Rozhodnutie páru by malo byť ich výlučným právom, bez tlaku spoločnosti. Pôrod a jeho prežívanie totiž zásadne ovplyvňuje nielen matku, ale aj otca a nie vždy pozitívne.
Narodenie dieťaťa je úžasný, jedinečný a výnimočný moment, ktorý navždy urobí zo ženy matku a otvorí jej cestu k zásadnej životnej zmene, k materstvu. Pôrod je pre mnohé páry nádherným spoločným celoživotným zážitkom a veľa žien si nevie vynachváliť emocionálnu podporu a pomoc od svojich partnerov. Na druhej strane však zaznievajú aj hlasy o tom, že nie všetci muži túžia vidieť pôrod svojho dieťaťa a nie všetky ženy túžia mať muža pri sebe.
Muži pri samotnom akte pôrodu nikdy nebývali
Keď sa pozrieme do histórie, pôrod bola výsostná záležitosť žien. Odohrávala sa väčšinou doma a hoci muž mohol byť prítomný v domácnosti, zväčša v kuchyni zohrieval vodu takže sa celá udalosť odohrávala mimo jeho zraku. Neskôr sa muži z miestnosti vytrácali a pomáhali čoraz menej, skôr stáli pred dverami a s cigarou v ústach netrpezlivo vyčkávali, kým babica nevyjde a neoznámi im šťastnú novinku, kedy mohli vstúpiť do miestnosti a objať svojich milovaných.
Začiatkom 70. rokov minulého storočia sa na západe našlo zopár žien, ktoré chceli, aby bol ich muž pri pôrode prítomný. Dôvodov bolo niekoľko. V prvom rade sa pôrody presunuli z domáceho prostredia do nemocníc a zvyšoval sa počet malých, nukleárnych rodín, čo znamenalo, že žena sa radšej obrátila na muža, keď potrebovala podporu, než na vzdialenejšie tetky, sesternice či iné príbuzné. Žena totiž chcela byť prirodzene v prostredí, ktorému dôverovala a s ľuďmi, na ktorých sa mohla spoľahnúť. Takže keď sa pôrody dostali z domu do nemocníc, ženy si zobrali so sebou to, čo mohli. V malých rodinných jednotkách bol najbližším človekom budúci otec.
Z výnimočných prípadov, keď sa muž díval na pôrod svojho dieťaťa sa časom stal trend. K tomu sa pridávala aj vlna proaktívnej účasti otca na výchove detí, tlak spoločnosti, ktorá zdôrazňovala nevyhnutnú prítomnosť otca pri budovaní vzťahu otec – dieťa a jeho účasť na živote dieťaťa od úplného začiatku, teda pôrodu. Koncom 70. rokov v západných krajinách všetky ženy tvrdili, že si nedokážu predstaviť pôrod bez prítomnosti svojho muža.
Dnes sa situácia posunula do roviny samozrejmosti, že muži sú pri pôrode, pričom tí, ktorí nechcú, sú vnímaní negatívne, spoločnosť ich odsudzuje a médiá často cenzurujú. Úloha otca sa zdá jednoznačná, podporiť matku pri pôrode a v konečnom dôsledku zlepšiť pôrodnú skúsenosť, no zabúda sa na to, že toto rozhodnutie nemusí byť za každých okolností tým správnym pre všetkých účastníkov. Otázne tiež je, že hoci ženy deklarujú, že chcú muža pri pôrode, do akej miery vychádza toto tvrdenie zo skutočných pocitov a do akej miery je výsledkom nastaveného spoločenského očakávania.
