Syn na matkinu požiadavku, aby vypol hru, v hneve zvolá: „Ty máš len Zoju! O mňa sa vôbec nezaujímaš, len mi stále niečo prikazuješ. Ona môže všetko a ja nič!“ Mama sa cíti previnilo a odíde, syn sa spokojne ďalej hrá. Alebo za matkou príde dcéra a vraví: „Maminka, ak mi dovolíš ísť večer do kina, potom všetko zajtra poupratujem, umyjem aj kúpeľňu.“ Mama jej dovolí, no dcéra na ďalší deň nechce o svojich sľuboch ani počuť. Ak aj vy hráte pri deťoch druhé husle, je na čase to zmeniť.
Situácia u maličkých detí a bábätiek je špecifická. Tie neplačú, lebo by odhadli, že plač je dobrým prostriedkom manipulácie. Jednoducho nemajú na to vyvinuté kognitívne schopnosti. Plačú, aby boli naplnené ich potreby. Plač je formou komunikácie.
Väčšie deti, v predtínedžerskom a tínedžerskom veku, to už majú trochu inak, sú majstrami v tom, ako vyvolať v rodičoch zlý a nepríjemný pocit. Hoci si mnohí dospelí myslia, že je to prehnané, fakt je, že pre dieťa je veľmi prirodzené niečo chcieť a urobiť všetko pre to, aby to dostalo. Na druhej strane, pre rodiča je zase normálne byť unavený a frustrovaný a podľahnúť týmto pocitom. Pre dieťa je úplne prirodzené pokúsiť sa dosiahnuť niečo, na čom mu záleží, resp. vyhnúť sa niečomu takým spôsobom, ktorý je jasnou manipuláciou. Dieťa si takto precvičuje svoj vplyv vo svete, ktorý riadia dospelí. Neznamená to, že by ste mali detskému vplyvu podľahnúť, ale mali by ste si uvedomiť, že je to vývojovo prirodzené. Väčšina detí nedokáže a nemôže rozhodovať o zásadných veciach, ako je výber bydliska alebo školy, no ak dokážu dať najavo svoje zanietenie a nadšenie, je to pozitívny znak, ktorý dieťa bude vedieť využiť aj v budúcnosti v kombinácii s rešpektom k hraniciam a sebaovládaním. Úloha dieťaťa je stanovovať požiadavky a pokúšať sa o to, aby ich rodič naplnil. Úloha rodiča je nenechať sa zmanipulovať niečím, čo je v rozpore s jeho pravidlami, myslením a hodnotami.
Pevné rozhodnutia sú základ
Rodičia sú niekedy frustrovaní pokusmi svojich tínedžerov o manipuláciu. Nie je jednoduché, zostať s chladnou hlavou, keď dieťa na vás tlačí, nerešpektuje vás, odvráva. Chcete sa vyhnúť konfliktu, chcete mať pokoj, tak to vzdáte a podvolíte sa. Alebo naopak, zatlačíte ešte viac. V dieťati to vyvolá však narastanie odporu. Vy zatlačíte opäť, ono tiež. Začne sa roztáčať špirála manipulácie, kontroly, vzdoru. Ako to zastaviť?
Keď dokážeme odstúpiť zo situácie, uvidíme, že dieťa nás manipuluje len preto, lebo mu to dovolíme. Ukazujeme mu, že takéto správanie je efektívne. Naučili sme ho, že klamstvo, scény, krik, nerozprávanie, hra na obeť jednoducho funguje. A teraz je tento spôsob našou každodennou súčasťou.
