Vedci upozorňujú nato, že túžba po pomste negatívne ovplyvňuje nielen zdravotný stav dieťaťa, ale aj jeho neúspechy v akademickom živote.
Pomsta je veľmi silná emócia, známa všetkým ľudským bytostiam a mnohými nielen akceptovaná, ale dokonca uznávaná. Spomeňte si napríklad na naše známe: „Oko za oko, zub za zub“. Odpoveďou na takýto postoj bol známy výrok Mahátma Gándhího: „Oko za oko a svet bude slepý.“ Chcel ním ilustrovať, kam môžeme dospieť, keď budú jednotlivé národy medzi sebou neustále bojovať za krivdy a príkoria páchané v minulosti.
Pokiaľ ide o pocit ublíženia jednotlivcov, vedci upozorňujú, že ak budeme v sebe živiť túžbu po pomste, škodíme svojmu zdraviu. Lekári tvrdia, že takto si prinášame zatrpknutosť a hnev do každého nového vzťahu a zážitku, zamotávame sa do svojho pocitu ublíženia, že si nedokážeme vychutnať krásu prítomnosti, stávame sa depresívnymi alebo úzkostlivými, narastajú v nás pochybnosti o zmysle života. Máme k dispozícii viaceré štúdie, ktoré jasne preukázali súvis medzi pomstychtivosťou a zhoršeným imunitným systémom či srdcovými problémami. Na druhej strane, vedci tiež neraz upozornili, že ak sa nám podarí pocit ublíženia prekonať a nevenovať sa prípravám na pomstu, naše zdravie i celková pohoda sa zlepší. Výsledkom sú kvalitnejšie vzťahy, lepšia mentálna kondícia, menej stresu, úzkostí, negatívneho naladenia, nižší krvný tlak, menšie riziko depresie, silnejší imunitný systém, zdravšie srdce a v neposlednom rade sebavedomie.
Čo znamená odpustenie?
Napriek tomu, že odpustenie je pre každého prínosom, nemá v západnej spoločnosti také postavenie, aké mu prináleží. Problém je, že nie všetci rozumieme pod odpustením to isté. Odborníci z Americkej psychologickej asociácie tvrdia, že mnohí ľudia považujú odpustenie za zabudnutie a venovanie sa niečomu ďalšiemu. Odpustenie nenahrádza spravodlivosť, ani nevyžaduje spriatelenie sa. Nehovorí, že trestný čin bol v poriadku. Napríklad obeť tyrana ho nemôže bezvýhradne prijať, pretože on môže byť naďalej nebezpečný. Ale môže sa dostať až do štádia pochopenia a empatie. To, či odpustíme alebo nie, nemá vplyv na to, či dôjde k spravodlivosti. Odpustenie je vnútorná záležitosť každej individuality. Ďalším nesprávne interpretovaným spôsobom je, že odpustenie je znakom slabochov a spochybňuje, minimalizuje alebo ospravedlňuje zlo. Odpustenie však nevyžaduje ospravedlnenie.
Skutočné odpustenie prináša voči osobe, ktorá nám ublížila pozitívnu emóciu či už empatiu, pochopenie alebo súcit. Práve tento prvok robí z odpustenia cnosť a je nositeľom sily v pozitívnej psychológii. Odpustenie je dobrovoľná a vedomá zmena voči niekomu, kto nám spravil zle, je to vylúčenie negatívnych emócií voči nemu a vyúsťuje v eliminovaní túžbe po pomste. Nechce, aby sme si podali ruky s niekým, kto nám pravdepodobne pri najbližšej príležitosti opäť ublíži. Je o nás, o tom, že sa cítime lepšie a ľudskejšie.
Napríklad, ak vášmu dieťaťu ublížil súrodenec alebo kamarát od susedov, je veľmi dôležité, aby bol váš syn či dcéra chránený a to druhé dieťa primerane napomenuté. Ak však predpokladáme, že ho stihne spravodlivý trest, práve sústredenie sa na pocity vášho dieťaťa je kľúčové. Ono totiž stále môže cítiť hnev a ublíženie. Práve vtedy je odpustenie to, čo mu pomôže zotaviť sa, z tohto bôľu, ale možno aj z tých minulých.
Robert Enright, profesor vzdelávacej psychológie na Universite Wisconsin–Madison, vo svojej štúdii v Belfaste zistil, že ak sa deti naučili odpúšťať, znížili hladinu svojho hnevu nielen voči agresorom, ale všeobecne, voči každému.
Mozog funguje inak pri odpustení a pri pomste
Keď niekto ublíži deťom a ony nedokážu, resp. nevedia odpustiť, zostávajú akoby zaseknuté vo svojej traumatizujúcej skúsenosti a posúvajú sa do roly obete. Vždy, keď si spomenú na situáciu, kedy im bolo ublížené, opätovne prežívajú túto negatívnu skúsenosť a v ich tele to spúšťa stresovú reakciu. Ak zotrvávajú vo svojom hneve, ich organizmus začne vylučovať stresové hormóny, ako adrenalín, noradrenalín, kortizol. Toto aktivuje amygdalu a iné časti mozgu, ktoré riadia emócie prežitia, ako napríklad strach a hnev. Výsledkom je obmedzenie schopnosti mozgu riešiť problémy, uvažovať kreatívne, nachádzať logické postupy a riešenia a kontrolovať impulzy.
Na druhej strane, to, čo sa deje v mozgu u niekoho, kto dokáže odpúšťať, je úplne iná pesnička. Vedci na Univerzite v Sheffielde, pomocou skenov magnetickej rezonancie sledovali reakcie mozgu a zistili, že odpustenie aktivuje tie časti mozgu, ktoré zodpovedajú za empatiu a morálny úsudok. Výsledkom je nárast pozitívnych emócií, pochopenie mentálneho rozpoloženia iných, ovládanie nálad a sebakontrola.
Pokiaľ ide o deti, odpúšťanie deťom prináša aj úspech v akademickej oblasti. Zdá sa, že dôvod môže byť jednoduchý, deti majú viac času a energie na to, aby sa sústreďovali na konštruktívne ciele. Ich mozog sa nezaoberá hromadením hnevu, spriadaním plánov na odplatu, namiesto toho je čistý ako nepopísaný papier a pripravený na organizovanie informácií a kreatívne myslenie.
Spomínaný profesor Robert Enright zistil, že školenia o odpúšťaní majú zásadný dopad na výsledky v škole, najmä u tínedžerov, ktorí stáli na okraji spoločnosti. Jeho výskumu sa zúčastnilo dvanásť stredoškolákov, ktorí zažili zásadné a život meniace ublíženie. Prešli 15-týždňovým programom, v rámci ktorého sa venovali odpusteniu a po jeho ukončení vedci merali ich akademický výkon. Ukázalo sa, že sa zlepšili v angličtine, matematike, sociálnych štúdiách, vo svojom postoji ku škole a učiteľom, ako vo vzťahu k rodičom a iným deťom.
Zdá sa, že vedci našli úzky vzťah medzi odpustením a zlepšenými akademickými výsledkami. Negatívne emócie, ktoré vyvoláva túžba po pomste, totiž uberajú z pozornosti detí, ktoré sa nedokážu na vyučovaní sústrediť a negatívne ovplyvňujú individuálne výkony v triede.
