Profesor informatiky Ivan Kalaš: Technológie deťom nemajú nahradiť plastelínu a nožnice, ale môžu byť pre ne ďalšou výbornou alternatívou

Profesor IVAN KALAŠ je vzácnou kombináciou informatiky a človečiny. Na jednej strane dosiahol obrovský medzinárodný úspech vo svete technológií, na druhej strane píše detské knihy či scenáre k večerníčkom. Mnohí z nás majú pocit, že nechápu fungovanie technológií, to sa vám však nemôže stať, ak o nich rozpráva prof. Kalaš. On totiž o svete digitálnych technológií hovorí s takým nadšením a takým prístupným jazykom, že nedokážete prestať počúvať.

 

Prof. IVAN KALAŠ (61)

je vedúcim Katedry základov a vyučovania informatiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Už skoro 30 rokov sa venuje pedagogickému výskumu v oblasti vyučovania informatiky. Je autorom alebo spoluautorom mnohých učebníc a programovacích prostredí pre žiakov základných a stredných škôl ako napr. Comenius Logo, Cirkus šaša Tomáša, či Imagine Logo. Pôsobil ako člen medzinárodného poradného tímu spoločnosti Microsoft, bol členom Správnej rady Inštitútu UNESCO pre informačné technológie vo vzdelávaní. Je hosťujúcim profesorom prestížnej londýnskej univerzity UCL a vo Veľkej Británii sa podieľal na tvorbe reformy vyučovania informatiky na ich základných školách. Je poradcom národných projektov v Hongkongu a vo Francúzsku. Momentálne sa najviac venuje vývoju edukačného softvéru s názvom Robot Emil, ktorý by mal na Slovensku vytvoriť ucelenú koncepciu vzdelávania informatiky pre deti prvého stupňa základnej školy. Napísal niekoľko kníh pre deti. Jeho Kamaráti Pašinkovia získali literárnu cenu. Vydali ich v piatich jazykoch a boli takí obľúbení, že na žiadosť televízie k nim napísal aj scenáre na večerníčky.

 

Kedy a prečo ste sa rozhodli venovať práve digitálnym technológiám? V dobe, kedy ste vyrastali, neboli také bežné a populárne ako dnes.

Bolo to už v detstve a inšpiroval ma k tomu môj otec. Bol nestorom slovenskej robotiky, celá naša rodina preto žila technikou, počítačmi a matematikou. Neustále sme niečo konštruovali, mali sme doma strojčeky a motorčeky, elektrónky, neskôr tranzistory, a potom aj rôzne robotíky. A, samozrejme, každú knihu, ktorá v tejto oblasti vyšla. Otec napríklad v päťdesiatych rokoch „na kolene“ poskladal jeden z prvých televízorov na Slovensku, a to z rôznych domácich komponentov a elektroniky z rozbitých nemeckých tankov, ktoré s kamarátmi ako chlapci na konci vojny systematicky zbavovali všetkého cenného. Ten televízor je dodnes niekde u našej mamy.

 

Všetci doma sme boli očarení technikou, aj moji súrodenci, ale zároveň sme všetci boli orientovaní aj humanitne. Ťažko sa táto kombinácia vysvetľuje. Jednoducho, nikdy sme techniku nebrali fanaticky. Vždy sme ju chápali ako podporu kvalitného a všestranného ľudského života. A túto filozofiu vyznávam dodnes. Som veľký zástanca techniky. Ale nemá nám v živote nič cenné brať či nahrádzať. Často sa ma pýtajú, či má technika deťom nahradiť plastelínu alebo nožnice a papier. A ja hovorím, samozrejme, v žiadnom prípade nie. Digitálne technológie majú byť pre deti len inou plastelínou a inými nožnicami, papierom, lepidlom a farbičkami.

 

Prečo ste si z pomedzi všetkých možností sveta IT vybrali práve pedagogický odbor? Pre človeka z iných oblastí sa to javí ako najmenej atraktívna časť tohto odvetvia.

Študoval som na „matfyze“ to, čo sa vtedy nazývalo teoretická kybernetika. Dnes by sme asi povedali vedecká informatika alebo computer science. Jeden z mojich učiteľov, napriek tomu, že sme žili za železnou oponou, dostával výskumné správy z MIT, významnej americkej univerzity, a dával nám ich čítať. Mali sme tak k dispozícií najnovšie materiály, ktoré sa vo východnom bloku prakticky nedali zohnať. A tam sme sa dočítali o Alanovi Kayovi, dnes hviezde prvej veľkosti, ktorý už vtedy sníval o tom, že deti majú mať v školských taškách počítač – aby sa mohli učiť inak, zrejme zaujímavejšie – prostredníctvom vlastnej tvorby a objavovania. Dodnes sú zachované jeho staré skice počítačov veľkosti A4, ktoré mali podľa Kayových poznámok vážiť menej ako jeden kilogram. Napísal to pred skoro päťdesiatimi rokmi, keď ešte bol počítač ozrutou, ktorá zaberala niekoľko miestností. Už vtedy premýšľal o špeciálnom obrázkovom programovacom jazyku pre deti. My sme si vtedy o jeho predstave, ktorý nazval Dynabook, čítali a začali sme sami premýšľať o detskom programovaní.

