"September je mesiac, keď chodíš celý deň s bundou pod pazuchou, lebo mame bola ráno zima." Poznáte tento vtip? Každý rok na jeseň sa na ňom smejeme. Ale pravdou je, že keď sa počas tých niekoľkých týždňov na sklonku leta ideme prejsť mestom, bundu pod pazuchou si naozaj nesie väčšina detí, ktoré stretávame.
Nikdy ma nenapadlo dať si tento zvláštny módny úkaz do súvislosti s dôverou. Ako mama som mala pochopenie pre všetky moje kolegyne-matky, ktoré ráno dieťa zababušia v dobrej viere, že v tomto teplúčku bude lepšie chránené pred zlým svetom. A zimou. A bacilmi. A tak, veď viete.
Ale späť ku dôvere. Pretože je to práve ona, ktorá na nás vyskakuje z každej stránky novej knižky Zachariáš a studená voda. Dôvera rodiča voči dieťaťu. Dôvera v seba samého. Dôvera a nedôvera. Toto všetko nájdete v krásnom príbehu o chlapcovi, ktorý jedného dňa uvidí plavca a už ho nedokáže pustiť z hlavy. Prečo? Pretože plavec pláva v studenom mori, navyše v čase, keď už všetci okolo neho majú na sebe teplé bundy a čiapky. „Ako je to možné? To mu nie je zima?“, vŕta Zachariášovi v hlave.
Vždy je to okamih. Stane sa niečo neobvyklé, zvláštne, čo nás inšpiruje, posunie vpred a už niet návratu. Toto sa prihodilo aj nášmu hlavnému hrdinovi. Zachariáš sa začne otužovať, pretože chce byť ako ten plavec. Túži vyjsť v ústrety zime a chladu a rozšíriť tak svoje obzory. Možnosti svojho tela. Čo myslíte, čo sa stane?
Zachariášove snahy sa nestretnú s pochopením. Jeho najbližší spochybňujú jeho nápad s otužovaním. Pretože takto to predsa nikto nerobí! Sú plní obáv a strachu - čo ak Zachariáš ochorie? Poznávate sa v tom? Ten vtip na začiatku tohto textu v skutočnosti nie je vtipom. Je to realita vzťahu rodič – dieťa. Rodič, ktorý je múdrejší a skúsenejší, radí svojmu dieťaťu, ako to urobiť správne. Lebo rodič vie, ako sa to má a ako sa to nemá robiť. Zámeno „to“ môžete v predchádzajúcej vete nahradiť takmer čímkoľvek. Jednoducho, rodič kráča po zemskom povrchu dlhšie, ako jeho potomok. Rodič vie. A dôvera voči schopnostiam našich detí častokrát začína a končí tam, kde sa nachádza hranica „takto to robia všetci, takto je to správne.“
Zachariášova cesta k otužovaniu je preto kľukatá, plná pochybností, ale aj odhodlania. V istom momente uvažuje, prečo mu dospelí neveria keď tvrdí, že mu nie je zima. Prečo nedôverujú jeho vlastným pocitom, jeho záverom o tom, či mu je alebo nie je teplo? V inej časti príbehu nachádza novú motiváciu vytrvať vo svojom snažení. Je natoľko silná, že pre svoj nápad získava podporu svojho otca. A tá je kľúčová. Pretože každý z nás potrebuje, aby mu niekto dôveroval.
V knižke však objavíme aj ďalšie myšlienky hodné zamyslenia. „Ich slová a strachy som k sebe nepúšťal,“ hovorí Zachariáš. Silou vlastnej mysle dodáva svojmu telu odvahu a sám seba uisťuje o tom, že je zdravý. Pripomína vám to niečo? V čase, keď už viac než rok čelíme celosvetovej pandémii je viac než dôležité nepustiť k sebe strach. Nebáť sa, ale starať sa o svoje zdravie. Začať pozitívnou myšlienkou je naozaj jednoduché a najmä, účinné.
Vraví sa, že rodinu si nevyberáme. To, či nás naši najbližší podporia, alebo naopak spochybnia, neovplyvníme. Čo však urobiť môžeme je, že neprestaneme veriť sami sebe. Iste, s podporu druhých sa kráča po svete o niečo ľahšie. Môžeme si na to všetci spomenúť, keď budeme nabudúce v situácii, v ktorej sa vôľa našich detí (blízkych, priateľov...) stretne s našim zaužívaným „ale správne je to takto“. Naozaj je? J
Knižku Zachariáš a studená voda napísal Daniel Rušar. Jeho tvorba pre deti je zároveň tvorbou pre ich rodičov. Pretože spoločné čítanie a spoločné premýšľanie o príbehoch spája rodinu. Atmosféru rozprávania o Zachariášovi dopĺňajú „chladivé“ ilustrácie Adely Režnej. Ich modro-biele odtiene nás vťahujú do chladnej vody, aby sme v nej spoločne s hlavným hrdinom objavili krásu, silu a dôveru. Ponorte sa pod hladinu aj vy, neoľutujete!
