Odkladanie povinností a neschopnosť niečo dokončiť sa objavuje už aj u detí. Rodičia by mali dohliadnuť, aby si dieťa dokázalo organizovať čas a plniť svoje úlohy.
Asi každý z nás pozná upravené príslovie: „Čo môžeš urobiť dnes, odlož na pozajtra a máš dva dni voľna“. Človek sa nad ním možno pousmeje, ale stále častejšie sa stretávame s tým, že odkladanie práce na neskôr sa stáva realitou a ochromuje fungovanie ľudí v práci, doma či v škole. Hoci odkladanie práce na neskôr nie je len problémom dneška, viaceré faktory dnešnej doby naše plnenie úloh zhoršujú. Keby nebola „posledná chvíľa“, veľa vecí by nikdy nebolo dokončených. Neustále odkladanie povinností na neskôr sa ale netýka iba dospelých, objavuje sa aj u detí a je potrebné začať s tým pracovať čo najskôr.
Ide o fenomén nazývaný prokrastinácia. Dala by sa chápať ako nelogické a zároveň zámerné odkladanie nejakej plánovanej činnosti, ktoré je často spojené s nepríjemnými pocitmi a negatívnymi emóciami (výčitky svedomia, strach zo zlyhania), ktoré môžu viesť od zníženia sebavedomia až k depresiám.
Predstavuje typ správania, ktorého príčinami môžu byť:
- strach (z náročnosti úloh, z odmietnutia, z neúspechu),
- preťaženie a tlak na výkon,
- nesústredenosť a prelietavá pozornosť,
- práca bez sebarealizácie,
- perfekcionizmus.
Správanie človeka má častokrát svoje korene už v detstve. Prokrastinácia v mladšom školskom veku sa spája predovšetkým so zníženou schopnosťou sebaregulácie.
Schopnosť sebaregulácie a exekutívne funkcie sú duševné procesy, ktoré nám umožňujú plánovať, stanoviť si ciele, zamerať na niečo pozornosť, zapamätať si inštrukcie a úspešne zvládať viaceré činnosti naraz.
Deti pri narodení týmito zručnosťami nedisponujú, majú iba potenciál rozvíjať ich. Vzťah s rodičmi a podmienky prostredia výrazným spôsobom ovplyvňujú neskorší vývin týchto schopností. Ak nedostanú to, čo potrebujú, alebo ak sú, v tom horšom prípade, tieto vplyvy zdrojom stresu, vývin týchto zručností sa môže oneskoriť alebo narušiť. V rámci sebaregulácie zohrávajú najvýznamnejšiu úlohu sebadisciplína a sebaúcta.
Sebadisciplína sa rozvíja predovšetkým medzi tretím a šiestym rokom života. Deti postupne získavajú nad sebou kontrolu, vedia sa ovládať. Sú menej impulzívne a ľahšie sa im dá dohovoriť. Dôležité je:
Nižšia sebadisciplína je spojená s nízkou ochotou odolávať lákadlám a pohodliu a neschopnosťou stáť si za svojimi predsavzatiami. V dnešnom svete je tých lákadiel viac. Najväčším pokušením sú pre deti asi technológie. Rady pozerajú televíziu, hrajú hry a sú obklopené množstvom podnetov a signálov z internetu, vrátane sociálnych sietí. Dôsledkom toho sa učenie, úlohy a povinnosti dostávajú do úzadia. Preto je veľmi dôležité ich naučiť sebadisciplíne a sebakontrole postupne už v predškolskom veku.
V prvých rokoch školskej dochádzky zohráva najdôležitejšiu úlohu rodič. Rodičia prváčikov to majú asi najťažšie. Musia pokojne sedieť a nevybuchnúť od zlosti, ak sa čiarky nedaria tak, ako treba a to chce veľkú dávku trpezlivosti. Netreba zabudnúť, že dieťa je zrkadlom rodiča a to, čo rodič nevlastní, nemôže posunúť ďalej. Pre niektoré deti je ťažšie vedieť sa koncentrovať a zorganizovať si čas, stanoviť si ciele. Treba ich to naučiť. Tým, že si rodič sadne k dieťaťu a spoločne vytvoria systém a metódu učenia sa, postupne si to osvojí. Istá dávka povzbudenia určite pomôže a posunie ho vpred.
Dospelí by mali deťom zabezpečiť prostredie pre správny vývin exekutívnych funkcií zavádzaním určitých rutinných zvykov, predvádzaním vhodného spoločenského správania, vytváraním a udržiavaním vzťahov, kde je vzájomná podpora a spoľahlivosť. Na všetko je potrebný čas a veľká dávka trpezlivosti.