 

Tu sa teda zrodil váš záujem o vzdelávanie v oblasti informatiky?

Bolo to presne v tomto období. Keď som doštudoval vysokú školu, istý čas som robil vedecký výskum v oblasti umelej inteligencie. Popri tom sme ale s mojím celoživotným kolegom Andrejom Blahom začali tvoriť programovací jazyk pre deti. Ponorili sme sa do tejto oblasti až tak, že sme s podporou fakulty v deväťdesiatych rokoch založili katedru zameranú na prípravu budúcich učiteľov informatiky, zrejme prvú tohto typu v celom Československu. V tom čase sme začínali s vývojom programovacích prostredí pre stredoškolákov. V ostatných 10 či 15 rokoch sa však zameriavame na stále mladších a mladších žiakov. Dokonca vyvíjame zaujímavé softvérové prostredia aj pre škôlkarov. Ale vtedy, pred tridsiatimi rokmi, bol zázrak, že informatika sa dala učiť už aj na strednej škole, a nielen na univerzite.

 

Výučba informatiky sa postupne rozšírila zo strednej školy aj na základnú školu. Máte nejakú dolnú hranicu, kedy by sa deti mali začať v tomto odbore vzdelávať?

Stretnutie detí s technológiu už dnes nemá hranicu. Je prirodzenou súčasťou ich života od útleho detstva. Kontaktu s technológiou sa vo väčšine krajín nedá zabrániť, je však potrebné ho nejakým spôsobom orientovať a podporovať, pripravovať žiakov na život v digitálnom svete. Čo sa týka informatického vzdelávania, verím, že by malo začať v materskej škole, vo veku 4 alebo 5 rokov. Keď ale tento názor prezentujem pred rodičmi a pedagógmi, mnohí sú zdesení. Rodičia majú často akoby zlé svedomie, že oni sami dovolia svojim deťom používať technológie priveľa a nie produktívne. A prirodzene majú strach, že v škole to bude tak isto ako doma, že pre ich deti to znamená ešte viac hodín sedenia za počítačom, hrania sa hier, či sledovania videí.

 

A nebude to tak?

My hovoríme o niečom celkom inom. O systematickom a konštruktivistickom vzdelávacom procese, ktorý učí žiakov, ako riešiť problémy a skúmať svet informatickými prostriedkami. To je informatika. A správne používanie digitálnych technológií? To znamená naučiť sa učiť sa iným, zaujímavejším spôsobom, konštruovať a spolupracovať. Osvojiť si ďalší nástroj na poznávanie sveta. A naše výskumy potvrdzujú, že zavádzať takéto učenie sa je atraktívne a efektívne  už od škôlky.

 

A, mimochodom, ide aj o to, kde a kedy sa naučiť, ako žiť bezpečne v digitálnom svete. To sa žiaci nenaučia tým, že im budeme tento svet čo najdlhšie tajiť a odopierať. Ale že ich múdro a pomerne veľmi skoro „vezmeme za ruku“ a naučíme – učíme sa s nimi, ako sa v digitálnom svete vyvarovať nebezpečenstvám, a zároveň ho správne použiť na rozvoj našich detí.

 

Ako by to malo vyzerať ideálne na hodinách?

Na našich hodinách napríklad žiaci nikdy nepracujú s počítačom sami. Vždy sú buď vo dvojiciach, alebo vo väčších tímoch a vzdelávanie prebieha ako sociálna interakcia, skupinové poznávanie. Ide o spoluprácu, komunikáciu, spoločné riešenie problémov. A zároveň vždy prinášame prepojenia na iné predmety. Naše úlohy obsahujú prvky matematiky, finančnej gramotnosti, slovenčiny, čítania s porozumením či prvouky. Využívame čarovnú skutočnosť, že prvý stupeň základnej školy umožňuje ľahšie prepájať predmety, keďže ich spravidla učí jeden učiteľ. Chceme predsa, aby naša informatika pomáhala rozvoju žiakov aj v ostatných predmetoch. A teším sa na časy, keď na túto ponuku zareagujú ostatné predmety – podobne ústretovo a produktívne.

