Autorky: Alena Vrábľová, Milena Lipnická
Zákazy sú súčasťou života a vzdelávania. Nie je ich mnoho, ak sú stanovené pravidlá správania a činností. Deti ich postupne poznávajú a pod vedením dospelých aj prevažne dodržiavajú. Predsa sa však vyskytnú situácie, keď treba zákazmi výchovne zasiahnuť. Majú preventívny význam, aby sa deťom niečo zlé nestalo, aby niečo zlé neurobili. Deti ich môžu vnímať ako trest, alebo znamenia či upozornenia, že takto sa nespráva, že toto sa nerobí, že takto „nie“.
Zákazy ako prevencia
Zákazy sú slová a skutky vedúce k obmedzeniu správania a konania dieťaťa, ktoré ohrozujú morálny vývin, zdravie a život jeho aj iných. Zákazmi nemožno dieťa klamať, že raz niečo môže a inokedy nie. Treba ho nimi dôsledne upozorňovať na to, čo je nevhodné a nebezpečné. Napríklad sú prevenciou deštruktívnej činnosti, konfliktov, problémov, chorôb, úrazov a podobne.
Príklad: Maťko sa postavil na parapetnú dosku okna, aby videl, čo sa za oknom deje. Mama ho vzala do náručia a zložila ho dolu. Povedala, že nabudúce už nesmie liezť na okno, lebo môže spadnúť. Skutok Maťka potrestala zákazom, ktorý povýšila na pravidlo správania.
Zákaz má byť primeraný chápaniu a skúsenostiam dieťaťa. Treba mu ho trpezlivo vysvetliť na úrovni jeho slovnej zásoby a porozumenia reči. Vo výchovnom pôsobení rodiča by mal nasledovať až vtedy, keď mu „došli slová“ v argumentácii prečo „toto nie“. Tiež vtedy, keď rodičovské argumenty momentálne nedokáže sledovať. To, že rodič myslí zákaz vážne, a že z neho neustúpi, majú dieťaťu signalizovať slová podporené neverbálnymi prejavmi (napr. pohrozenie, pokrútenie hlavou, smutným výrazom tváre, prísnym tón hlasu). Ak sa rodič usmieva a pritom zakazuje, dieťa si môže myslieť, že to nie až tak naliehavé (Rogge, 2007). Výsledkom môže byť, že rodiča neposlúchne. Pri zakazovaní sa má rodič opierať o svoju prirodzenú autoritu, správať sa k dieťaťu vľúdne a s úctou, lebo dieťaťa mu dôveruje.
Príklad: Danka vyliezla na stoličku a smelo z nej skočila. Keď to mama videla, okamžite zasiahla. Chytila ju za ruky a vysvetlila jej logické dôsledky tohto činu, teda čo sa jej môže stať, ak neprestane. Danka za zahanbila a odbehla inde.
Patrik Delaroche (1999) napísal, že dieťa sa neuspokojí len s vnímanými slovami a skutkami dospelého pri zakazovaní. Potrebuje zistiť, či zákazy skutočne platia aj inokedy. A tak zakázané činnosti opakuje, aby postupne zisťovalo, na ktoré prejavy jeho správania a konania rodičia zákazmi zareagujú. Zisťuje, že niektoré zákazy sú nepríjemné natoľko, že dieťa až potrestajú.
Zákazy ako tresty
Ak dieťa zákazy opakovane porušuje, trestu sa zrejme nevyhne. Závisí od dieťaťa a situácie.Zakázať dieťaťu hrať sa obľúbenú hru je iste trestom, kým nedovoliť mu pustiť sa z kopca na kolobežke je opodstatneným varovaním a prevenciou ujmy na zdraví. Cez zákazy dieťa poznáva, čo je (ne)vhodné a (ne)bezpečené v jeho správaní, čo sa oceňuje, a za čo hrozí trest.
