AUTOR: Zuzana Gránska
Štatistiky hovoria, že v Európe je nadané každé piate dieťa. Tieto deti však potrebujú vhodné podmienky, aby mohli svoje nadanie rozvíjať. Bežné školy im ich dnes nedokážu poskytnúť. Aj Európa si začína problematiku talentovaných detí uvedomovať.
JOLANA LAZNIBATOVÁ je riaditeľka Školy pre mimoriadne nadané deti a gymnázia v Bratislave a autorka špeciálneho vzdelávacieho programu APROGEN. Má 25 rokov skúseností so vzdelávaním a výskumom nadaných detí. Na nedávnej prestížnej konferencii organizovanej v rámci predsedníctva Slovenska v Rade EÚ venovanej talentom, mala jednu z kľúčových prednášok. Zdôraznila tu, že nadané deti sú strategické bohatstvo každej krajiny a musíme im venovať zvýšenú pozornosť. Práve ony totiž môžu vyriešiť najväčšie problémy sveta.
Rozprávali sme sa, ako takéto deti v útlom veku spoznať, v čom sú iné, ako k nim pristupovať a aj o tom, že dnešní učitelia na prácu s nadanými deťmi vôbec nie sú pripravení.
Ako môžeme zistiť, že je dieťa nadané?
Rodič ako prvý zistí, že jeho dieťa je iné. Robí iné veci, zaujíma sa o iné veci ako rovesníci. Málokedy to zistia v škôlke, pretože práve tu sa učitelia snažia, aby robili všetky deti rovnaké činnosti a správali sa rovnako. Ak sa dieťa nejak líši, skôr ho učitelia nútia, aby sa prispôsobilo. Rodičia však doma vidia, že ich dieťa je iné, inak reaguje. Takéto dieťa kladie v predškolskom veku iné otázky, zaujíma sa o všetko, má vynikajúcu pamäť, potrebuje stále veľa podnetov. Rieši veci, ktoré iné deti vôbec nezaujímajú ako napr. otázky života či smrti, náboženstvo, ľudské telo, vesmír. Zaujímajú ho už náročnejšie oblasti a dožaduje sa nových informácií. Okolo 5-6 roku je dobré si toto tušenie potvrdiť aj u psychológa, ktorý s nadanými deťmi pracuje.
Stáva sa, že niektoré psychologičky, ktoré s takýmito deťmi nepracujú, nadané deti nevedia identifikovať?
Stáva sa to. Povedia rodičom, že ich dieťa je ešte sociálne a emocionálne nezrelé, ťažšie komunikuje a v škole by sa neudržalo. To sú však momenty, kedy niektoré nadané deti neposunú ďalej, aby sa s nimi pracovalo, ale ponechajú ich ešte rok v škôlke. Pre tieto deti je to veľký mínus. Ony potrebujú systematický prístup a prísun informácií. Ak takéto deti prídu o rok neskôr do skupiny mladších detí, začínajú tam rôzne problémy.
Rodičia k vám prichádzajú s deťmi v predškolskom veku na podnet ich učiteľov alebo to naozaj sami dokážu dobre odhadnúť?
Vždy prichádzajú na podnet rodičov. My už v 5 rokoch začíname deti testovať. Ak vie takéto dieťa čítať, písať, počítať, ide už o veľký vývinový náskok.
Ako vy prijímate do školy deti, aké sú kritériá?
Naše deti musia mať v prvom rade splnené stanovené skóre v štandardizovaných psychologických testoch. Potom sa už u nich zisťuje len celková zrelosť a sociabilita a celková vedomostná úroveň, aby sme vedeli, či je možné do programu dieťa zaradiť. Ešte pred vstupom do školy chodia predškoláci prakticky celý rok na víkendové stretnutia k nám do školy.
Posielate deti do konkrétnych psychologických poradní alebo si tento test môžu urobiť kdekoľvek?
Dlhé roky sa snažím, aby pri našej škole vzniklo špecializované psychologické centrum pre nadané deti, nakoľko nikto nevie viac o nadaných deťoch ako my. Máme 25 rokov skúseností. Naša štúdia je prakticky od ich 5 rokov až do 18 rokov detí. Vidíme ich vývin. Máme na to vynikajúce predpoklady, pretože už dnes máme na škole 7 psychológov. V súčasnosti pôsobia ako učitelia alebo výchovní poradcovia. Najlepšie je pre rodičov vyhľadať psychológa, ktorý sa venuje problematike nadaných detí.
Koľko detí prijmete ročne do ZŠ a koľko do gymnázia?
Otvárame vždy 2 triedy 5-ročných detí a 2 triedy 6-ročných detí, ktoré majú normálne nastúpiť do školy. Tento rok sme mali prihlásených 185 detí. Do gymnázia berieme pravidelne 60-64 detí.
