sa o deťoch.