Muži trpia a ženy majú pôrod ťažší
Najznámejší zástanca toho, aby muži neboli v pôrodných sálach, je ikona moderného pôrodníctva, Michel Odent, francúzsky pôrodník s vyše 50-ročnou skúsenosťou a vyše 15 tisíc pôrodmi, ktorý zaviedol do praxe využívanie pôrodných bazénov. Tvrdí, že otcova prítomnosť má množstvo negatívnych dopadov na celkový priebeh pôrodu. Zaujímavé je, že s ním čiastočne súhlasí aj Mary Newburn, bývalá riaditeľka National Childbirth Trust, britskej organizácie na podporu pôrodov, ktorá pred časom povedala, že každý by mal rešpektovať prianie ženy ohľadne prítomnosti muža na sále a nepredpokladať automaticky, že tam jednoducho vždy bude. Žena by sa mala rozhodnúť a keď muža pri sebe nebude chcieť, ten by to mal rešpektovať. Od mužov sa síce očakáva podpora, ale oni sami nedokážu vyhodnotiť, čo je počas pôrodu ešte v poriadku, čo už nie a čo by vlastne mali robiť.
Prítomnosť muža má zásadný dopad na priebeh pôrodu, najmä z fyziologického hľadiska, čo nemusí byť pozitívnou správou. M. Odent tvrdí, že žena pri pôrode by mala byť chránená pred stimuláciou mysliacej časti mozgu – neokortexu, aby pôrod prebiehal pokojne. Aktivity tejto časti mozgu by sa mali utlmiť, aby sa umožnilo primárnej „nemysliacej“ časti mozgu spojiť sa so základnými vitálnymi funkciami a prebrať kontrolu nad telom. Žena by mala byť najmä sama so sebou, vnímať svoje telo a jeho potreby, adekvátne reagovať. Nepotrebuje sa sústreďovať na rozmýšľanie a rozprávanie. Lenže vedľa nej stojí muž, ktorý v túžbe dozvedieť sa viac a prežiť pôrod spolu s ňou, kladie množstvo otázok, uisťuje ju, radí jej. Ruší jej potrebu ticha a pokoja.
Ďalším argumentom odporcov mužov pri pôrode je, že otcovi, ktorý sa na pôrod díva, sa vylučuje stresový hormón adrenalín. Napriek tomu, že sa navonok snaží usmievať sa na svoju ženu, tvári sa, že je v pohode, vnútri môže panikáriť. Vylučovanie mužovho adrenalínu sa následne prenáša aj na ženu. Vyvoláva u nej strach a úzkosť a bráni jej v relaxácii. Je totiž fyzicky nemožné zostať pokojný a relaxovať, ak vedľa vás stojí niekto v napätí s nadmierou adrenalínu. Výsledkom je, že prítomnosť muža bráni žene relaxovať tak, ako by to pri pôrode potrebovala a tým sa celý proces predlžuje a komplikuje.
Žiadne cicavce nedokážu vylučovať hormón oxytocín, ktorý je pri pôrode kľúčový, ak sú pod vplyvom akéhokoľvek hormónu z rodiny adrenalínových hormónov. Vedci tvrdia, že prítomnosť otca navyše obmedzuje tvorbu oxytocínu, čo spomaľuje pôrod a zvyšuje riziko cisárskeho rezu.
Niekedy sa stane, že pôrod sa naťahuje a komplikuje, no keď muž z miestnosti odíde, dieťa sa akoby zázrakom narodí. Nie sú to však žiadne čary. Zdá sa, že bez mužskej prítomnosti sa žena môže konečne uvoľniť, ponoriť sa do procesu, sústrediť sa na svoje telo a v konečnom dôsledku tak urýchliť samotný pôrod.
Vyrovnávanie sa so zážitkom môže byť skratovým riešením
Vedci zistili, že napriek tomu, že sa počet mužov pri pôrode v poslednom období dramaticky zvýšil, jeden z dvadsiatich nechce vidieť svoju partnerku pri pôrode. Pri myšlienke toho, že by sa mali na pôrod dívať sú nervózni, úzkostliví, boja sa. Strach môže byť vyvolaný čímkoľvek, doterajšou nulovou skúsenosťou a obavami z neznámeho, z krvi, z toho, že uvidia svoju milovanú v obrovských bolestiach, z vlastnej bezmocnosti.
Istá štúdia z Fakultnej nemocnice v nemeckom Bonne priniesla závery o tom, že spomedzi 171 mužov, ktorí dávali vedcom rozhovor hneď po narodení svojich detí, až štvrtina označila svoju skúsenosť pri pôrode za hroznú.
