Syn mal vtedy asi deväť rokov a jedného dňa sa strašne pohádal so svojou mamou. Veľmi ju urazil a povýšenecky odišiel. Manželka sa nezmohla na nič viac. Sadla si v kuchyni na stoličku, podoprela si hlavu a v očiach sa jej zaligotali slzy. Nepovedal som vtedy nič. Na druhý deň som išiel za ním do izby, keď sa práve hral.
„Poď sa so mnou prejsť, zlatko. Potrebujem sa s tebou vážne porozprávať. Je to veľmi dôležité.“
Kráčali sme spolu po prázdnej pláži a to pár minútové ticho bolo ako večnosť. Syn z mojej tváre vyčítal, že nepôjde o nič príjemné. Vedel som, že niekedy je potrebné mlčať, aby naše myšlienky mohli rásť a našli svoje pravé miesto v našom srdci i mysli.
Po chvíli sme si sadli a pozerali na pokojné more.
„Potrebujem tvoju pomoc, synček,“ začal som ťažko náš rozhovor. „Vieš, pred mnohými rokmi som sa zamiloval do jedného úžasného dievčaťa. Sľúbil som jej, že ju budem po celý život milovať i chrániť tak, aby jej nikto neublížil. Sľúbil som, že vždy budem stáť pri nej, nech sa stane čokoľvek... To dievča je tvoja maminka. A teraz potrebujem tvoju radu.“ Pozrel som na syna, ktorý v tej chvíli už niečo tušil.
„Ako mám naložiť so synom, ktorý ublíži žene, ktorú milujem?“
Po chvíli premýšľania na mňa previnilo pozrel a povedal: „Prepáč, oci. Mrzí ma to. Potrestaj ma.“
„Tvoja mama je jedinečná žena, darovala mi úžasného syna ako si ty. Zaslúži si po svojom boku správnych chlapov. Ženy si musíme v živote chrániť. Vieš, voľakedy som bol v rodine jediný chlap. Bol sa na to sám, ale teraz môžeme byť na to dvaja a chrániť našu milovanú ženu. Čo myslíš?“ spýtal som sa syna.
Objal ma a okamžite súhlasil. Pevne sme si stisli ruky na znak toho, že chlapské dohody sa vždy plnia a že o tejto našej dohode sa nikdy nikto nedozvie.
