Meranie kvality vzdelávania je jednou z intenzívne diskutovaných tém na viacerých odborných fórach. Hľadanie odpovedí na to, aký mechanizmus hodnotenia možno považovať za efektívny, je len jednou stranou pomyselnej mince. Sú však samotné merania príspevkom k zvyšovaniu kvality vzdelávania? Majú význam pre žiakov a motivujú ich k učeniu?
Aká je úloha dnešnej školy?
Ondřej Šteffl, český expert na školstvo, sa vo svojich vystúpeniach viackrát vyjadril, že súčasná škola pripravuje svojich žiakov len na ďalšiu školu. Z jeho pohľadu je testovanie škodlivé. Ak sa totižto zároveň stáva kritériom hodnotenia kvality školy, potom je prirodzené, že sa škola sústredí predovšetkým na vedomosti, menej na rozvoj kompetencií potrebných pre reálny život. Sám je pritom zakladateľom spoločnosti venujúcej sa hodnoteniu vzdelávacích výsledkov.
Americký neuropsychológ Steve Hughes upozorňuje, že úspech v živote nie je podmienený výsledkami v štandardizovaných testoch. Úspešný je ten, kto sa dokáže samostatne rozhodovať a prijímať dôsledky svojich rozhodnutí. Pripomína, že devízou úspešných je sebapoznanie, sebazdokonaľovanie, schopnosť spolupráce a odvaha k zmene. Nepochybne, aj to sú kompetencie, ktoré by mala súčasná škola rozvíjať.
Dnešné školy sa rady hlásia k tvorivému vyučovaniu, podpore rozvoja schopností a kompetencií žiakov a k presadzovaniu individuálneho prístupu k ich osobnostnému rozvoju. S viac či menej úspešnými iniciatívami smerujúcimi k premenám tradičného prístupu k výchove a vzdelávaniu sa v súčasnosti stretáva takmer každý rodič školopovinného dieťaťa. Školy chcú svojich žiakov kvalitne pripraviť na zvládanie rýchlo sa meniacich požiadaviek doby. Avšak veľakrát dobrý úmysel ustúpi snahe vedenia úspešne obstáť v celoplošných testovaniach. Testovanie 5, Testovanie 9, či externá časť maturitnej skúšky naďalej zostávajú v prípade veľkej väčšiny škôl tým určujúci kritériom, podľa ktorého sa riadi ich výchovno-vzdelávací proces.
Orientácia na výkon
Hodnotenie kvality školy podľa jej výsledkov v testoch vytvára tlak na učiteľov, ktorí ho následne prenášajú na žiakov a rodičov. Nejeden učiteľ venuje nemálo energie samotnému nácviku písania testov. Najmä v testovaných ročníkoch sa dôraz kladie predovšetkým na to, čo štandardne býva obsahom testu. Menej priestoru tak zostáva na experimentovanie, prehlbovanie záujmu žiaka o to, čo je pre neho atraktívne a v čom môže zažívať svoj osobný, individuálny úspech.
Objektivizácia hodnotenia
Jedným z používaných argumentov je, že celoplošné merania prispievajú k objektivizácii hodnotenia škôl. Martina Polohová, riaditeľka cirkevnej základnej školy Narnia, upozorňuje, že v prípade: „ak je dlhodobo meraná kvalita školy len na základe výsledkov z matematiky a slovenského jazyka, predstavuje sa spoločnosti veľmi skreslený pohľad.“ Podľa jej slov sú v nevýhode školy, ktoré vzdelávajú väčšie skupiny žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, či školy so špeciálnymi triedami. „Ďalšou slabinou, ktorá spočíva v systéme, je aj testovanie žiakov v 9. ročníku. Stále väčší počet najlepších žiakov však odchádza po 8. ročníku na bilingválne gymnáziá. Nám napríklad tento rok odíde 15 z 26 žiakov. Aj keď naši žiaci napriek odchodu silnej skupiny dopadli dobre, výsledok testovania neodráža reálnu kvalitu našej školy,“ dodáva M. Polohová
Testovanie ako záruka kvality (?)
Zástancovia štandardizovaných testov vnímajú celonárodné merania ako jeden z nástrojov skvalitňovania vzdelávania. Prostredníctvom testovacích úloh sa podľa nich neovplyvňuje len obsah a rozsah vzdelávania, ale aj samotná kvalita vyučovacích hodín.
Petra Fridrichová z iniciatívy To dá rozum zastáva názor, že testovania hovoria len o tom, „čo v rámci testovaných položiek testovaní vedia alebo nevedia.“ Podľa Branislava Gröhlinga, ktorý sa problematike školstva dlhodobo a systematicky venuje, samotné merania iba zistia aktuálny stav. „Kvalitu môžu zvýšiť len konkrétne opatrenia, ktoré by na výsledky meraní mali nadväzovať. Takým je napríklad prehodnotenie učebnicovej politiky, či systematické vzdelávanie učiteľov vo vybraných problémových gramotnostiach,“ hovorí.
P. Fridrichová vidí zvyšovanie kvality škôl hneď vo viacerých bodoch. Dôležité je nielen to, čo sa učí a ako sa to učí, ale aj spätná väzba o edukačných výsledkoch žiakov a samotný spôsob jej podania. „V celom tomto procese hrá dôležitú úlohu vstupná diagnostika, teda to, čo už deti vedia a výstupná diagnostika – kam sa vo vedomostiach, zručnostiach aj postojoch posunuli,“ dodáva. Rodič by sa preto pri výbere školy nemal orientovať len na výsledky školy ako celku. Zaujímať by ho mala individuálna práca so žiakom, to, ako sa žiakom darí zlepšovať ich individuálne výkony, objavovať svoj talent a nadanie a ďalej ho rozvíjať.