Muži, ktorí boli pri pôrode, sa často nedokážu s touto skúsenosťou ľahko vyrovnať a hľadajú útek z prežitej reality, napríklad idú do krčmy alebo celý deň strávia s kamarátmi, zatiaľ čo ich dieťa prežíva svoj prvý deň na svete. M. Odent dokonca tvrdí, že pozná mnoho emocionálne stabilných mužov, ktorí držali partnerku pri pôrode za ruku a na druhý deň ju navždy opustili. Jeden otecko, ktorý bol vo výbornej zdravotnej kondícii, dokonca dva dni po pôrode, na ktorom bol so svojou ženou, zažil po prvýkrát prejav schizofrénie. Bola to reakcia jeho tela na potrebu uniknúť z reality?
Navyše tu vyvstáva otázka sexuálnej príťažlivosti. Dokáže byť žena, ktorú muž videl rodiť z dlhodobého hľadiska pre neho sexuálne príťažlivá? M. Odent hovorí, že ak sa pozrieme do zvieracej ríše cicavcov, nenájdeme žiadnu samičku, ktorá by prizývala samčeka ako svedka k pôrodu. O tejto otázke sa veľa nahlas nehovorí, no párov, ktoré priznávajú mimo kamier, že ich sexuálny život prítomnosť otca pri pôrode negatívne poznačila, je dosť. Jedným z tých, ktorí o tejto problematike nahlas prehovorili z vlastnej skúsenosti, je aj britský novinár Martin Daubney, ktorý opísal, že bol touto skúsenosťou natoľko traumatizovaný, že so svojou manželkou nemal sex viac ako rok. „Cítil som sa zahanbený, zmätený. Je ironické, že okamih, kedy som sa stal otcom, zo mňa spravil menej muža,“ spomína.
Ako problém, prečo sa to stalo jemu i mnohým iným otcom, vníma práve v meniacich sa očakávaniach od otcov. „Dnešní otcovia vnímajú ako prirodzenú súčasť ich role sprevádzať partnerku krok za krokom pri pôrode. Inak sa to považuje za zanedbanie svojej povinnosti či prejav neúcty voči žene,“ vysvetľuje Daubney s tým, že nie pre každého je to pozitívnym zážitkom.
Ženy môžu byť pozitívnou alternatívou
Nie každý muž však odchádza z pôrodnej sály vydesený, zhrozený a zrútený. Viaceré štúdie preukázali, že muži, ktorí pri pôrode boli, prežívali pozitívne pocity týkajúce sa ich partneriek, samotného pôrodu, zdravotníkov a nemocnice. Vedci tiež dokázali, že ak muži zažijú v pôrodnici príjemné chvíle, pomôže im to pri zvykaní si na rolu otcov. No faktom naozaj zostáva, že budúci otcovia sú v pôrodných sálach prevažne nervózni a strachujú sa.
Isté riešenie môže naznačiť zaujímavá štúdia z Clevelandu, ktorá sa zameriavala na ženy pri pôrode po dobu vyše pätnásť rokov. Tá preukázala, že ak ženy mali pri pôrode ženu/priateľku, pôrodov cisárskym rezom bolo o polovicu menej a o 60 % menej aplikovaní epidurálnej anestézie. Pôrod tiež trval o 25 % kratšie. Okrem toho vedci preukázali, že ustráchaní oteckovia majú na ženy počas cisárskeho rezu negatívny vplyv, kvôli čomu potom mamičky vnímajú tento zákrok ako bolestivejší. Výskum britskej Royal College of Midwives pre pôrodné asistentky zase preukázal, že 38 % žien uprednostňuje pri pôrode inú osobu, než svojho partnera, každá šiesta tvrdila, že jej muž pri pôrode zavadzal a každý štvrtý muž uviedol, že sa cítil zbytočný. V niektorých kultúrach sa budúce matky tradične spoliehajú na ženy. Napríklad v Japonsku ženy odchádzajú od partnerov a pred pôrodom sa vracajú k svojim mamám. Faktom je nízke percento podávania epidurálnej anestézie pri pôrode.