 

 

Veľa sa hovorí o tom, či sme technológie nenechali zájsť priďaleko a či ešte ony slúžia nám, alebo už my slúžime im. Ako vy vnímate ich úlohu v našom každodennom živote?

Ich rola je významná, či chceme alebo nie. Nemôžeme pred tým zatvárať oči. Musíme ale ľuďom ukázať, ako môžu potenciál technológií používať – nie len reproduktívne, ale aj produktívne, aby vďaka technológiám tvorili a poznávali. Skladali hudbu, maľovali, komunikovali, bádali, kreslili, plánovali, overovali... Radi dnes hovoríme o digitálnej generácii, o digitálnych domorodcoch. Je to iba mýtus. Bolo by naivné myslieť si, že každý, kto sa narodil v ostatných dvoch desaťročiach, je automaticky digitálne gramotný. Musíme mladých ľudí – a seba – učiť, ako správne technológie využívať. Nedá sa zabrániť tomu, aby deti a žiaci žili v digitálnom veku. Preto im musíme ukazovať, ako sa dá z tejto situácie získať čo najviac osohu pre ich ďalší rozvoj.

 

Ako toto učenie môžeme naštartovať už na základných školách?

Programovanie a informatika sa má učiť tak, aby žiaci získali ďalší nástroj na poznávanie sveta. A nie pre to, aby sa neskôr zamestnali v niektorej IT firme. Zvykne sa hovoriť o digitálnej demencii, vraj keď žiak zapína počítač, vypína rozum. Je mi ľúto týchto hlásateľov digitálnej demencie. Ukazujú iba na to, čo nezažili a nepochopili. Možno by sa radšej mohli prísť pozrieť do niektorej z našich tried. Napríklad dnes doobeda sme overovali Robota Emila na základnej škole v Modre. Žiaci si nevšímali záverečné zvonenie, pretože riešili rôzne informatické a matematické úlohy. Boli zaujatí poznávaním. A my sme videli, že získavajú novú silu, nové poznanie. Každý chlapec a každé dievča v triede.

 

V čom je Robot Emil taký výnimočný, že deti ho vymenia za prestávku?

Má zmysel, dáva im novú „silu“. Je zábavný, nie je to však hra. Buduje informatiku ako premyslený a systematický poznávací proces. Vzniká na základe vedeckých výskumov priamo na školách, v úzkej spolupráci so žiakmi a ich učiteľmi. S Emilom nie je informatika len o používaní počítača. Stáva sa skúmaním a riešením problémov, vyžaduje analytické a logické myslenie, podporuje tvorivosť a sebavyjadrovanie. Rešpektuje úroveň kognitívneho rozvoja žiaka a jeho potreby. A dôležitá je aj už spomínaná spolupráca s ostatnými v skupine. Keby sme dali deťom Emila domov – takého, aký je v škole, a s tým, čo riešia v škole, asi by povedali, že je milý a krásny, alenudný. Akonáhle však majú problémy riešiť spolu a dohadovať sa o svojich výsledkoch, objavia úplne iný rozmer a dostanú sa v rozmýšľaní omnoho ďalej. Dokážu sa navzájom podporiť, ale aj poškriepiť o správnom riešení. Diskutujú spolu a argumentujú. Uvažujú nahlas a spolu. A spolu sa učia! To je nesmierne cenné. Učia sa komunikovať, vyjadrovať svoje názory, obhajovať ich, byť vytrvalý a nevzdávať sa. Veľa sa dnes píše o tom, že musíme v žiakoch rozvíjať vôľu a silu nevzdať sa, nenechať sa odradiť prvým neúspechom. A výskumy potvrdzujú, že dobre premyslená a riadená práca s počítačom vie k tomuto prispieť. Ukazuje sa tiež, že správne vyučovaná informatika môže zlepšiť aj postoj žiakov k matematike, zlepšuje ich systematické a logické uvažovanie, prácu s argumentami. A to ocení každý múdry učiteľ.

 

Pred desiatimi rokmi sme na Slovensku zaviedli povinnú informatiku od prvého stupňa základnej školy, ale neurobili sme skoro nič pre to, aby sme naučili pedagógov učiť ju. Prvostupňoví učitelia na túto novinku nie sú pripravení, pedagogické fakulty sa im v tomto smere venujú len minimálne, učitelia nemajú k dispozícii ani učebné materiály. A presne preto vyvíjame Emila a tvoríme k nemu aj metodické materiály a školenia.