Je na Slovensku viac škôl, ktoré sa takto intenzívne venujú nadaným deťom?
Škola, ktorá postupuje podľa môjho programu APROGEN, je jediná. Na Slovensku sa učí podľa tohto programu celá sieť 22 základných škôl so špeciálnymi triedami na vzdelávanie nadaných detí, ktorých som koordinátorkou. Paradoxom však je, že tento program je známejší v zahraničí ako u nás.
Vidíte rozdiely, ak hovoríme o nadaných deťoch pri chlapcoch a pri dievčatách?
Na našej škole je vždy viac ako 70 percent chlapcov. Dievčatá sú prispôsobivejšie, nevytŕčajú tak z davu, nevykrikujú, čo vedia. Chlapci sú v tomto viditeľnejší a ich rodičia sa začnú skôr zaujímať, čo s nimi ďalej. U dievčat sa zároveň nevyskytujú také problémy, ako u nadaných chlapcov.
Aké problémy to sú?
Ak je nadané dieťa v triede, kde je popredu, tak musí stále čakať, kým ostatné deti dokončia svoju prácu. Učiteľ mu napríklad nie je schopný dať toľko priestoru, aby mohlo povedať všetko, čo vie. Nedostáva dostatočný priestor. Chlapec začne byť potom nepokojný, vykrikuje a ruší celú hodinu. Namiesto pochvaly, že niečo vie, stretáva sa s pokarhaniami, že ruší hodiny. Mylne sa bežne takéto deti identifikujú ako problémové, napr. hyperaktívne deti. Práve preto k nám prichádzajú deti aj počas školského roka, keď rodičia zistia, že ich škola s dieťaťom nedokáže pracovať a dieťa sa necíti v škole dobre.
Ako pristupujú k nadaným deťom v bežných triedach? Čo s nimi robia?
Dokopy s nimi nerobia nič. Pravda je taká, že v bežnej triede sa nadané dieťa vždy dostáva na posledné miesto. Učitelia sa snažia doučiť deti, ktoré učivo nechápu. Dieťa, ktoré by potrebovalo väčšiu pozornosť a je veľmi popredu, ignorujú, nemajú naň čas. Maximálne mu dajú náročnejšiu úlohu alebo ho pošlú o ročník vyššie na matematiku. Nejde však o žiadny systematický rozvoj nadaného dieťaťa.
A čo si myslíte o preskakovaní ročníkov?
To sa vo výnimočných prípadoch stane aj u nás. Ide o relatívne dlhší proces, kedy začleňujeme to dieťa, aby sme videli, ako ho trieda prijme a ako sa v nej ono samé cíti. Takéto rozhodnutie sa nemôže robiť mechanicky. Vo vyššej triede musí byť vhodná klíma, aby sa to podarilo. To je veľmi dôležité. My to robíme naozaj výnimočne, ale dbáme na to, aby žiak nestratil svoju integritu po preradení.
Stáva sa vám, že musíte nejaké dieťa počas štúdia u vás odporučiť, aby prestúpilo na štandardnú školu?
Máme taký systém, že každé 4 roky sa deti opätovne pretestujú psychologicky aj vedomostne. Je to skôr pre nás, aby sme vedeli, ako naše deti postupujú. Pri prechode na 8-ročné gymnázium v 5.triede niektoré deti, ktoré nepodávajú očakávaný výkon, tak im navrhneme, aby sa netrápili a išli na iný typ školy, kde nároky a dynamika výučby nie je taká ostrá. Stáva sa, že dávame takýto návrh aj pri starších deťoch, ale nikdy to nie je preto, že by nemalo dostatočné IQ. Vždy je to z dôvodu dlhodobejších výchovných problémov. Podľa programu APROGEN je dôležité dodržiavať určité výkony, aj úroveň správania. Ak niekto poruší niektorú z týchto noriem, rieši sa odchod žiaka zo školy. Musí to byť však nejaké veľmi zásadné.
Bývajú nadané deti motivované alebo je to presne naopak, že im všetko ide ľahko a ak narazia na prekážku, tak je to pre ne veľký problém?
Pokiaľ sú tieto deti na niečo zamerané, tak sú to tvrdí bojovníci. Majú veľkú výdrž, menšie znaky únavy. Idú si za svojím cieľom. Stretávate sa u nich s perfekcionizmom, ctižiadosťou, chcú byť prví, dosiahnuť dobré výsledky. Nadaní to v sebe majú.
