Vedci sledovali deti od detstva až do dospelosti. Zistili, že šťastie je úzko späté s priateľstvom.
Vedecký výskum naznačuje, že korene celoživotného šťastia sa zapúšťajú už v detstve. Život detí v tejto chvíli má zásadný význam pre ich budúcnosť. Rodičia a učitelia sa často sústreďujú na kvalitný akademický základ pre svoje deti, no občas zabúdajú na to, že to nie je úspech v škole, čo urobí zo šťastných detí spokojných dospelých. Mali by sa teda sústrediť na to, ako pomôcť čo najlepšie našliapnuť deťom do vzdelávacieho systému, alebo im skôr dať priestor na to, aby sa stali najobľúbenejším kamarátom rovesníkov na sídlisku?
Vedci pripomínajú dôležitosť budovania vzťahov
Austrálski vedci zistili, že šťastný život spočíva vo vytváraní vzťahov, väzieb a nadväzovaní priateľstiev. Vo svojej štúdii sledovali život 804 detí až do dospelosti, do veku 38 rokov. Počas tohto obdobia s nimi niekoľko krát vypracovávali posudky, dohromady to bolo 15 krát. Hľadali niečo špecifické a to, význam sociálnej a akademickej cesty k pohode v dospelosti.
Na to, aby dokázali zmerať ich sociálne väzby, zaujímali sa o intenzitu pocitov detí a pýtali sa ich napríklad: „Ako komunikujete, do akej miery dôverujete, ako blízky vzťah pociťujete k svojim rodičom alebo kamarátom?” Vedci sa tiež zaujímali o to, ako často sú medzi rovesníkmi, zúčastňujú sa rôznych športových aktivít a organizovaných podujatí. Okrem toho monitorovali aj akademické prosperovanie detí, napríklad v útlom detstve sledovali ich vyjadrovacie a dorozumievacie schopnosti, neskôr ako vedia čítať a ako dokážu porozumieť kontextu, potom to boli ich výkony počas skúšok a ukončenie štúdia.
Dospelosť merali vo veku 32 rokov. Zistili, že tie deti, ktorým sa v škole darilo a zároveň mali okolo seba široký okruh priateľov, boli teraz ako dospelí oveľa šťastnejší v porovnaní s deťmi, ktoré mali zlé známky a málo kamarátov. Navyše, ak sa deti od tínedžerského veku (15 - 18 rokov) aktívne zúčastňovali na podujatiach, venovali sa nejakému športu a vynikali v ňom, boli otvorené, nezávislé a spoločenské, ich predpoklad k tomu, že v dospelosti budú šťastné sa výrazne zvýšil na úkor akademického úspechu. Vedci to považujú za jasný dôkaz, že pozitívne sociálne vzťahy majú trvalý a zásadný význam pre šťastie človeka. Navyše, pri porovnaní výsledkov z medziľudských väzieb a akademických výsledkov autori štúdie zistili, že priamy dopad na šťastie v dospelosti bol v druhom prípade oveľa menšie.
Sociálne väzby hrajú prím
To však neznamená, že akademický úspech nie je dôležitý pre neskoršie šťastie, iba jednoducho nie je tak silným predpokladom budúceho šťastia ako sociálne vzťahy. Na druhej strane však výskum dokázal, že úspech v škole môže podporiť nadväzovanie vzťahov a v takomto prípade je až dvojnásobne vyššia šanca, že zo sledovaného dieťaťa vyrastie šťastný dospelý.
Autori štúdie definujú šťastie nie ako dobrý pocit alebo pozitívne emócie. Vnímajú ho tiež ako schopnosť riešiť problémy v živote, cítiť sa súčasťou komunity, poznať svoje silné stránky a vnímať svoj život ako zmysluplný.
Tým, že sociálne väzby majú výraznejší vplyv na budúce šťastie dospelých, je dôležité, aby rodičia podporovali svoje deti pri nadväzovaní nových vzťahov a upevňovaní tých existujúcich. Aj školy by mali prijať proaktívny prístup a viesť deti ku kultivovaniu sociálnych zručností, nie iba k rozvíjaniu tých akademických.