Ak chceme niečo zmeniť, najdôležitejšie je, rozpoznať znaky manipulácie. Deti dostali do vienka spôsoby, ako dosiahnuť to, čo potrebujú a naopak vyhnúť sa tomu, čo nepotrebujú. Je to súčasťou ich prežitia. Vy by ste mali poznať, čo na vás stopercentne zaberá. Napríklad, ak je dieťa smutné, ľahšie mu vyhoviete, pretože máte pocit, že je vašou úlohou zabezpečovať, aby bolo stále šťastné. Spýtajte sa preto sami seba, či ho vhodne pripravíte na život, ak mu budete odkladať prekážky z cesty, len preto, aby bolo spokojné a usmiate. V prípade, že nie, pokojne mu povedzte: „Je mi ľúto, že si takto utrápený/á, ale aj tak cez víkend von nepôjdeš.“
Ďalšie bežné vety, ktoré deti využívajú, sú: „Nenávidím ťa!“, „To nie je fér!“, „Všetci naši môžu, len ja nie!“ Vtedy stačí udržať si svoju pozíciou a povedať: „Chápem, že sa hneváš, ale aj tak si musíš veci odložiť, resp. ísť do postele o desiatej.“
Dôležité je, vedieť, čo na vás zaberá. Niekedy je to, keď sa dieťa hrá na obeť, inokedy keď nechcete prísť o jeho lásku a snažíte sa udržať medzi vami mier za každých okolností. Inštinktívne mu dovolíte aj niečo, čo je namierené priamo proti vašim zásadám, len aby sa na vás nenahnevalo. Tým, že budete vedieť, ktorý spôsob na vás funguje, budete sa vedieť aj efektívnejšie brániť.
Hranice a obmedzenia majú význam
Stojte za svojimi hranicami. Nedovoľte, aby sa rozsypali pod náporom detských emócií. Vypočujte deti, venujte im pozornosť, ukážte, že vám na nich záleží, ale dodržte svoje pravidlá. Tým, že ich prevediete dobre premyslenými a efektívne stanovenými princípmi, pomôžete im v konečnom dôsledku viac, než ak by ste zabezpečovali, aby boli neustále spokojné.
Hovorte o tom, čo je problém. Nemá význam rozčuľovať sa nad tým, že dieťa ide za tým, čo chce. Naozaj by ste chceli, aby bolo iné? Buďte empatickí k jeho požiadavkám a túžbam, ale naučte ho, ako ich komunikovať efektívne, otvorene a úprimne. Napríklad v časoch pokoja môžete synovi povedať, aby jasne pomenoval, čo potrebuje. Dozviete sa napríklad: „Nedokážem vypnúť tablet okamžite. Môžeš ma najprv upozorniť a dať mi čas, ktorý potrebujem na ukončenie hier?“ „Myslím, že som už dosť veľká na to, aby si mi posunul/a večierku. Môžeme to spolu prebrať?“ Je to určite lepšie, než sa zakaždým dohadovať, prečo prišla dcéra zase neskoro domov. Keď dieťa povie svoju požiadavku, počúvajte. Venujte sa jej a porozmýšľajte nad ňou. Neznamená to, že musíte všetko súhlasne odkývať. Ale keď dieťa vie, že zvážite všetko, s čím za vami príde, nebude mať potrebu vymýšľať, ako dosiahnuť to, čo chce tak, aby ste na to neprišli.
Verte svojmu dieťaťu. Žiadne dieťa sa nenarodilo preto, aby svojich rodičov „dostalo“. Jeho cieľom nie je spraviť rodičom zo života peklo. Keď tomu totiž veríme, vidíme ich tak. Tým, že budete veriť v dieťa, uvidíte aj to dobré, čo v ňom je a dobré úmysly, ktorými sa riadi.
Naučte sa, ako zvládať svoje vlastné emócie a ako sa upokojiť, keď ste v strese. Vy ste pánom svojho emocionálneho života, vy ho riadite a máte pod kontrolou. Nepoddávajte sa manipulácii zo strany dieťaťa, len aby ste sa cítili pokojnejší. Ak dieťaťu ustúpite, lebo potrebujete, aby bolo stále šťastné, naučíte ho, že manipulácia je efektívna metóda a ono sa na nej stane závislým. Naučte sa preto tolerovať smútok, nespokojnosť a frustráciu svojich detí, aby sa to mohli naučiť aj ony. Tým, že uvidia, ako si dokážete zachovať pokoj, aj ony budú mať svoj život pod kontrolou a budú vedieť ako svoje požiadavky komunikovať efektívnejšie.
Deti nás prostredníctvom svojho správania žiadajú o to, aby sme ich viedli, aby sme im jasne stanovili hranice. Hoci to nahlas nepovedia, potrebujú pocit, že sa môžu o nás oprieť a my budeme pevne stáť. Áno, chcú to, čo od nás žiadajú, ale v hĺbke duše chcú, aby sme im nedovolili stať sa nepríjemnými manipulátormi, ktorých nebude mať nikto rád. Chcú, aby sme im pomohli naučiť sa, ako prijať obmedzenia v živote a ako sa vyrovnať s frustráciou z toho, že nie vždy dostaneme to, po čom túžime.