 

Popísali ste problém vzdelávania prvostupňových pedagógov. Na vašej katedre vychovávate učiteľov informatiky pre druhý stupeň základných škôl a pre stredné školy. Tam je to lepšie?

Každý rok u nás tento odbor skončia asi traja až štyria študenti. Kapacitu na katedre však máme aspoň pre 80 absolventov. A Slovensko by potrebovalo každý rok možno 150, možno viac. Záujem je malý, pretože každý, kto je šikovný v informatike, sa vie zamestnať v atraktívnejšom prostredí než v školstve. Lenže tento problém už vidíme aj pri matematike, fyzike či chémii. Toto je pre Slovensko časovaná bomba. Kto bude o päť či desať rokov učiť informatiku? Kto bude učiť prírodovedné predmety? Kto bude učiť angličtinu? Kto bude učiť?

 

Vráťme sa ešte trochu späť v čase. Máte obrovské skúsenosti z rôznych zahraničných projektov. Ako sa Vám podarilo preraziť za hranicami?

Po roku 89 sme začali s kolegom Blahom chodiť na rôzne vedecké konferencie v iných západoeurópskych krajinách. Bola v tomto dobrá doba, zahraničné univerzity nás s radosťou podporovali, organizátori konferencií nás niekoľko rokov ochotne pozývali a odpúšťali nám väčšinu nákladov. Vedeli, že sme žili na odvrátenej strane železnej opony. A keďže sme mali veľa skúseností s vyučovaním informatiky, veľa skúseností s vývojom a výskumom v tejto oblasti, mali sme nielen čo počúvať, ale aj prezentovať. Spomínam si, že ma raz pozvali na akciu UNESCO na univerzitu v holandskom Enschede, kde nám chceli predstaviť, čo všetko sa dá robiť v škole s počítačmi. Keď som im napísal, čo už v tejto oblasti robíme, stal som sa z poslucháča ich prednášajúcim.

 

Tak sme si postupne začali v našom tíme budovať meno a rešpekt. Už v roku 1992 sme v Rakúsku predstavili naše programovacie prostredie Comenius Logo, ktoré účastníkov oslovilo. Za pár rokov sa používalo snáď v 10 či 15 krajinách Európy a v Južnej Amerike. Tak sme sa stali uznávanými výskumníkmi a autormi v tejto oblasti a mohli sme rozbehnúť ďalšie zaujímavé zahraničné spolupráce. Potom sme vytvorili programovacie prostredie pre najmenších, Cirkus šaša Tomáša, ktoré bolo vo svete celkom úspešné. A koncom deväťdesiatych rokov Imagine Logo, ktoré sa v školách v niektorých krajinách, vrátane Slovenska, používa dodnes.

 

Dá sa vôbec dosiahnuť väčší úspech?

Donedávna by som asi označil naše predchádzajúce softvérové projekty za najväčší úspech nášho tímu. Ale dnes už mám chuť povedať, že to asi bude Emil – programovacie prostredie a metódu na vyučovanie základov programovania už na prvom stupni základnej školy. Mám taký pocit, že ak sa nám celý Emil podarí, ako dúfame, bude to revolúcia.

 

 

Zapojili ste do jeho vývoja aj súčasných žiakov a učiteľov?

Presne tak a to sa aj oplatilo! Myslím si, že prvýkrát prinášame školám a ich primárnemu stupňu vzdelávania – a to aj v medzinárodnom kontexte – podporu pre ucelený poznávací proces v informatike, v jej úplných školských začiatkoch.

Niekto tvrdí, že informatika na prvom na škole nefunguje preto, lebo ju učitelia zle učia, lebo sú zlí „informatici“. My sme zaujali iný postoj. Ak odborníci a metodici v rôznych krajinách pripravujú školskú informatiku tak, že ju učitelia nevedia učiť, je to chyba odborníkov. Nie učiteľov. My ju chceme robiť tak, aby ju s podporou našich materiálov a softvérových prostredí robiť dokázali. A chceli. Na prospech svojich žiakov.

 

A ešte bodka na záver: svojou prácou by som chcel tiež prispieť k tomu, aby sme začali mať u nás na Slovensku opäť úctu k poznaniu a poznávaniu, lebo sa mi vidí, že sa kamsi stratila. Občas mám pocit, že je populárne byť hlúpy. Mnohé známe osoby sa v televízii chvália tým, že zlyhávali v matematike. Alebo v škole ako takej. To je nemysliteľné a neakceptovateľné. Toto treba systematicky meniť. Možno i školu. A celkom určite náš postoj k nej a k vzdelaniu. Zlyhávať v škole nie je úspech. Je to škoda a hanba.