Aké je najťažšie slovo? Povedať „prepáč“, „ľúbim ťa“ alebo „ľutujem“? Zdá sa, že nie. Extrémne náročné je priznať, že niečo nevieme. Nielen pred vlastnými deťmi.
Väčšina z nás sa necíti dobre v polohe, keď priznávame, že nemáme poňatia. Túžime po tom, aby nás okolie rešpektovalo, pretože vieme toho veľa. Nech o nás okruh priateľov a známych rozpráva, že sme chodiacimi encyklopédiami a považuje nás za múdrych. Máme to v sebe, že nechceme priznať, ak sa mýlime alebo niečo nevieme. Obávame sa, že naša bezradnosť pri všetečných detských otázkach bude mať na drobcov negatívny dopad. Pritom deti nezmenia názor na nás len preto, že občas nemáme správnu odpoveď. Ony už dávno vedia, že sa niekedy mýlime. Skôr stratia rešpekt voči nám vtedy, ak to budeme tvrdohlavo popierať.
Radšej klameme, než by sme priznali nevedomosť
Nie je možné, aby sme ako rodičia mali odpoveď na každú otázku našich drobcov. Tí sa totiž zaujímajú o všetko, počnúc životom hmyzu, cez historické udalosti a súvislosti, až po lety do vesmíru. Niektoré otázky majú vedecký podklad, iné čisto filozofický. Preto je dôležité, aby sa rodičia necítili neisto, keď dieťaťu povedia, že netušia odpoveď na ich všetečnú otázku, ale pokúsia sa ju zistiť. Mnohí z nás, ktorí mali posledný intenzívny zážitok s oblasťou vedy na strednej škole, kedy sme sa snažili pochopiť Einsteinovu teóriu relativity, majú dnes pocit, že veda vie odpovedať na všetko. Lenže práve kvôli tomu, že sme sa neskôr v živote hlbšie neponorili do vedeckej oblasti, možno sme neprišli na to, že úspešnosť vedy je v tom, že si stále kladie nové otázky, podobne ako deti. Tým, že rodičia dokážu svojim potomkom priznať, že nepoznajú odpoveď, ale sú ochotní zistiť ju, ukazujú im výborný príklad – podporu vo vzdelávaní.
Istá štúdia z Veľkej Británie preukázala, že až 83 % rodičov nedokáže zodpovedať jednoduché otázky z vedeckej oblasti. Deti sa napríklad zaujímali o to, ako funguje gravitácia, ako je možné, že hviezdy nespadnú z oblohy alebo uvažovali nad tým, že keď nám slnko dáva svetlo, čo nám dáva tmu. Ešte dôležitejšie však je, že 63 % dospelých sa priznalo k tomu, že si odpoveď vymysleli, aby nemuseli pred deťmi priznať svoju nevedomosť. Takýmto prístupom sa však, obrazne povedané, môžeme akurát streliť do nohy. F. Mark Gumz, bývalý prezident a CEO spoločnosti Olympus to zhrnul jednoducho: „Ak nepoznáte odpoveď, povedzte, že nepoznáte odpoveď. Ľudia to pochopia ... čo nepochopia je, ak im poviete niečo nesprávne, pretože sa podľa toho zariadia a keď sa potom musíte priznať, že je to inak, stratíte dôveryhodnosť.“
Byť múdry neznamená mať vždy pravdu, ale byť zvedavý. Takýmto prístupom môžeme nasmerovať svoje deti napríklad aj na budúce povolanie. Vedci potvrdili, že rodičia zohrávajú kľúčovú rolu pri výbere povolania svojich detí. Tí, ktorí nemajú problém priznať chýbajúce informácie a napríklad sa otvorene s deťmi bavia o vede, ich dokážu podporiť v kariére tohto typu. Takže ak máte doma všetečného a zvedavého drobca, vzbudzujte a podporujte jeho zvedavosť a učte sa spolu s ním.
Prečo nepovieme, že nevieme?
