Moje dieťa je perfekcionista. Môže mu to ublížiť?

Foto: Bigstock
Ak je vaše dieťa perfekcionista, mali by ste / Foto: Bigstock

Hoci sa môže zdať, že perfekcionizmus je v poriadku, takéto deti nemajú na ružiach ustlané. Podľa odborníkov im okrem trápenia hrozia oveľa závažnejšie psychické poruchy.

 

Nedokážu strpieť chyby a cítia sa kvôli nim trápne. Rozplačú sa, ak nie sú najlepší z najlepších, byť na druhom mieste je pre ne absolútna tragédia. Preto zostávajú v istote komfortnej zóny a vyhýbajú sa tomu, aby robili niečo, čo nedokážu perfektne.

 

Perfekcionizmus nesie mnoho negatív

Michele Kambolis, detská psychologička z Vancouveru definuje perfekcionizmus ako pokus kontrolovať okolnosti, v ktorých sa dieťa necíti dobre. Pretože takáto kontrola poskytuje dieťaťu akúsi dočasnú útechu.

 

Deti, ktoré sú perfekcionistami lipnú na svojich tvrdých štandardoch, ktoré si samy stanovili. Veria, že ak spravia chybu, zaslúžia si trest a už nikdy viac nič nedosiahnu. Vedci spájajú perfekcionizmus s úzkosťou, závislosťami a poruchami príjmu potravy. Práve úzkosť je koreňom celého problému. Perfekcionizmus stojí za prokrastináciou a potrebou zachovať aktuálny status quo. Zabíja kreativitu, pretože vedie kroky dieťaťa ďaleko od akéhokoľvek rizika a neznámej cesty, k vyhýbaniu sa rôznych nových prístupov a riešení. 

 

Perfekcionizmus sa nerovná pozitívnej motivácii k lepším výkonom. Existuje totiž obrovský rozdiel medzi zdravou priebojnosťou a nezdravým perfekcionizmom, ktorý je najzreteľnejší na emocionálnej úrovni. Tá prvá prináša optimizmus, energiu, radosť. Perfekcionizmus je naopak, silený, bolestný a nekončiaci. Túžba naučiť sa a niečo dosiahnuť je typická pre priebojnosť, pre perfekcionizmus zase strach zo zlyhania. Preto úspešných ľudí motivuje túžba podať čo najlepší výkon a zároveň sa príliš nestresujú nad svojimi slabosťami. Perfekcionista však bojuje o uznanie a prijatie, takže jeho chyba znamená, že on sám je nanič. Perfekcionizmus má negatívny dopad na psychiku dieťaťa, pretože sebakritika vedie k nižšiemu sebavedomiu, čo sa z krátkodobého hľadiska prejavuje napríklad hysterickými scénami, vystresovanými deťmi a rozhnevaným okolím.

 

Čo môžu urobiť rodičia

Rodičia detí, ktoré sú perfekcionistami často hľadajú spôsob, ako im pomôcť. Kľúčové je, podľa odborníkov, byť správnym vzorom v správaní a tiež v poskytovaní rôznorodých príležitostí na to, aby dieťa vyvážilo plusy aj mínusy diania.

Preto si v prvom rade dávajte pozor na to, ako sa pred dieťaťom vyjadrujte, najmä ak ste pod tlakom. Ak budete vravieť: „Keď toto nedokončím, nebudem nikdy spokojný. Keď sa šéfovi nebude pozdávať moja analýza, umriem!“, ukazujete dieťaťu negatívne myslenie. V prípade, že vám niečo nevyjde podľa vašich predstáv, povedzte: „Makal/a som na tom a bavilo ma to. Som rád/rada, že je to dobré, nemusí to byť úplne dokonalé.“ Podobne, keď dieťa niečo vytvorí, nehovorte, ako skvele to vyzerá, skôr povedzte: „Vidím, že si spokojný/á so svojim dielom.“ Sledujte samých seba, či nemáte negatívny prístup a ak áno, skúste nájsť alternatívu a pozitívny spôsob na vyjadrenie frustrácie a pomôžte deťom, aby to robili podobne.

