http://sk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=pyBLof_1tJFs2mFLvdYSh_UVrocRrBsq67YxVpr5wOj.F7/fastid=naqaxhriiwgrqphcbzfuskyfuymr/stparam=sioeeusnok/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url= http://sk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=pyBLof_1tJFs2mFLvdYSh_UVrocRrBsq67YxVpr5wOj.F7/fastid=naqaxhriiwgrqphcbzfuskyfuymr/stparam=sioeeusnok/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.cerstvehlavicky.sk/?utm_campaign=cerstve_hlavicky&utm_medium=mobile_branding&utm_source=eduworld&utm_content=300x300&utm_term=kaufland
Články: Pre študentov
O projekte

 

Nevychovávajme z detí perfekcionistov, nie je to cesta ku šťastiu

Martina Matejová
Autor článku
Foto:Shuttrstock
Snaha o dokonalosť vo všetkom, čo robíme, je v dnešnej dobe plnej nekonečných úloh a podnetov cesta do pekla. / Foto:Shuttrstock

Perfekcionizmus môže deťom zobrať odvahu robiť chyby, hľadať kreatívne riešenia a vyvolať v nich pocity hanby vyúsťujúce až do závažných mentálnych ochorení.


V našej kultúre sa perfekcionizmus vníma ako pozitívna vlastnosť. Spomeňte si napríklad na pracovný pohovor, kde s nadľahčením uvediete práve perfekcionizmus ako vašu negatívnu vlastnosť. HR manažér s úsmevom prikývne a obaja viete, že je to lepšie, než priznať, že nevenujete pozornosť detailom. Aj keď je uvedená situácia možno nadnesená, je dôležité mať vlastné snahy o perfekcionizmus pod kontrolou. Deti sa totiž viac naučia z toho čo vidia, než z toho, čo im hovoríme. Ak im ukážeme, že s láskou berieme ich zakopnutia a pády počas bláznivého detstva, búrlivých tínedžerských rokov až do dospelosti, dáme im slobodu a silu stavať sa k chybám podobne. Môžu tak nájsť svoje miesto v živote, poučiť sa z chýb a nájsť to, čo ich bude napĺňať.

 

Sme tlačení k perfekcionizmu

Tendencia k perfekcionizmu začína už v detstve a je stále bežnejšia. Vedci vo svojej metaanalýze sledovali jej rast medzi rokmi 1989 a 2016, aby porovnali perfekcionizmus medzi generáciami v Amerike, Kanade a Veľkej Británii. Zistili, že jeho nárast je obrovský, napríklad študent z minulého roku má silnejšie sklony k perfekcionizmu v porovnaní so študentom z roku 2000. Tento nárast však neznamená, že každá ďalšia generácia je šikovnejšia, skôr hovorí o tom, že je smutnejšia, znechutenejšia a podceňuje svoj vlastný potenciál.

 

Nárastu perfekcionizmu pomáha aj školský systém založený na štandardizovaných testoch a náročných prijímacích skúškach na univerzity. Niet sa preto čo diviť, že rodičia kladú na seba i na deti vyššie nároky a dostávajú sa pod tlak byť ešte lepší, dosiahnuť viac. Lenže ak je jediným cieľom úspech, deti sa začnú vyhýbať chybám. Keď počujú pochvalu vždy, keď spravia niečo dobré, no v prípade pochybenia ako rodičia mlčíme, naučíme ich, že sa majú snažiť o to, aby vyhoveli ostatným. Navyše, ak k takejto výchovnej stratégii pridáme obviňovanie detí za chyby, vyrábame si vážny problém. Vedci tvrdia, že vedieme deti k perfekcionizmu a neskôr až k depresii.


Pravdou totiž je, že tendencie k perfekcionizmu so sebou prinášajú rôzne ochorenia, napríklad depresie, úzkosti a aj u detí, anorexiu a ďalšie poruchy príjmu potravy, skorú úmrtnosť a dokonca samovraždy. Mnohé štúdie napríklad dokázali spojitosť medzi perfekcionizmom a strachom z vystupovania pred inými ľuďmi už u detí vo veku 10 rokov. Problém je, že pre perfekcionistov je vystúpenie spojené s mienkou o sebe. Keď neuspejú, nie sú iba sklamaní, že to nevyšlo. Hanbia sa za seba. Perfekcionizmus sa stáva spôsobom ochrany pred hanbou, pretože ak sú perfektní, nikdy nezlyhajú a keď nezlyhajú, nemajú dôvod sa hanbiť. Výsledkom je bludný kruh, do ktorého sa celoživotne zamotajú.

 

Odvrátená strana perfekcionizmu

Nič nie je absolútne dokonalé. Každé jing má svoje jang. Všetci máme vlastnosti, na ktoré sme hrdí a zároveň také, ktoré nás robia nedokonalými. Neúspech a pád sú súčasťou ľudstva a nedá sa im vyhnúť. Ani to nie je najlepší nápad. Snaha o perfekcionizmus totiž často prichádza so sebakritikou, strachom z negatívneho hodnotenia a pocitom hanby, keď sa veci nevyvíjajú tak, ako sme si predstavovali. Perfekcionizmus stojí v ceste zdravému riskovaniu, spomaľuje postup, obmedzuje rast a možnosť objavovať. Je unavujúci, beznádejný a úplne zbytočný. Na druhej strane, síce môže držať naše deti pevne v zajatí, niektoré vlastnosti vedúce k perfekcionizmu nemusia byť až tak negatívne. Ide najmä o húževnatosť, vytrvalosť či odvahu ísť za svojim cieľom, za vecami, ktoré sú dôležité. Dôležité je podporiť ich tak, aby dieťaťu v konečnom dôsledku prinášali osoh a neboli na ťarchu.

