Články: Pre študentov
O projekte

 

Učiteľka Marta Páleníková: Chybami sa učíme. Reflexia a spätná väzba má zmysel už aj pri prvákoch

Petra Polievková
Autor článku
Foto: archív MP
Učiteľka Marta Páleníková si myslí, že reflexia a spätná väzba má pre žiakov i učiteľov v procese učenia veľkú moc. To, že im venujeme čas, sa nám vráti. / Foto: archív MP

Dvanásť rokov s entuziazmom učí deti na 1. stupni základnej školy. Jej srdcu blízkym športom je basketbal, energiu naberá na turistike. K športovaniu sa snaží viesť aj svojich žiakov. Nedávno zaujala svojím záujmom o reflexiu. Ako skúsená učiteľka prišla k poznaniu, že reflexia má veľký vplyv na výkon žiakov a ich správanie. Preto sa rozhodla naplno sa jej začať venovať a vytvoriť efektívny systém reflexie. Taký, ktorý žiakom aj učiteľom pomôže nájsť ich slabé a silné miesta. Práve s projektom reflexie sa dostala medzi laureátov 3. ročníka Leaf Award.

S MARTOU PÁLENÍKOVOU sme sa rozprávali aj o tom, prečo by reflexia mala mať stabilné a významné miesto v procese učenia.


Aká bola vaša cesta k povolaniu učiteľky?

Ako dievča som nechodila po sídlisku s frajerom, ale s kočíkom, alebo s malými deťmi. Bola som s deťmi vždy šťastná. Učiteľom bol môj starší brat, ktorý bol pre mňa učiteľským vzorom. Učil „inak“. Učiteľmi sú dokonca aj jeho dvaja synovia a ich manželky. Sme taká učiteľská rodina a v učiteľskom duchu sa nesú aj naše stretnutia.

 

Boli ste dlhodobo na materskej a rodičovskej dovolenke. Aké to bolo vrátiť sa po dlhom čase medzi žiakov?

Moja učiteľská prax po skončení vysokej školy začala trochu netradične. Nie v škole, ale doma. Spolu s manželom vychovávame šesť detí. Keď išiel náš najmladší syn do školy, veľmi som túžila „nasadnúť do rozbehnutého vlaku“. Chcela som učiť. Nebolo to vôbec jednoduché. Veď kto by chcel učiteľku s mojím životopisom. Ale asi nevedeli, že matky viacerých detí sú výborné organizátorky a manažérky. Nakoniec som si miesto našla. Čoskoro som si však uvedomila, že čo sa týka vyučovacieho procesu, viem toho veľmi málo. Ale pretože som športovec a mojou najväčšou motiváciou je neúspech, začala som sa vzdelávať. Je úžasné, keď vás škola v tomto podporuje. Som SZŠ Felix za to veľmi vďačná.

 

Učíte 12 rokov. Sú vaši dnešní žiaci iní ako tí, s ktorými ste začínali?

Deti sú stále rovnaké. Len sa narodili do iného prostredia. Je tu viac vonkajších vplyvov, ktoré ich ohrozujú. Internet, televízia, rodičia sú dlhšie v práci a majú na deti menej času. Ale pokiaľ sa dieťa narodí do rodiny, ktorá sa stará o jeho zdravý vývin, vyrastú z nich dobrí a vzdelaní ľudia. Tak ako kedysi.

 

A čo rodičia? Zmenili sa?

Ja som zatiaľ pracovala v dvoch školách. Sú tam rodičia, ktorí sa starajú o výchovu a vzdelanie svojich detí. Spolupracujú maximálne s učiteľom a so školou. Vážia si našu prácu, vedia oceniť naše úsilie a snahu učiť inak. Nechcú, aby deti po troch týždňoch v prvej triede prestali chodiť do školy s radosťou. V našej škole nedávame úlohy. Chceme, aby sa rodičia venovali deťom po škole inak než písaním úloh. Aby s nimi športovali, chodili do prírody či sa len obyčajne rozprávali. A rodičia v našej škole to aj naozaj robia.

 

Komisiu Leaf Award zaujal váš projekt reflexie. Čo si pod reflexiou v školskom prostredí máme predstaviť?

Cieľom reflexie a spätnej väzby na vyučovaní je žiakovi pomôcť. Ten, kto reflexiu a spätnú väzbu dostáva, musí byť na ňu pripravený. Ten, kto ju dáva, chce, aby dotyčný situáciu zvládol nabudúce lepšie. Nikdy nezabúdajme žiakov oceňovať. Oceňujme ich najmä za snahu a posun, nie za výsledok! Nehodnotím žiaka aký je, ale pomenujem veci, ktoré robil. To všetko sa postupne učia žiaci už od prvej triedy a príkladom im je vždy učiteľ.