Zhoda odborníkov panuje v tom, že kľúčovou postavou je kvalitne, odborne, ale aj osobnostne pripravený pedagóg, ktorý dokáže vytvárať podmienky pre efektívne učenie sa.
Meranie vedomostí má svoj význam
Celoplošne realizované štandardizované merania sú príznačné pre vzdelávacie systémy vo viacerých krajinách sveta. M. Polohová a B. Gröhling súhlasia, že bezpochyby majú svoj význam. Obidvaja však ich prínos vidia najmä v informačnej rovine. „Vďaka možnosti porovnania dostávame ako školy, ministerstvo, ale aj verejnosť informáciu o tom, kde sa slovenskí žiaci nachádzajú v napĺňaní nastavených štandardov, kde sme v porovnaní s priemerom my ako jednotlivé školy, aj kde sú jednotliví žiaci,“ myslí si M. Polohová. Podľa B. Gröhlinga je zas takto možné identifikovať problémové miesta v školstve. Vzápätí však dodáva, „že to samo o sebe ešte kvalitu školstva nezvýši“. Domnieva sa, že školy by mali mať následne k dispozícii konkrétnu analýzu a individuálne odporúčania k ďalšej práci s dosiahnutým výsledkom. „Kvalitné školské systémy sa vyznačujú veľkou autonómiou škôl a zároveň kvalitným servisom, ktorý sa školám ponúka na zlepšovanie ich výučby; toto nám zatiaľ chýba,“ dodáva.
P. Fridrichová podotýka, že informáciu o napĺňaní edukačných cieľov na celoštátnej úrovni možno získať aj testovaním reprezentatívnej vzorky v istých pravidelných časových úsekoch. Každoročné celoplošné merania preto nie sú potrebné, len stresujúce – pre žiakov, školy, rodičov.
Testovania trend inklúzie nepodoporia
Slovenské školstvo sa aktuálne hlási k spusteniu procesu inklúzie. Zjednodušene to znamená dostupnosť najbližšej školy pre každého žiaka bez ohľadu na jeho sociálne či zdravotné znevýhodnenie. Znamená to, že škola sa bude prispôsobovať individuálnym potrebám svojich žiakov. Bude im poskytovať také podporné opatrenia, vďaka ktorým budú dosahovať svoje osobné maximá a zažívať tak v škole úspech. Učitelia budú vedieť pracovať aj so žiakom, ktorý nemá špeciálne potreby, ale aktuálne je v situácii, ktorá negatívne ovplyvňuje jeho školskú úspešnosť. Škola bude pripravená využiť rôznorodosť svojich žiakov v ich prospech a v prospech celého kolektívu.
Ak výsledky štandardizovaných meraní naďalej zostanú jedným z určujúcich kritérií hodnotenia kvality školy, potom inkluzívny princíp nemusí nájsť potrebnú podporu učiteľov. M. Polohová k tomu dodáva: „Dnes sa na Slovensku intenzívne zdôrazňuje potreba inklúzie. Opakovane sú však na základe celoplošných meraní vyzdvihované najmä výberové školy, školy zamerané na výkon a školy pre nadané deti. Výsledkom toho môže byť nechuť bežných škôl prijímať slabších žiakov, ktorí môžu znížiť výsledkový priemer.“ Na nesúlad medzi snahou o inklúziu a dôrazom na výsledky testov upozorňuje aj P. Fridrichová. „Slabinou štandardizovaných testov je predovšetkým to, že podľa niektorých výskumov podporujú segregáciu v školskom prostredí.“
Aby mali deti školu rady
Štandardizované merania zvádzajú k porovnávaniu sa žiakov. Pre mnohých z nich môže byť frustrujúce, že napriek vynaloženej námahe sú ich výsledky horšie než výsledky spolužiakov. Snaha uspieť v testoch môže smerovať motiváciu žiaka k osvojovaniu si poznatkov bez záujmu o hlbšie porozumenie problému. Dôraz na profilové predmety, potreba prioritne dosiahnuť požadovaný výkon neraz vedie k tomu, že žiakovi neostane priestor plnohodnotne sa venovať oblasti, v ktorej vidí svoje ďalšie uplatnenie.
M. Polohová zdôrazňuje, že ku každému dieťaťu je potrebné pristupovať ako k jedinečnej, vzácnej a hodnotnej bytosti. V Narnii výchovno-vzdelávací systém motivuje dieťa k dosahovaniu osobných maxím. Zároveň však vďaka tomuto systému dokážu podchytiť a následne podporiť aj dieťa, ktoré napriek svojich schopnostiam a danostiam začne nečakane zlyhávať. Žiakom podľa riaditeľky najviac v škole pomáha láskavý prístup s jasne nastavenými hranicami, v ktorých sa deti vedia bezpečne pohybovať.
Štandardizované testy nepochybne majú svoje miesto vo vzdelávacom systéme. Ale mali by mať skôr podpornú, informačnú funkciu. Súčasné školy by mali prioritne rozvíjať osobnosť žiaka, sociálne zručnosti, stavať na jeho schopnostiach, motivovať ho k dosiahnutiu úspechu, ktorý zohľadňuje predovšetkým jeho individuálne možnosti a limity.
