Vedci preukázali, že krikom na svoje dospievajúce deti ich môžeme nevedomky postrčiť na šikmú plochu. Varujú, aby sme našli iný spôsob riešenia problémov a kriku sa pri výchove oblúkom vyhýbali.
Všetci sme ľudia so svojimi pozitívnymi aj negatívnymi stránkami. Niekedy sme náladoví, hneváme sa, sme frustrovaní. Niekedy kričíme. Na tých, ktorých máme radi, aj tých, na ktorých nám nezáleží. Niekedy náš krik skĺzne po obeti a ovplyvní ho len zľahka. Inokedy však zatne príliš hlboko.
Ak by sme mali pomenovať jeden dobrý dôvod, prečo krikom riešiť situácie, museli by sme sa zamyslieť nadlho. A zrejme by sme ho aj tak nenašli. Krik nás nedonúti počúvať, nedodá nám vplyv, neposilní spojenie s druhým človekom. Krik obviňuje, zahanbuje, mätie a kvôli nemu sa od seba vzďaľujeme. V kriku sa stráca akýkoľvek potenciál na empatiu, kompromis alebo pochopenie.
Žiaden dospelý by nezmenil svoje správanie preto, lebo na neho niekto iný kričí. Tak prečo by to mali spraviť deti a tínedžeri? Na nich to nielenže neplatí, ale práve naopak, ubližuje im to. Krik, vyhrážanie a tvrdá verbálna disciplína môže spôsobiť rany, ktoré sa nikdy nezahoja. Namiesto toho, aby disciplína podporila dobré správanie, robí opak. Tínedžeri sa v škole správajú nevhodne, klamú a kradnú, bijú sa. U detí, ktoré sú vystavené takémuto spôsobu výchovy vo veku 13 rokov, sa neskôr rozvinú symptómy depresie.
Kričiaci rodičia majú problémové deti
Vedci tvrdia, že tínedžeri vnímajú krik podobne citlivo ako my. Do ich výskumu sa zapojila takmer tisícka rodín zo strednej triedy s deťmi. Výsledky preukázali, že ak sú rodičia nepriateľsky naladení voči deťom, u mládeže sa zvyšuje riziko prekračovania hraníc a zákonov. Navyše, tínedžeri sú hnevlivejší, podráždenejší a bojovnejší.
Faktom je, že v rodinách, ktoré sa do prieskumu zapojili, nešlo o žiadnych tínedžerských výrastkov, išlo o bežné, štandardné modelové rodiny. Väčšina rodičov uviedla, že by ich ani nenapadlo znížiť sa k fyzickým trestom voči svojim deťom. No mnohí už v minulosti neraz zvýšili na deti hlas. Hoci sa tvrdá fyzická disciplína stavia v spoločnosti často na inú úroveň ako tá verbálna, ich podstata je rovnaká a negatívny dopad porovnateľný. Navyše, vedci zistili, že ani tzv. rodičovské teplo, teda vysoký stupeň lásky a emocionálnej podpory rodičov voči svojim deťom, nedokázal znížiť dopad verbálnej disciplíny.
Autori štúdie tiež poukázali na to, že čím viac sa dieťa zamotávalo do problémov, tým viac na neho rodičia kričali. A čím viac rodičia na dieťa kričali, tým častejšie bolo jeho správanie problémové. Vytvoril sa tak akýsi začarovaný kruh, z ktorého sa len ťažko vystupuje. Rodičia sú v ťažkej roli, problémové správanie detí ich núti po nich kričať, no krik tlačí na tínedžerov, aby sa správali problémovo.
Krik má negatívne dôsledky
To, ako tvrdá verbálna disciplína funguje, je zrejmé. Nie je prostriedkom na zlepšenie správania. Naopak, len ho zhoršuje. Krik ničí dobrú vôľu a ohrozuje vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Učí dieťa, aby sa vyhýbalo určitému správaniu len preto, aby sa vyhlo rodičovskému kriku. Mení a ovplyvňuje správanie spôsobom vyhnúť sa problémom, namiesto toho, aby podnecovalo pochopenie a rozlíšenie toho dobrého od zlého. Keď pominie hrozba trestu alebo sa zdá, že prejde aj nevhodné správanie, to, ako sa dieťa zachová, pravdepodobne nebude v prospech všeobecného blaha. Ak rozhodnutie spraviť niečo dobré, resp. rozhodnúť sa správne, nevychádza z vnútra, býva riadené vonkajšími okolnosťami, napríklad tým, kto sa díva a aká je šanca, že nám na to prídu. Vtedy sú konečné rozhodnutia zväčša tie nešťastné.