 

Nie je reflexia v našich školách bežná? Je naozaj potrebné kolegov učiteľov viesť k pravidelnej reflexii ich vyučovacích hodín?

Niekto mi povedal, že začať s reflexiou v 1. triede základnej školy je veľmi skoro. Avšak moje skúsenosti hovoria, že by sa malo začať jednoduchým spôsobom už v škôlke. Neviem, či robia spätnú väzbu a reflexiu učitelia často a pravidelne. Ale ja som ju robila donedávna len okrajovo. Vyhovárala som sa, že na to nie je čas. Ale odkedy som to začala cieľavedome robiť vo svojej triede a zažila som malé i veľké zázraky, robím reflexiu a spätnú väzbu pravidelne. V rámci mikroprojektu Komenského inštitútu som napísala Kuchársku knihu plnú receptov ako na reflexiu a spätnú väzbu na 1. st. ZŠ. Chcela by som, aby sa stala pomocníčkou učiteľkám, ktoré reflexiu a spätnú väzbu chcú robiť, ale nevedia, ako na to.

 

Skúste to teda zhrnúť, prečo na hodinách robiť reflexiu.

V bežnom živote, v rodine, v triede i na poradách v škole vidím, ako ťažko znášame kritiku a chyby. Mali by sme vedieť, že chybami sa človek učí a nemáme ich brať ako zlyhanie. A práve preto si myslím, že už aj prváci by sa mali učiť reflexii a spätnej väzbe.  Deti sú schopné v tomto veku sa naučiť na vyučovaní reflektovať a túto zručnosť neskôr preniesť do reálneho života. Vyučovanie je výchovno-vzdelávací proces, presne v tomto poradí. Zistila som, že vek 6 – 11 rokov je najvhodnejší, aby sa deti naučili robiť reflexiu a spätnú väzbu sociálnych zručností a postojov. To, čo dáme do pomyselného ruksaku deťom do 11 rokov, to si začnú z neho vyťahovať neskôr. Vo vyššom veku je to už ťažšie. Každý si spomíname na obdobie svojej puberty.

 

V čom je rozdiel medzi samotnou reflexiou a spätnou väzbou?

Najlepšie pochopili deti rozdiel na tomto príbehu. Vyučovanie je ako beh na dlhé trate. Bežec si zvolí taktiku a vybehne. Počas behu si podá priebežnú spätnú väzbu, aby zistil, čo by ešte mohol zmeniť počas behu. Za cieľovou čiarou ho čaká tréner, ktorý mu urobí reflexiu. Otázkami ho privedie k tomu, aby sám pomenoval to, čo robil dobre a kde urobil chybu. Cieľom je, aby nabudúce dosiahol lepší čas.

Spätná väzba (feedback) je konštatovanie, čo sa podarilo a kde sa urobili chyby. Je rýchlejšia, efektívnejšia a menej príjemná pre obidve strany ako reflexia. Je bez emócií. Reflexia je moja otvorená otázka, na ktorú si žiak sám hľadá odpoveď. Žiak sám odpovie na  otázky a poukáže na svoje úspechy i chyby. Je lepšie, keď si dieťa objaví a pomenuje chybu samé, ako keď mu ju povie druhý. Je časovo náročnejšia a príjemnejšia ako spätná väzba. Pri reflexii zapájame aj emócie. Reflexia teda znamená, že učiteľ kladie otázky a spätná väzba znamená, že učiteľ namiesto otázok dáva žiakovi rovno odpovede.

 

Ako ste sa vy sama dostali k reflexii? Ako táto myšlienka vôbec vznikla?

Minulý rok som sa dostala medzi 22 učiteliek z celého Slovenska, ktoré sa zúčastnili vzdelávania v rámci Komenského inštitútu. Hľadala som spolu s mojim mentorom Dávidom Králikom z LEAF tému mikroprojektu. Práve Dávid bol ten, ktorý ma podporil v tejto téme. Videli sme, že na 1. st. ZŠ sa reflexia a spätná väzba robí zriedka a nenašli sme pre túto vekovú kategóriu žiadnu literatúru, informácie či články. Tak som to chcela zmeniť.

 

Snaha získať skúsenosť s vedením dobrej reflexie vás priviedla až do Prahy. Čo Vám dalo stretnutie s tamojšími učiteľmi?