 

Odvaha stojí na prvom mieste, pretože pomôže deťom preniesť sa cez náročné výzvy, ktoré ich v živote čakajú. Deti by mali vedieť, že nemusia mať výborné známky, vždy pravdu a vynikať, pretože odvaha nesie v sebe stopy všetkých týchto zručností. Príde neúspech a chyby, ale dieťa bude potrebovať odvahu na to, aby sa dokázalo opäť postaviť, otriasť sa s vykročiť s dôstojnosťou a pripravenosťou na ďalšiu príležitosť.

 

Keď sa synovi či dcére niečo nepodarí, pravdepodobne príde pocit hanby a strachu, ktorý je tak často spojený práve s neočakávaným nepríjemným koncom. Ak sa v rozhovore s dieťaťom sústredíte na ich snahu a náročnosť úlohy, pomôže vám to zostať s ním na jednej lodi, zvýši to jeho dôveru vo vás a podporí odvahu a chuť zdravo riskovať pri ďalšej príležitosti. Povedzte mu preto niečo ako: „Byť brankárom/baletkou, je občas dosť náročné. Páči sa mi, že si sa dnes na tréningu tak snažil/a“. Cieľom je ukázať deťom, že chyby a neúspech sú príležitosťou na učenie, na rast a ďalší posun, nie koniec. Takto nebudú mať pocit, že neúspech je zlyhaním. Pretože ak sa z ich chýb stanú posmešky, zadusí sa v nich zvedavosť, deti sa budú snažiť strážiť svoje emočné prejavy a budú sa vyhýbať výzvam a neznámej pôde. Lenže ak sa budú s rodičmi cítiť bezpečne a dobre aj v časoch neúspechov, získajú tak možnosť naučiť sa, ako sa opäť postaviť na vlastné nohy, silnejší a odvážnejší než pred tým.

 

Snaha o perfekcionizmus sa často spája s potrebou vyhnúť sa hanbe. Najsilnejšia zbraň voči nej, je denné svetlo, teda príbeh, ktorý spôsobuje pocity zahanbenia vytiahnuť von a upriamiť na neho svoju pozornosť. Pretože, ak o nebudeme s dieťaťom hovoriť o tom, čo sa stalo, pocit hanby v ňom môže naďalej rásť. Rozhovor navyše môže priniesť dôkaz o tom, že spraviť chybu neznamená zlyhať, niekedy nesprávny krok môže vyústiť v lepší koniec, než sa javil na začiatku. Hovorte s dieťaťom o vašich nedokonalostiach a chybách, ale zdržiavajte sa jeho kritizovania.

 

Nechajte deti robiť chyby

Nesnažte sa svojmu dieťaťu iniciatívne pomáhať, aby sa cítilo lepšie. Najviac mu totiž pomôže, ak uvidí, že jeho chybný krok nie je nič zásadné, že napriek pochybeniu je stále pre vás hrdinom. Váš syn či dcéra by mal vedieť, že je dokonalý/á aj so svojimi nedokonalosťami a vy ho/ju bezprostredne prijímate v milujúcom a vrúcnom, bezpečnom domácom prostredí, kde sa nemusí obviňovať a jeho/jej pocity sú akceptované. Takto sa naučí, že nedokonalosti nezmenia jeho/jej podstatu, to aký/á je, ako veľmi ho ľúbite a čo všetko dokáže.

 

V rámci rozhovoru môžete dieťaťu povedať o vlastných nedokonalostiach, napríklad: „Tak to ťa muselo sklamať. To sa stalo aj mne a dosť ma to rozhodilo.“ Je logické, že chceme pomôcť tým, na ktorých nám najviac záleží, že chceme pre deti, aby nikdy nepoznali horkú chuť prehry a najradšej by sme im pozametali chodníček, po ktorom kráčajú, aby ani raz nezakopli a nespadli. Ale nemusíme to robiť. Niekedy je najlepšia pomoc nepomáhať, aby deti mohli objaviť všetko to, čo objaviť majú.

 

Život prináša úžasné výšky, ale aj hrozivé pády. Je na nás, aby sme sa z nich poučili rovnako dôkladne, ako dokážeme oslavovať úspech. Preto doprajte deťom možnosť precítiť a prejaviť svoje emócie, aj tie, ktoré ich mätú. Síce to môže naštartovať vaše vlastné obavy a úzkosť, pretože je náročné vidieť niekoho blízkeho ako veľmi sa trápi, no ak ovládneme svoju túžbu pomôcť im, dáme im možnosť zistiť, že tie nepríjemné pocity spojené s neúspechom ešte nemusia byť dôvodom na to, aby zabudli na svoju odvahu. Deti sa dozvedia, že zle sa budú cítiť len určitý, obmedzený čas. Môžete im povedať napríklad: „Zdá sa, že si sklamaný/á. Túžil/a si po jednotke. Je to hrozné, keď veci nejdú tak, ako by sme chceli, to chápem.“

 

Ako spoznáte perfekcionizmus u dieťaťa?

  • Dieťa má nechuť vyskúšať niečo nové a neznáme, aby sa vyhlo pochybeniu.
  • Dieťaťu dlho trvá vypracovanie zadania, lebo neustále kontroluje, či nespravilo chybu.
  • Dieťa odsúva náročnú úlohu v snahe vyhnúť sa neúspešnému riešeniu - prokrasitnuje.
  • Dieťa prosí o pomoc, aj keď nemusí, z dôvodu strachu z možného omylu.
  • Keď dieťa spraví chybu, je v strese, hnevá sa, je nešťastné.
  • Má tendenciu myslieť čierno-bielo. Ak výsledok nie je dokonalý, je to celé zle.
  • Je príliš sebakritické.
Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Výskum
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.