Robili sme ale dávnejšie dotazníkovo porovnanie ich motivácie s motiváciou detí z bežných škôl a naše deti sa neprejavili ako obrovsky motivované. V dotazníku ten rozdiel nebol viditeľný. Nadané deti majú prirodzene v sebe veľkú dynamiku, ale v dotazníku to tak nezdôrazňujú. Priemerné deti zase akoby chceli ukázať, že sú dobré a zdôrazňujú to oveľa viac, akoby sa potrebovali ukázať v lepšom svetle. Na druhej strane, rovnako ako u bežnej populácie, u niektorých detí vidíme, že sa sústredia len na to, čo ich zaujíma.
Kedy začína to sústredenie nadaných detí na určitú oblasť?
My sa s tým stretávame už ku koncu základnej školy, práve preto sa im aj snažíme ponúkať širšie spektrum voliteľných predmetov. Navyše už chodia na rôzne súťaže, tak sa im to tiež zohľadňuje a rozširuje ich spektrum poznatkov. Niektorí zase zostávajú dlho nerozhodní. Sú multipotenciálni, vo všetkom sú dobrí a trvá im dlhšie kým nájdu svoju dominantnú oblasť.
Ako pociťujete ako riaditeľka takejto náročnej školy úroveň učiteľov. Dokážete nachádzať ľahko takých, s ktorými ste spokojná?
Dnešní učitelia vôbec nie sú pripravovaní na vzdelávanie nadaných detí. Na fakultách dostávajú úplne minimum poznatkov, ako pristupovať k týmto deťom. Nie je to komplexný prístup. Raz sa každému učiteľovi stane, že sa mu v triede objaví jedno-dve nadané deti a nebude vedieť, čo s nimi robiť. Ak by aj vedel, aké učivo mu dať, nevie nič o ich osobnosti. Ony sú iné osobnostne, sociálne, aj emocionálne a nevenuje sa tomu dostatočná pozornosť. To je závažný nedostatok. U nás sa nejaká časť o týchto deťoch prednáša špeciálnym pedagógom, ale to nie sú tí, ktorí učia deti. To je absolútna chyba a nedostatok školského systému u nás, že sa tak dôležitá vec stále nedostala do osnov na pedagogických školách. Rovnako aj psychológovia dostávajú relatívne málo informácií o týchto deťoch.
O Bratislave sa šepká, že ak sa nezačnú zvyšovať platy učiteľom, v Bratislave budú najslabší učitelia napriek tomu, že je tu obrovský dopyt po kvalite vzhľadom na koncentráciu vzdelaných ľudí. Čo si o tom myslíte?
My už pociťujeme tú disproporciu dnes, keď hľadáme učiteľov. Je ich tu už teraz veľký nedostatok. Máme vypísané ponuky, ale nie je koho zamestnať. Na pozície vychovávateľov sa nám hlásia ľudia bez kvalifikácie, akoby to mohol robiť hocikto. To je veľmi zlý signál. Z bratislavských škôl študenti pedagogiky učiť nejdú, nájdu si lepšie platenú prácu. Na východe absolventi do škôl odchádzajú učiť, ale v Bratislave nie. Tam problémy učiteľov až tak nepociťujú, ale Bratislava má viacero možností inej práce s vyšším príjmom a zo študentov, ktorých sme tu vychovali, nenastúpi do praxe neraz ani jeden. Bratislava je už teraz v katastrofálnom stave a netýka sa to len učiteľov, ale aj ostatných nepedagogických zamestnancov. Dobrý kuchár nepôjde do školskej jedálne, stiahne ho reštaurácia. Všetko v školstve potrebuje finančný doping, inak to dopadne veľmi zle. Neviem si predstaviť, či o pár rokov rodičia, ktorí majú záujem o kvalitné vzdelanie pre deti, budú chodiť kvôli školám na východ alebo do Viedne, alebo ako sa to celé vyrieši nejakým zázrakom. Faktom je to, že nároční ľudia sa s nízkou kvalitou škôl určite neuspokoja.
Kde vaše deti smerujú po ukončení gymnázia?
V prvom rade musím povedať, že naše deti maturujú absolútne excelentne. Aj ľudia v komisii bývajú fascinovaní, že tieto deti vedia na všetko zareagovať. To nie je naučené učivo. Je vidieť, že uvažujú, rozmýšľajú. Je to taká akademická debata. Keď si už vyberú nejaký maturitný predmet, tak ony sú v ňom jednoducho excelentní. Tento rok sme mali priemernú známku všetkých maturantov 1,14. A hoci nie sme jazyková škola, angličtina je u nás na veľmi vysokej úrovni. Asi tretina našich žiakov odchádza na anglické univerzity. Našich absolventov nájdete aj na školách ako je Oxford či Cambridge, ale aj na univerzitách v Holandsku, Rusku či v USA. Tretina smeruje do Čiech a zvyšok zostane na Slovensku.
Vracajú sa potom tieto talentované deti späť na Slovensko? Mapujete si kariéry vašich absolventov?