Som ako neveriaci Tomáš. Musím vidieť. Preto sa rada chodím inšpirovať do iných škôl. Navštívila som v Prahe dve školy, kde som reflexiu a spätnú väzbu videla. Učiteľ Luděk Kovář mi vyšiel maximálne v ústrety a počas jedného doobedia predviedol päť foriem spätnej väzby. Bolo to veľmi inšpiratívne. Tam som sa „nakopla“ a potom vlastnou fantáziou vymýšľala ďalšie formy.

 

Priblížte aspoň jednu z vašich originálnych foriem reflexie.

Väčšinou sa robí buď reflexia, alebo sa podáva spätná väzba. Ja po aktivite obidve formy občas spájam. Pozitívne hodnotím spätnou väzbou (pomenujem, čo sa podarilo) a reflexiou (otázkami) vyzvem k tomu, aby žiaci sami pomenovali svoje chyby.

Často si žiaci pri práci v skupinách zvolia aj hovorcu. Ten zhodnotí, čo sa im pri práci v skupine podarilo. Potom každý za seba a dobrovoľne môže povedať, kde urobil chybu a čo by urobil nabudúce inak. Tu som zažila pekný okamih, keď v prvých troch skupinách zo štyroch všetci pri chybách mlčali. V štvrtej skupine jeden chlapec poukázal na svoju chybu a dievčatko z prvej skupine mi zozadu zaklopkalo na rameno: „Marti, ja by som tiež chcela povedať chybu“. Dnes už deťom nerobí problém chyby si priznať.

 

S reflexiou na svojich hodinách už bežne pracujete. Vidíte jej prínos pre žiakov? Menia sa?

Keď sme na konci školského roka písali sebahodnotenie, bola tam otázka: Čo si sa počas polroka o sebe dozvedel/a? Niekoľko žiakov napísalo, že sa už neboja chyby. A to je pre mňa najväčšie víťazstvo. Pretože deti sú naučené zo škôlky i z rodín, že chyba je zlá a obyčajne sa  trestá. Ale keby nebolo chýb, nebola by ani spätná väzba a reflexia! Pravidelne informujem rodičov o tom, na čo sa v škole zameriavame. Tak aj oni doma na tom pracujú.

A ako sa deti menia? Mať v triede deti, ktoré vám na všetko neprikývnu, ale vedia povedať svoj názor – to je tá zmena. Zmena je aj to, že sa deťom rozvíja slovná zásoba a vedia povedať niečo zo svojho vnútra, čo cítia, čoho sa obávajú a ako vidia rôzne situácie. Ide to pomaly, ale za dva roky sme sa veľmi posunuli. Moji tretiaci už vedia povedať mamke na rodinnej lyžovačke, že jej dajú spätnú väzbu na jej jazdu. Alebo povedať bez obáv mne, že nabudúce by som mohla dať na skupinovú prácu viacej času, pretože nestíhali.

 

A čo ste získali vy osobne?

Práca s reflexiou a spätnou väzbou mi dala do rúk nástroj, pomocou ktorého viem lepšie zvládnuť kritické situácie na hodinách. Tiež dokážem pomocou tejto metódy lepšie pochopiť a vychovávať problémové deti. Lepšie som sa spoznala aj ja vďaka sebareflexii a spätnej väzby od detí.

 

Sú už žiaci 1. stupňa schopní trefne verbalizovať hodnotenie svojej práce, práce spolužiakov a učiteľky?

To je ten beh na dlhé trate. Keď sa s tým začne už v 1. triede a postupne sa zvyšujú nároky, žiaci sa to naučia. Je treba začať hodnotiť prácu neznámych žiakov a príklad dáva učiteľ. Potom hodnotia prácu spolužiakov a pritom je treba stále opakovať, že chyby sa netreba báť. Nakoniec som pristúpila k hodnoteniu mojej práce. Tu je treba začať tým, že si urobím na konci hodiny sebareflexiu pred žiakmi. Oni uvidia, že viem rozprávať o svojich chybách, a to ich povzbudí. Mám z tejto reflexie krásne príbehy.

 

Aké napríklad?

