Austrálska učiteľka Sofia Murphyová asi pred troma týždňami cestovala v lietadle na trase Sydney-Melbourne. Keď vstúpila do lietadla, pocítila v kabíne „strašné napätie“. Bolo práve pred polnocou a 180 unavených mrzutých cudzincov sa nepríjemne tlačilo, keď sa snažili napratať svoju batožinu do batožinového priestoru lietadla. Hoci v kabíne viselo upozornenie "Buďte k sebe milí,“ nikoho to netrápilo. V tom si Sofia všimla vchádzať malého dospievajúceho chlapca.
„Mal asi 14 rokov a Downov syndróm,“ spomína Murphyová sediac u seba doma v Ashburtone. „Vkráčal na palubu a iba sa usmieval a tešil, hoci bol jediný.“
Krátky let bol pokojný a bez akýchkoľvek podozrivých záležitostí, až pokým posádka cestujúcim neoznámila, že nemôže pristáť. Počasie však bolo jasné, tak cestujúci problém hľadali na pristávacej dráhe...no ani tam žiadny nebol. Nikoho nenapadlo, že by mohol byť na palube.
„Ak by to bola vtipná kreslená rozprávka, tak by ľuďom v tú chvíľu išiel z uší dym,“ povedala Murphyová.
Krúžili teda nočnou oblohou nad Tullamarine a pomaly im dochádzal benzín. Kapitán lietadla John Chesson hovorí, že vedy začínajú byť veci stresujúce.
Problém bol, že ten malý chlapec sa necítil dobre. Ležal na podlahe a nechcel vstať, dokonca ani za pomoci svojich starších rodičov alebo dospelého brata a sestry.
Chesson sa pred letom musel upokojiť, pretože bol rozrušený. Skôr, ako vzlietli, vylúčil z lietadla ľudí, pretože boli opití alebo prejavovali rasovú neznášanlivosť. No mať problémy na palube počas letu, to je niečo iné.
Pomyslel si, že v prípade nebezpečenstva zvyknú volať doktorov. Toto vyzeralo ako nebezpečenstvo, a tak sa rozhodol o pomoc požiadať. V telefóne o chvíľu zaznelo: „Je tu nejaký učiteľ prosím? Je tu nejaký špeciálny pedagóg na palube, prosím?“
Bola tam učiteľka Murphyová (42), ktorá mala dvadsať rokov skúseností a teraz si dokončievala svoje PhD. na Melbournskej univerzite.
„Na učiteľov sa často pozerá negatívne,“ povedala. „Bola som preto na seba hrdá, že môžem prísť a pomôcť. To je presne to, čo každý jeden učiteľ robí každý jeden deň.“
Našla chlapca v uličke ležiaceho na jeho bruchu. Pozdravila rodinu a ľahla si k nemu na zem, aby mu videla do tváre. „Nehovorili sme o lietadle alebo o tom, že sme práve na zemi, bol to jednoducho prístup učiteľa, učiteľove rozprávanie, hlas učiteľa,“ povedala Sofia.
Spýtala sa jeho meno a odkiaľ je. No a nakoniec, aká je jeho obľúbená kniha. Bol to Macko Pú.
Cítil sa veľmi smutný a nepokojný. Vzala ho teda za ruku a rozprávali sa o Prasiatku a Robinovi, Sponge Bobovi, a iných rozprávkových postavách.
Nakoniec si spolu sadli a jeho rodičia plakali a ďakovali. Sofia ich žiadala o sáčky na zvracanie znova a znova zatiaľ čo zvracal nielen do sáčkov, ale aj na ňu. „To je v poriadku,“ povedala. „Ja som tvoja priateľka, Spolu to zvládneme.“
Poprosila o niečo na upratanie. Vreckovky jej okamžite ponúklo desiatky rúk. Do tváre sa chlapcovi opäť vrátil život. Uchmatol si sestrine dlhé vlasy a iba ich ovoniaval. Pozerali von oknom na melbournské svetlá a ukazoval jej svoje obľúbené farby.
Po tom, čo pristáli a svetelná značka s príkazom pripútania zhasla, nikto nebol netrpezlivý, nikto sa netlačil von a neponáhľal domov. Pasažieri ich nechali vyjsť uličkou ako prvých, začali tlieskať a usmievať sa. Neskôr k Sofii pristúpila mladá žena. Povedala jej, že ju obdivuje, že sedela v rade za ňou so svojím manželom – doktorom. „Nevedel, čo v takej chvíli robiť. Zrejme ma len pozoroval a robil si poznámky,“ povedala Murphyová.
„Rodičia často hovoria učiteľom o vplyve, aký majú na ich deti, ale toto vyznanie je len málokedy verejné. Priala by som si, aby ľudia vedeli, že všetci učitelia majú takéto úžasné schopnosti a neuveriteľné zručnosti, ktoré dokážu použiť v akýchkoľvek situáciách a v akomkoľvek čase, pretože učitelia sú proste výnimoční!“ A robia to aj bez potlesku.
Zdroj: theage.com.au