Ak sú sociálne a akademické dráhy oddelené, pozitívny sociálny vývoj v detstve a dospievaní si vyžaduje investície nad rámec rozvoja akademických učebných osnov.
Deti si vytvárajú väzby prirodzene
Sociálne väzby si vytvárame už v detstve a dokážeme ich vtedy už aj oceniť. Vedcom sa napríklad podarilo zistiť, že deti majú altruizmus v sebe prirodzene daný. Ich štúdia sa zameriavala na skupinu dvadsiatich dvojročných detí. V rámci pokusu im vedci predstavili hračku, plyšovú opicu a povedali im, že má veľmi rada chrumkavé dobroty. Vedci dali dieťaťu osem takýto dobrôt, krekry alebo slané rybičky. Povedali mu, že všetky sú jeho.
Potom nasledovali tri scenáre, v rôznom poradí. V jednom našla vedkyňa ďalšiu dobrôtku, dala ju opici a dieťa sa na to dívalo, v druhom našla dobrôtku a dala ju dieťaťu a poprosila dieťa, aby ju dalo opici a v treťom poprosila dieťa, aby dalo jeden zo svojich krekrov opici.
Nezávislý pozorovateľ potom hodnotil šťastie dieťaťa v rámci všetkých troch scenárov. Výsledky preukázali, že deti boli šťastnejšie, keď dali opici krekru, než keď ju dostali ony samy. Najšťastnejšie však boli, keď sa mohli podeliť o svoje vlastné dobroty. To, že museli siahnuť do svojej zásoby a vzdať sa niečoho vlastného ich potešilo oveľa viac, než keď len dali niečo, čo im pôvodne nepatrilo.
Zdá sa, že deti sú šťastné vtedy, keď sú otvorené a prívetivé k ľuďom navôkol a nepotrebujú byť k takémuto správaniu podnecované. Je výsledkom ľudského vývoja, že prosociálne správanie považujeme za hodnotu.
Iste, dá sa polemizovať nad tým, či sa deti netešili náhodou preto, lebo vo veku dvoch rokov už vedia, že správaním, ktoré sa dospelým páči, im urobia radosť a možno dostanú za to odmenu. Práve kvôli tomu vedci merali a porovnávali radosť detí nielen, keď darovali jednu zo svojich dobrôt, ale aj jednu z tých, ktoré im nepatrili. V oboch urobili niečo totožné, čo potešilo dospelých – podelili sa. Lenže práve v prípade, keď išlo o ich krekry, boli v konečnom dôsledku šťastnejšie, pretože museli obetovať niečo, čo patrilo im. Navyše, aby vedci neovplyvňovali reakcie detí, mali svojho nezávislého pozorovateľa, ktorý hodnotil entuziazmus detí v každom scenári. Ten potvrdil, že nadšenie vedcov pri pokuse nekorešpondovalo s radosťou detí.
Zatiaľ čo iné výskumy naznačujú, že dospelí sú šťastnejší, keď dávajú iným než sebe a že deti sú motivované pomáhať druhým spontánne, táto štúdia naznačuje, že altruizmus je vlastný aj veľmi malým deťom, a že ich robí šťastnejšími dávanie ako prijímanie.
Tieto zistenia sú ďalším dôkazom, že poskytovanie odmeny deťom za ich prosociálne správanie môže skutočne podkopať ich vrodenú vôľu pomáhať. Jedným z možných vysvetlení je, že ak majú deti rásť a vidia nezištné správanie dospelých, je dôležité, aby cítili, že to robia pretože chcú, nie preto, sa to od nich očakáva.
Samozrejme, toto neznižuje význam učenia prosociálneho správania, najmä ak je to učenie vlastným príkladom. Iba naznačuje, že príroda nám sama dáva podnety ako vychovať šťastné deti, z ktorých vyrastú šťastní dospelí.