Z čoho pramení naša túžba vedieť všetko? Už vážený grécky filozof Sokrates pred mnohými rokmi nemal problém skonštatovať: „Viem, že nič neviem.“ Mnohí však toľko odvahy ako on nemáme. Naša kultúra dnes oceňuje šikovných a otvára dvere vzdelaným. Náš sklon k tomu, aby sme vždy vedeli odpovedať, začína už v detstve. Leah Hager Cohen, autorka knihy I don’t know: In Praise of Admitting Ignorance, hovorí, že deti už od útleho veku veria, že v odpovedi je sila a ak odpovede nepoznáme, zaostávame. Obzvlášť, ak vyrastajú v rodine, kde sa rodičia vždy snažia ponúknuť odpovede, aj keď ich nevedia. Alebo deti chvália, ak vždy odpovede ponúknu. Takéto deti potom uspokojenie v živote nachádzajú len v predstieraní, že na všetko odpovede poznajú.
Vedci sa v jednej štúdii pozreli na reakcie dospelých i detských respondentov, ak sa ich spýtali na otázku, ktorá sa nedala zodpovedať. Napríklad im pustili nahrávku opisu rodinnej jazdy autom a spýtali sa, či mal šofér limonádu. Toto sa však nikde nespomínalo. Až 75 % detí a 25 % dospelých sa pokúsilo zodpovedať túto nezmyselnú otázku. Ďalším z možných vysvetlení takýchto reakcií je aj to, že aj u žiakov v školách sa vítajú pokusy odpovedať bez ohľadu na to, či poznajú odpoveď na učiteľov dotaz alebo nie.
Niektorí neurovedci tiež veria, že naša potreba vedieť je spojená s fungovaním mozgu. Keď máme odpoveď na otázku, zvýši sa nám dopamín, ktorý v nás vyvoláva slastné pocity. Môže teda fungovať podobne ako závislosti na drogách či hrách, myslí si neurológ Robert A. Burton. To nás môže viesť k tomu, že sa vždy snažme o odpoveď pokúsiť.
Nebojte sa priznať nevedomosť
Aj tí najdokonalejší a najostrieľanejší lídri sa dostávajú do úzkych, keď sú konfrontovaní s otázkou, na ktorú nevedia odpovedať. Najmä v prípade, ak sa ich pýta niekto, kto je v kariérnom či spoločenskom rebríčku vyššie a predstavuje pre nich autoritu. Lenže je úplne prirodzené, že pri posúvaní sa v práci smerom nahor, nám pribúdajú nové činnosti, aktivity a zodpovednosti a v určitom momente je ich toľko, že sa stáva neefektívnym, ak musíte poznať každú funkciu z pohľadu exekutívy. Preto príde moment, keď nebudete mať pripravenú odpoveď.
Ak však za každých okolností nástojíme na tom, že musíme mať odpoveď, vytvárame prostredie, kde experiment nemá miesto. Bez pochybností a pokusov však nemôžeme očakávať ani inovácie, ani riskovanie. Plus, ak priznáte, že o niečom skutočne neviete, zvyšuje to vašu dôveryhodnosť. Ak sa vám napríklad niekto pokúša predať krájač ovocia či najnovší mop a má odpoveď na všetky otázky, pravdepodobne vás to od kúpi odradí. Keď však prizná, že si nie je niečím istý, otvára cestu ku konverzácii.
Keď priznáme, že niečo nevieme, otvárame sa možnosti učiť sa. V pedagogike tento prístup nazývame Sokratova metóda. Stojí na tom, že učiteľ skôr vypytuje, než odpovedá, aby podporil u žiakov kritické myslenie. Navyše, predstavte si, ako sa cíti žiačik (alebo aj dospelý), keď mu poviete: „To som netušil/a.“ Uvedomí si, že naučil niečo autoritu, odborníka, hneď má dobrý pocit a medzi oboma stranami sa zvýši dôvera.
Je viacero spôsobov, ako povedať: „Neviem.“ Môžete z toho vyjsť ako človek, ktorý to má v hlave vymetené alebo nadšený inovátor, ktorý dodá, že si informácie rád doštuduje a hľadá nové riešenia.