Výchovné účinky zákazu ako trestu si treba vopred premyslieť a potom na ňom trvať. Ak zákaz rodič zruší skôr, než pôvodne určil, treba to dieťaťu vysvetliť. Môže si myslieť, že zákaz už nie je dôležitý. Vysvetlenie ale nemôže pôsobiť ako ospravedlňovanie sa rodiča, že dieťaťu niečo zakázal. Aj neistota rodiča vo vyjadrovaní zákazu môže byť pre dieťa mätúca. „Deti potrebujú autentické posolstvá, lebo chcú vedieť, na čom sú. Keď im to nie je jasné, zjednávajú si jasno svojimi vlastnými prostriedkami“ (Rogge, 2007, s. 190).
Prekopová a Schweizerová (1993, s. 97) rodičov upozornili, že „ak dieťa nechce rešpektovať nie, ktoré slúži na jeho ochranu, a ak jeho túžba po poznaní je väčšia než prekážky, potom potrebuje nejaké znamenie, ktoré je schopné pochopiť“. Znamením pre dieťa nesmie byť telesný trest, sankcia, facka, ani ľahké capnutie. Dieťaťu ubližujú, zraňujú jeho vzťah k trestajúcemu a povzbudzujú ho k rovnakému správaniu.
Zákazy ako znamenia
Podľa Prekopovej a Schweizerovej (1993, s. 98) sú zákazy „znamením dôsledného výchovného postoja“. Dieťa má vedieť, že sa môže spoľahnúť, že zákazy rodič myslí naozaj vážne, a že nikdy nerobí výnimky. Výchovné „nie“ musí byť vždy „nie“. Nemá sa meniť na áno ani vtedy, keď rodič nemôže byť dôsledný, napr. keď príde na návšteva, sú v inom prostredí ap. Dieťa tým získa istotu v obvyklosti rodičovských reakcií v určitých situáciách.
Zákazy môžu pomôcť dieťaťu poznať hranice priestoru, v ktorom sa môže voľne pohybovať, hranice jeho správania a konania. „Ak dieťa nerešpektuje jasné „nie“ potrebuje ďalšie znamenia. Potrebuje dotyk“ (Prekopová a Schweizerová, 1993, s. 99). Vtedy rodič chytí dieťa za ruky alebo do náruče, prevedie ho alebo prenesie do bezpečia, odloží, čo škodí.
Príklad: Súrodenci maľovali pri stole štetcami a farbami na svoje papiere. Peter po chvíli obvinil Danku, že farby v téglikoch „zašpinila“ a on s takými maľovať nebude. Keďže bol nahnevaný, svojim štetcom začal nasilu zasahovať do jej maľby. Oprávnene kričala, aby to nerobil, aby prestal. Pomohlo až znamenie otca. Zobral Petrovi štetec, vzala ho za ruku a odviedol od stola. Upozornil ho, že toto sa nerobí. Zakázal mu vrátiť sa k stolu. Potom sa venoval Danke.
To, čo je v domácnosti zakázané, musí platiť aj pre deti, ktoré prídu iba na návštevu. Ak toto pravidlo rodič dodržiava, dáva dieťaťu príklad spravodlivého rozhodovania. Zákaz by mal podporiť dôrazným hlasom, ale nie krikom. Vhodný je vecný tón, priateľský prístup a podpora dieťaťa, aby sa správalo a rozhodovalo zodpovedne. Rodič si nemá vynucovať podriadenosť, rešpekt a poslušnosť dieťaťa. Má sa opierať o prirodzenú autoritu a lásku k dieťaťu. Viac než zakazovať, treba dieťaťu dávať vzor slušného a kultivovaného správania.
Zdroje:Prekopová, J. - Schweizerová, CH. 1993. Děti jsou hosté, kteří hledají cestu. Praha: Portál, 1993. 151 s. ISBN 80-85282-77-1.ROGGE, J. U. 2007. Výchova dětí krok za krokom. Praha: Portál, 2007. 263 s. ISBN 978-80-7367-249-2.