Stretávame sa s našimi absolventmi, ale zabezpečiť, aby sa vracali, je dosť nereálne. Je to syndróm malého štátu. Hovoria mi: „Ak mi na Slovensku zabezpečia podmienky, aké mám vonku, tak sa bez problémov vrátim.“ O Slovanoch sa hovorí, že sú sentimentálni a chýba im domov, takže oni vonku trpia, ale vedecké, pracovné či finančné podmienky nie sú jednoducho také, ako majú tam. Každý si to zváži. Vrátili by sa určite radi, ale nerobíme preto nič, aby sme tie podmienky zmenili.
Ako sa pozeráte na snahy vlády dostávať mozgy späť domov?
To, čo ponúka Slovensko, aby excelentných ľudí dostalo späť domov, nie je adekvátne. Za to si nekúpia títo mladí ľudia ani len byt. Je ľahké si prepočítať, aký nástupný plat dostanú absolventi prestížnej univerzity. Na druhej strane nevadí, že sa nevrátia, lebo títo ľudia sú dobrí a tým, že je dnešný svet taký prepojený, tak budú riešiť problémy, ktoré svet trápia tam, kde sú a prinesú dobro pre nás všetkých. Nevidím v tom taký problém, ak zostanú aspoň v rámci Európy.
Nedávno ste sa zúčastnili prestížnej konferencie venovanej talentom organizovanej v rámci nášho predsedníctva v Rade EU. Venuje sa talentom dostatočná pozornosť v rámci EÚ?
Viaceré krajiny so vzdelávaním nadaných detí iba začínajú. Viac sa tam stále zdôrazňuje integrácia a inklúzia. My však máme v tomto smere na Slovensku bohaté skúsenosti. Ako prvá som v roku 1993 začala so vzdelávaním nadaných detí nielen na Slovensku, ale aj v Európe. Viem, že k týmto deťom treba pristupovať inak, lebo dnešné školy sú veľmi pomalé. Je potrebné pre nadané deti niečo robiť, lebo dnešné školy sú neprimerane pomalé. Svet je dnes strašne dynamický a školy ich nestíhajú vzdelávať tak flexibilne, ako sa svet mení. Deti nebudú pripravené reagovať na zmeny, ktoré ich čakajú. Dnešné učivo nekorešponduje s tým, čo sa okolo nich deje a je to pre ne nezaujímavé. Pýtajú sa na veci, ktoré sa dejú v spoločnosti dnes. Chcú vysvetliť a pochopiť príčiny terorizmu či migrácie, vojnových konfliktov, ale učiteľ na to nemá priestor. Musí sa venovať antike či stredoveku.
A ako vy vidíte integráciu a inklúziu detí u nás?
V našich podmienkach je do istej miery inklúzia a integrácia ilúzia. My nemáme také podmienky v školách, že môžeme dať všetkých do jednej triedy a učiteľ nech s nimi efektívne pracuje. V Dánsku alebo Fínsku to majú tak, že riaditeľ má prístup k peniazom rodičov cez komunitný systém a hneď ako učiteľ požiada o asistenta, tak ho aj dostane. Viete, ako to asi u nás vyzerá. Učiteľka dnes musí dieťa s ADHD, Aspergerom či Tourettovým syndrómom mať v triede, ale bez pomoci, lebo asistenta len tak nedostane. Celá trieda tým potom trpí. Klesá úroveň učiva. Nie sme na to pripravení. Aj Dáni a Fíni povedali, že robia integráciu, ale prakticky to znamená to, že ak je v triede takýto žiak, tak si ho asistent zoberie a doučí ho samostatne, čo treba. Aj preto majú všetky PISA testovania dobré, lebo sa venujú týmto žiakom individuálne. Máme naozaj veľa problémov v školstve.
Investujú tieto severské krajiny viac peňazí aj do podpory talentov?
Tam sa investuje do škôl celkovo viac. Po príchode do Fínska ma pred rokmi zaskočilo, keď sa ma prezident významných firemných spoločností spýtal, ktoré firmy našu školu podporujú. Nechápala som, čo sa pýta. Potom mi vysvetlil, že tam všetky veľké firmy z rôznych odvetví investujú ešte aj do škôl. Okrem toho ide do ich škôl 6,5 percenta HDP. Je to obrovský nepomer. Vidíte to aj na tom, ako vyzerá naša škola. To, čo je v jej vnútri, sú v podstate peniaze rodičov. Ak by nebolo ich pomoci, tak neviem, ako by sa dal náš program Aprogen realizovať. Bez ich podpory by to nešlo.
Vždy v januári býva na Škole pre mimoriadne nadané deti a gymnáziu deň otvorených dverí a predškoláci sa môžu hlásiť na víkendové stretnutia. Taktiež môžu rodičia s akýmikoľvek otázkami v oblasti nadania detí kontaktovať školských psychológov.