Tínedžeri vo všeobecnosti majú tendenciu odťahovať sa od rodičov. Hlavný cieľ vývinu tínedžerov je oddeliť sa od nás a nájsť svoju vlastnú nezávislosť. Sú na to prispôsobení a je to ich cesta. Len takto prídu na to, kým sú a kde je ich miesto v našom veľkom svete, nájdu spôsob, ako sa k nemu postaviť. Je to normálna, zdravá a bežná časť dospievania. Nepríjemný fakt je, že ich túžba po nezávislosti prichádza v tom najnevhodnejšom čase, keď riziká, ktorým musia čeliť, sú na maximách. Potenciál na to, aby spravili zlé rozhodnutie je obrovský, spoločnosť im nastavila niekoľko nášľapných mín, napríklad drogy, alkohol, sex, internet. Práve toto je obdobie, kedy potrebujú náš vplyv a vedenie viac, než kedykoľvek predtým, ale to, či sa rozhodnú ho vyhľadať a prijať, je výlučne v ich rukách. Nemôžeme ich donútiť, aby nás počúvali, ani aby sa vybrali tým smerom, ktorý by sme si pre nich želali my sami. Môžeme však pracovať na tom, aby sme boli niekým, za kým by chceli prísť, keď to budú potrebovať. To však neznamená, že musíme súhlasiť so všetkým, čo robia. Niekedy budú veci veľmi ťažké a komplikované. A práve vtedy, keď prídu ťažké chvíle, naša reakcia určí, koľko vplyvu nám na nich ponechajú.
Ako vychovávať bez kriku
Tínedžeri potrebujú hranice, ale tie by mali byť férové, opodstatnené, nezahanbujúce. Všetko ostatné povedie k tajnostkárstvu, klamstvám a narastaniu vzdialenosti medzi nami. Ani my by sme o radu nežiadali niekoho, koho reakcia v podobe kriku je už vopred jasná. Niekedy nie celkom uchopíme veci, ale každý z nás má silný inštinkt prežitia. A naši tínedžeri nie sú žiadnou výnimkou. Keď potrebujú informácie, vedenie, podporu, pôjdu za tými, s ktorými sa cítia dobre, ktorí sa ich snažia pochopiť a prijímajú takých, akí sú. Ak to nie sme my, rodičia, budú to ich rovesníci. Niekedy to bude fajn, inokedy to však môže byť katastrofa.
Na tínedžerov tiež platia konštruktívne dôsledky, teda niečo, čo ich poučí, nie strápni. Ak napríklad vaše dieťa nedodrží stanovený termín príchodu domov z oslavy kamaráta, najbližšej oslavy alebo večerného posedenia s kamarátmi sa nebude môcť zúčastniť. Ak sa následne presvedčíte, že už dokáže dodržať svoje slovo, žiadne tresty potrebovať nebudete. Najpopulárnejší trest, odobratie mobilu, by ste si mali ponechať len na výnimočné prípady a na krátkodobú motiváciu.
Pri výchove tínedžerov sú kľúčové tri piliere, komunikácia, láska a hranice. Ak sa ich budeme pridržiavať, vychováme zdravé a šťastné dieťa. Keď napríklad zbadáme dieťa, že robí niečo, čo sa nám páči, mali by sme ho pochváliť. Prebehne medzi nami rešpektujúca výmena, čím znížime počet tých nerešpektujúcich, napríklad v situáciách, keď sa pristihneme pri tom, že na dieťa kričíme. Chceme deti učiť, nie im ublížiť.
Dokonalí rodičia neexistujú, existujú však celkom dobrí. A takí stačia. Žiaden tínedžer nebude zlomený, ak naša schopnosť ovládať sa z času na čas zlyhá. To je v poriadku. Dieťa sa tak naučí, že nikto nie je dokonalý, aj dospelí robia chyby a niekedy nám to celé akosi vykĺzne z rúk. Uvidí, ako veci urovnať, keď sa hýbu zlým smerom a ako vyzerá človečina. Najdôležitejšie je, že krik nie je prvou voľbou a keď sa pritrafí, nie je to niečo, čo si zaslúžia. Tínedžeri si zaslúžia rodičov, ktorí ich budú viesť tak, aby ich nezahanbovali, ktorí budú voči nim otvorení a bude ľahké ich počúvať. A občas tiež spraviť chybu.