 

Ustrážte svoje očakávania. Ak dieťa prinesie na vysvedčení samé jednotky a jednu dvojku, rodič môže nepremyslene povedať: „Super, nabudúce si opravíš aj tú škaredú dvojku.“ Nemyslí tým síce nič zlé, ale dieťa môže takéto slová interpretovať tak, že musí mať samé jednotky, aby boli rodičia šťastní. Možno rodičia ani neľúbia syna/dcéru s dvojkou na vysvedčení. Deti by však mali vedieť, že ich bezpodmienečne milujeme a vidíme, ako veľmi sa snažia. Chceme ich podporiť, aby dosiahli čo najlepšie výsledky a pokiaľ je tá dvojka z matematiky to najlepšie, čo sa im podarilo dosiahnuť, tak to je ten cieľ. Deti by mali vedieť a chápať, že samé jednotky nie sú až tak dôležité a rodičia ich ľúbia pre ne samotné, nie pre dokonalé výsledky alebo ideálne správanie.

 

Ak viete o niečom, na čo má vaše dieťa talent, je na mieste podporiť ho, osláviť úspechy, ale nepreháňať to. Pretože tak by sa deti mohli stať závislé na pochvalách a len vďaka nim sa cítiť dobre. Pre perfekcionistické deti je typické, že sa dokážu sústrediť na jediný chybný krok pri tanci, jediný falošný tón pri hre na hudobný nástroj alebo na škvrnu na obraze. Nemávnite nad tým rukou so slovami: „Ach, nič sa nedeje. Nikto si to nevšimol. To je v pohode.“ Ak sa budete pokúšať opraviť veci alebo minimalizovať ich dopad, nepomôže to rozrušeniu a stresu dieťaťa. Najprv by ste mali dieťa pochopiť a uznať jeho pocity. Neskôr sa môžete porozprávať o pozitívnych stránkach danej situácie a naučiť ich, ako sa s nepodareným krokom vyrovnať. Každý deň sa im snažte ukázať, ako sa vy vyrovnávate s niečím, čo nevyjde podľa vašich predstáv.

 

Prečítajte si tiež: Nevychovávajme z detí perfekcionistov, nie je to cesta ku šťastiu

 

Život prináša sladké i trpké chvíle

Vystavuje dieťa príležitostiam uspieť i zlyhať. Deti so sklonom k perfekcionizmu sa vyhýbajú čomukoľvek, v čom nie sú najlepšie, pretože sa boja, že za chyby budú potrestané alebo ich ostatní nebudú mať radi. Pomocou hier sa však môžu naučiť, že zábava je aj vtedy, ak prehrávajú. So staršími deťmi sa môžete rozprávať o ľuďoch, ktorých považujú za svoj vzor a ukázať im na konkrétnych príkladoch, že hoci sa zdajú dokonalí, ak oni robia chyby. Čítajte si o tom, ako sa títo známi ľudia naučili vyrovnať s neúspechom. Skúste sa zasmiať nad vašimi chybami a omylmi a prijať ich. Deti by sa mali naučiť zniesť aj nepríjemný pocit, pretože aj to je súčasť života.

 

Venujte deťom čas. Platón vraj povedal, že za hodinu hry zistíte o človeku viac než za rok konverzácie. Ak sa budete s deťmi hrať a robiť s nimi niečo, čo ich baví, dostávate príležitosť vojsť do ich sveta a dávate im možnosť uvedomiť si, že vám na nich záleží a že im rozumiete. Ak vám dovolia počúvať ich, keď im je ťažko, sú v strese alebo sa boja, vyhrali ste. Keď sa vám totiž podarí udržať správne emocionálne spojenie s vašim perfekcionistickým dieťaťom, v ťažkých časoch spoločne ľahšie preplávate problémami. Vaša bezpodmienečná láska a úprimný záujem pomôže dieťaťu zniesť búrku, pretože bude vedieť, že vy ste jeho prístav. 

 

Naučte deti sústrediť sa na proces, nie výsledok. Napríklad pri futbale sa malí hráči často sústredia na prehru a pociťujú ju ako zlyhanie. Niektorí sa dokonca môžu začať obviňovať a sťahovať si kolektívnu prehru na seba. Stávajú sa úzkostlivými, a preto nedokážu naplno rozvinúť svoj talent a naplniť potenciál. Z lásky k futbalu sa stáva príťaž. Takýto spôsob myslenia je potrebné zastaviť a sústrediť sa na to, čo dokáže každý jednotlivec kontrolovať sám. Svoj prístup, etiku, prípravu. Len vtedy sa opäť vráti radosť z hry. Ak budú deti vedieť, že stačí, ak sa budú snažiť najlepšie ako sa dá, krok za krokom pochopia, že nemôžu stále iba vyhrávať. Čím skôr sa to naučia, tým budú šťastnejšie.

Zdieľať na facebooku