Ako obstáť v pozícii rodiča, zniesť tlak spoločnosti na to, aby sme kontrolovali svoje dieťa a zároveň mu neublížili?
Čo môžete urobiť, keď sa dieťa ráno rozhodne, že nejde do škôlky alebo školy? Akú taktiku zvolíte? Najprv po dobrom – prosba, pokus o dohodu, obrátiť to na vtip. Pod časovým tlakom začnete pritvrdzovať a kričíte, vyhrážate sa, dávate ultimáta, pokúšate sa podplácať. Lenže dieťa si stojí za svojim: „Nie, nikam nejdem!“ Možno si teraz rozhorčene poviete, že vaše dieťa jednoducho pôjde a koniec. Bez diskusie. Lenže, ak nechcete použiť svoju fyzickú prevahu, ako to chcete urobiť? Dá sa to vôbec inak, ako nasilu ho obliecť, vziať za ruku a vyvliecť z dverí? To asi žiadny rodič nechce, no aké možnosti mu vôbec zostávajú?
Téma kontroly nad dieťaťom je vlastná mnohým rodičom. Často sa zdá, že nemáme veci pod kontrolou a zúfalo sa snažíme zmeniť to. Dieťa na druhej strane cíti, že samo rozhoduje o príliš málo záležitostiach, ktoré sa ho bytostne týkajú, od možností výberu až po samotné správanie. Bojuje s každým, kto predstavuje nejakú autoritu – rodič, učiteľ, tréner. V tínedžerskom veku sa jeho postoj ešte vyostruje. Navyše spoločnosť tlačí na rodičov, aby svojho potomka ovládali. Tí teda tlačia na deti, deti tlačia späť, vzťah sa mení na boj o moc a o správanie dieťaťa už vôbec nejde.
Tlak spoločnosti spočíva najmä v rozpore s jej vlastnými očakávaniami. Na jednej strane sa dostáva do popredia podpora individuality. Spoločnosť hovorí, aby sme sa nebáli vyčnievať z radu, išli neprebádanou cestou, hľadali inovatívne prístupy. Na druhej strane, len čo si deti, resp. mládež zvolí neštandardný spôsob, pocíti tlak, aby sa zaradili, splynuli s davom a nevytŕčali. Čo sa stane, ak stratíme kontrolu nad svojimi deťmi? Čo ak tá cesta, ktorú si dieťa zvolí, je síce neprebádaná, ale ukáže sa, že je nesprávna? Chceme svojho potomka zachrániť už vopred. Zachrániť pred sebou samým. Inokedy sa stane, že nesúhlasíme s návrhom dieťaťa a ani nevieme ako, zrazu sa ocitneme uprostred bojového poľa, kde si sily merajú naša a jeho vôľa. Veríme, že ak si necháme vziať kontrolu, alebo sa jej dobrovoľne vzdáme, vyhrá ten mladší a to sa nesmie stať. Chceme prevziať nad ním kontrolu a on sa jej nechce odovzdať. Kto je na konci víťazom? V skutočnosti nikto, ale v konečnom dôsledku je to predsa len dieťa, pretože ono jediné dokáže fyzicky ovládať svoje telo. Je prirodzené, že sa snažíme veci kontrolovať. Skúste sledovať seba alebo svoje okolie a zistíte, že vy prípadne niekto, koho poznáte, radí ostatným, čo, kedy a ako by mali urobiť. Jednoducho to patrí k ľuďom, pokúšať sa riadiť záležitosti navôkol. Často tomu dokonca úprimne veríme, že vieme, čo je pre toho druhého najlepšie.
Nemôžeme svoje deti riadiť
Rodičia bývajú presvedčení, že je to naša úloha a zodpovednosť, riadiť deti. Lenže pravda je jednoduchšia. Ak nepoužijeme fyzickú prevahu, je nemožné riadiť iného človeka, kým s tým on sám nebude súhlasiť. Môžeme sa vyhrážať, podplácať, odmeňovať, prosiť, zahanbovať a obviňovať, aby sme primäli druhého spraviť to, čo chceme. Lenže jediný spôsob, ako ovplyvniť správanie niekoho iného je, ak nám to on dovolí a nezáleží na tom, či má štyri, štrnásť alebo štyridsať rokov.
Ak sa vzdáme potreby kontrolovať, neznamená to, že sa vzdávame. Pravdou je, že ak sa nebudeme pokúšať riadiť správanie a voľbu našich detí, získame väčšiu moc. Ak budeme každý deň bojovať s niekým, koho hlavným cieľom je vyhnúť sa tomu, aby sme ho ovládali, budeme vyčerpaní, frustrovaní, zahanbení. Naopak, ak vložíme svoju energiu do niečoho, čo môžeme riadiť, budeme sa cítiť plní sily, spokojnosti a sebavedomia. Je viac toho, čo môžeme ovládať, preto sa nesústreďujme na to, riadiť nesprávne veci.
Čo sa dá a nedá kontrolovať
Vedci dokázali, že ľudia, ktorí vnímali svojich rodičov ako menej psychologicky kontrolujúcich a láskavejších v detstve, boli v dospelosti šťastnejší a spokojnejší. Naopak, tí, ktorých rodičia psychologicky viac riadili (napríklad nedovolili deťom prijímať vlastné rozhodnutia, zasahovali im do súkromia), sa v dospelosti cítili mentálne horšie. Vedci tento negatívny pocit dokonca prirovnali k podobnému, ako je smrť blízkeho priateľa alebo príbuzného.