Najefektívnejšia spätná väzba sa podáva na hodinách telesnej výchovy. Je tam najviac emócií a tým aj konfliktov. Raz som rozdelila triedu na chlapcov, ktorí hrali florbal a dievčatá, ktoré skákali cez švihadlo. V jednom okamihu som bola pri dievčatách dlhšie a chlapci sa stihli neskutočne pohádať. Nedokázala som to vyriešiť, každý mal svoju pravdu. Mala som chuť ich poslať do šatne a nevracať sa k tomu. Ale nakoniec som si ich všetkých posadila uprostred telocvične do kruhu a urobili sme reflexiu. Bola to pre mňa veľká skúsenosť. Chlapci sa upokojili a začali odpovedať na moje otázky. Nakoniec som vyslovila záver, že som urobila chybu ja. Mala som byť pri nich ako rozhodca celú dobu. Oni zas porozumeli tomu, že  rozhodcu musia rešpektovať vždy. Aj keď si myslia, že nemá pravdu.

 

Predpokladám, že skutočná reflexia vyžaduje bezpečnú klímu triedy. Ako sa vám ju darí vytvoriť?

Áno, to je základ. Každé ráno máme 10 minút ranný kruh. Máme pravidlá a jedno z nich je, že sme diskrétni, to znamená, že nevynášame nič mimo kolektív. Keď deti vycítia, že môžu povedať čokoľvek a nikto sa im nebude vysmievať či ich odsudzovať, tak to je pre reflexiu pripravená tá najúrodnejšia pôda. A na nej je najlepšia úroda. Niekedy si myslím, že vieme aj to, čo rodičia nevedia.

 

Máte už aj prvé spätné väzby od učiteľov, ktorí zaznamenali váš záujem o reflexiu? Čo kolegov zaujíma ako prvé?

Tento rok som bola vďaka Komenskému inštitútu na piatich školách, kde som si na vyučovaní bola pozrieť reflexiu a spätnú väzbu. Po vyučovaní sme sa stretli učiteľky z 1. stupňa a rozprávali sme sa o tejto téme. Bolo vidieť, že by chceli viacej vedieť o tom, ako zaviesť reflexiu na vyučovaní. V polovici júna som Kuchársku knihu poslala deviatim učiteľkám, ktoré mali záujem  a poprosila ich o spätnú väzbu. Aby som vedela, na čom mám popracovať na budúci rok. Ozvali sa z RTVS, že ich zaujíma táto téma a odpovedala som im na niektoré otázky. Na konferencii „Cesty k dobrej škole“ som mala prezentáciu a ohlasy boli veľmi pozitívne.

 

Zrejme nie som ďaleko od reality, ak poviem, že učebné osnovy sú ešte stále predimenzované, tlak na výkon je vo väčšine našich škôl stále citeľný. Pridajme k tomu, že počas hodiny chce učiteľ prebrať predovšetkým naplánovane učivo, neraz však musí riešiť aj krízové situácie... ako je možné nájsť si ešte priestor na reflexiu?

Aj ja som si myslela, že reflexia a spätná väzba zaberá veľa času a nie je na ňu priestor. Keď však ten čas obetujeme, zistíme, že sa nám to vráti. Žiaci sa prestávajú báť chýb, vedia povedať svoj názor, pracujú bez strachu a efektívnejšie. Učiteľ spozná žiakov a vie s nimi dosiahnuť lepšie výsledky. Často dávam deťom otázku: Kedy sú lepšie výsledky? Keď pracuješ na zadaní sám, alebo v skupine?

 

Kuchárska kniha reflexie je výstupom vášho snaženia. Čo všetko v nej učitelia nájdu?

Ako v každej kuchárskej knihe:

Predjedlo: Čo je to reflexia a spätná väzba?

Polievka: Popis aktivity v triede.

Hlavné jedlo: Reflexia alebo spätná väzba – krátke video či fotografie.

A zákusok? To sú príbehy.

 

Kde sa  v oblasti reflexie chcete ešte vy sama posunúť?

Chcela by som v prvom rade naučiť reflektovať moju triedu ešte kvalitnejšie. Chcela by som, aby vedeli reflexiu a spätnú väzbu preniesť častejšie do reálneho života. V máji som získala ocenenie LEAF Award s finančnou podporou. Vďaka nej by som chcela rozšíriť Kuchársku knihu o ďalšie recepty. V októbri by som chcela spustiť webovú stránku, kde budú blogy, informácie o webinároch a workshopoch s touto témou. Rada by som zorganizovala školenia na rôznych miestach Slovenska. Tiež by som chcela začať pracovať na energizéroch, ktoré by mohli byť natočené na video a publikované. Energizéry sú totiž výborným prostriedkom na reflexiu a spätnú väzbu.


Čítajte viac o téme: Rozhovory
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.