Psychologická kontrola a kontrola správania sú odlišné pojmy. Tá druhá spočíva v stanovení hraníc, napríklad čas večierky, pomoc v domácnosti, dokončenie domácich úloh. Limituje správanie, nie pocity. Je to napríklad, keď rodič požaduje, aby sa dieťa správalo podľa všeobecne akceptovaných pravidiel slušnosti. Alebo dôslednosť rodiča pri zachovávaní pravidiel, ktoré stanovil.
Na druhej strane, psychologická kontrola je snaha riadiť emocionálny stav dieťaťa. Ide napríklad o neumožnenie dieťaťu rozhodovať, nulové súkromie a vzbudzovanie závislosti na autorite. Rodič môže používať obviňovanie alebo podmieňovanie svojej lásky, teda dá dieťaťu pocítiť, že ak neurobí to, čo chce dospelý, nebude ho viac ľúbiť. Psychologická kontrola je namierená proti osobnosti dieťaťa.
Pokiaľ má dieťa bezpečné emocionálne prepojenie so svojim rodičom, je v dospelom veku schopnejšie vytvárať kvalitné vzťahy so svojim okolím. Rodičia mu zároveň poskytujú stabilnú základňu, z ktorej sa môže púšťať skúmať svet a vie, že sa vždy vráti do bezpečia, tepla a lásky rodičov, čo podporuje jeho sociálny a emocionálny rozvoj. Psychologická kontrola naopak, obmedzuje nezávislosť dieťaťa a ono následne nedokáže ovládať svoje správanie.
Ako neprekročiť hranicu
Ako rodičia by sme mali umožniť deťom vyrastať v prostredí, kde sa môžu slobodne rozvíjať a robiť chyby, naučiť sa to, čo budú pre život potrebovať tak, aby prežili a dokonca vynikli. Môžeme riadiť zabezpečovanie jedla, oblečenie a domova. Môžeme riadiť to, či ukážeme alebo nie svojmu dieťaťu, ako sa vyrovnať so životnými výzvami a protirečeniami. To, či mu umožníme niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Lenže to, či si náš potomok zoberie tieto lekcie k srdcu, je opäť len na ňom.
To, čo ešte môžete kontrolovať je, že vaše dieťa napríklad dostane jasný odkaz: „Očakávam, že zvládneš svoj hnev bez fyzického násilia.“ Že mu dáte možnosť, aby vám vyhovelo: „Ak cítiš, že v tebe narastá hnev, môžeš odísť, pustiť si hudbu, porozprávať sa s kamarátom, čokoľvek, čo by ti pomohlo uvoľniť hnev a potom sa môžeme spolu opäť porozprávať.“ Môžete kontrolovať to, či dieťa pozná potenciálny dôsledok, ak sa rozhodne, že vám nevyhovie. Môžete kontrolovať svoje vlastné správanie a keď sa hneváte, ukázať dieťaťu, ako túto emóciu zvládate bez toho, aby ste niekoho udreli.
Správanie svojho dieťaťa kontrolovať nemôžete. Nemôžete riadiť to, či použije fyzické násilie, keď sa hnevá. Vaša sila nespočíva v hádaní sa, obraňovaní svojej pozície a súboji o moc. Je v tom, že dokážete kontrolovať vaše vlastné správanie. Tak, ako neriadite správanie dieťaťa, ani ono neriadi to vaše.
Iste, lepšie sa to povie ako spraví. Preto namiesto toho, aby sme posudzovali druhých rodičov a očakávali, že budú riadiť správanie svojich detí, mali by sme sa skôr snažiť vcítiť do ich kože. Je prirodzené, že deti sa bránia prílišnej kontrole, budú bojovať za svoju slobodu rozhodovať, aj za cenu toho, že sa postavia autorite. Ako spoločnosť sa môžeme postaviť do roly sudcu a určovať, ako by sa malo dieťa správať. Alebo môžeme prijať fakt, že sú medzi nami takí jednotlivci, ktorí si budú vždy vyberať neprebádané cestičky, aj keď sú plné výmoľov. A podporovať ich rodičov, bez obviňovania, moralizovania a súdenia.
Ako to teda spraviť tak, aby sme si zachovali kontrolu správania, no neprekročili hranicu psychologickej kontroly? Ak dieťa bude o nás rozprávať, malo by to byť v zmysle, že: „Rodič chápe moje starosti a obavy. Rodič je milujúci a láskyplný“.
Nastavte preto hranice, ktoré pokladáte za dôležité. Povedzte dieťaťu svoje očakávania. Hovorte s ním, prečo ste stanovili obmedzenia. Nedokážete ovládať názor svojho dieťaťa, tak sa o to ani nepokúšajte. Hoci môžete nesúhlasiť s jeho názorom, dajte mu vedieť, že rešpektujete jeho právo vnímať veci inak. Ak dieťa cíti, že ho rešpektujete, vie, že vám na ňom záleží. Nechajte na dieťati toľko rozhodnutí, koľko môžete. Najlepší spôsob, ako sa naučiť múdro rozhodovať je prevziať zodpovednosť za svoje činy. Čím skôr, tým lepšie. Cieľom je vychovať úspešných a nezávislých dospelých, pretože to je recept na spokojnosť a šťastie.
