Predstavte si, že prídete domov, je už neskoro, mali ste toho dnes veľa a zistíte, že dieťa nemá hotové úlohy – zase. Čo urobíte? Ešte pred tým, než sa dostanete k akcii, skúste si odpovedať na otázky: „Čia je to úloha? Moja alebo môjho dieťaťa? Kto by mal niesť zodpovednosť za to, že ju urobí?“ A potom spravte rozhodnutie. Hoci sa môže zdať bežné, malé a jedno z tisíc počas dňa, práve ním niečo zásadné dieťa naučíte.
Ako rodičia dnes často robíme pre svojich potomkov v mene lásky a ochrany množstvo vecí, ktoré za nás v ich veku nikto nerobil a nikomu by to ani nenapadlo. Rodičia sa nešli hádať do školy kvôli trojke z písomky, ani nás neodhlasovali z krúžkov, lebo sme sa pohnevali s kamarátmi, nenapadlo by ich upratovať nám hračky. Neriešili naše problémy a nemali potrebu zabávať nás a vymýšľať atraktívny program, keď sme mali voľno. Zdá sa, že dnes sme až príliš zaangažovaní v životoch našich drobcov. Problém je, že ak neočakávame, že deti prevezmú zodpovednosť za svoje povinnosti, počínajúc upratovaním hračiek a končiac školskými povinnosťami, navyše sa snažíme vyčistiť im cestičku, aby sa nezranili, neublížili si, robíme im medvediu službu. Učíme ich, že by sa mali vyhýbať svojej zodpovednosti a očakávať, že druhí sa o ne postarajú, hoci by to dokázali aj deti samotné. Ukazujeme im, že život je plný ťažkých problémov, ktoré sa nedajú zvládnuť vlastnými silami. Pritom máme v úmysle pravý opak, naučiť ich základné zručnosti na to, aby sa s ťažkosťami dokázali popasovať. Urobiť krok späť a vžiť sa do roly sprievodcu v detskom živote, namiesto riešiteľa, je náročné, ale je to jedna z najlepších vecí, ktoré môžeme pre deti urobiť, aby sme im pomohli vybudovať sociálne zručnosti, naučili ich ako riešiť problémy a niesť zodpovednosť.
V minulosti mali rodičia svoj život viac oddelený od toho detského. V ťažkých časoch deti až príliš skoro preberali zodpovednosti dospelých a pomáhali s domácnosťou i hospodárstvom. Rodičia, samozrejme, milovali svoje deti rovnako ako my dnes, ale vtedy sa viac prejavovali v kontexte rodinnej súdržnosti. Ako prichádzal pokrok a zlepšujúce sa životné podmienky, mnoho rodičov si mohlo dovoliť nechať deťom voľný čas užívať si po svojom. Deti mali veľa priateľov, súrodencov, susedov a ich rodičia mali svoje vlastné, „dospelácke“ životy. Rodičia boli síce výrazne prítomní v životoch svojich potomkov, ale v úzadí.
Dnes je situácia zase iná. Väčšina rodičov trávi s deťmi menej a menej času. Najmä kvôli pracovnej vyťaženosti chodíme domov neskoro a nevenujeme sa im tak, ako by sme si predstavovali. To v nás vyvoláva pocit viny. Vina zase vedie k preháňaniu. Uľaví sa nám, keď urobíme niečo za dieťa, napríklad umyjeme po večeri riad, upraceme mu izbu, niektorí z nás dokonca urobia aj úlohy do školy. A dieťa necháme sedieť za najnovšou hrou alebo chatovať so spolužiakmi. Tiež skĺzneme k tomu, že robíme za deti, keď sme unavení alebo pod časovým tlakom. Zdá sa jednoduchšie vykašľať sa na princípy a spraviť to sám. Spraviť si totiž čas na to, aby sme dieťa naučili, čo potrebujeme, podporili ho počas realizácie a stáli si za svojimi očakávaniami, to vyžaduje trpezlivosť, niečo, čo je ťažké v sebe nájsť po dlhom a únavnom pracovnom dni.
Čo sa stane, ak stále riešime veci za deti
Dieťa sa naučí ako sa vyhýbať nepríjemným záležitostiam, namiesto toho, aby sme ho naučili, ako ich zvládať. Navyše tým, že neustále vstupujeme do riešenia detských ťažkostí, dieťa sa naučí manipulovať druhých a nebrať zodpovednosť na svoje plecia. Jeho vlastné schopnosti sa nerozvinú a dieťa sa začne podceňovať. Ak sa nikdy nepostaví niečomu veľkému a náročnému, nebude sa vedieť vyrovnať s neúspechom, otriasť sa a znovu postaviť na nohy. Rodič, ktorý to celé ťahá sám, zostane vyčerpaný a unavený, s veľmi pochybným výchovným výsledkom. Áno, možno sú riady umyté a upratané rýchlo, ale čo sa dieťa naučilo?
Deti sa musia naučiť zvládať neúspech, nebudú mať vždy pri sebe niekoho, kto ich bude chrániť pred negatívnymi stránkami života a raz si budú musieť poradiť bez ochranných krídiel rodičov a postaviť sa samy za seba.
Problémy a ťažkosti sú príležitosťou na učenie a dospievanie. Je iste ťažké a mnohým rodičom to láme srdce, keď sa majú dívať na svojho milovaného potomka, ako sa nad niečím trápi. Prirodzene túžime do situácie zasiahnuť a ukončiť ju. Lenže práve v týchto momentoch je najdôležitejšie odstúpiť. Podporte svoje dieťa a umožnite mu spoznať, čoho je samo schopné. To, že sa naučíme zvládnuť výzvy, nám dodá ešte viac sily. Keď zasiahneme do prirodzeného procesu učenia sa, riskujeme, že negatívne ovplyvníme vývoj dieťaťa. Bránime mu, aby našlo odvahu na vyskúšanie nových vecí, hoci tieto sa mu nemusia vydariť podľa jeho predstáv. Každé dieťa sa najlepšie naučí tým, že vyrieši svoje problémy, stane sa silnejším a schopnejším jedincom a zodpovedným dospelým.
Sprevádzanie životom neznamená odstraňovanie prekážok
Tým, že sa skúsime vzdať pozície riešiteľa problémov a vymeníme ju za toho, kto podporí v hľadaní riešení, pomôžeme deťom naučiť sa, ako si poradiť pri úlohách, ktoré sa im nepáčia a ako si poradiť s problémami. Najdôležitejšie je vedieť, čo od detí môžete, vzhľadom na ich vek a schopnosti očakávať. Ak máte napríklad prváčika, ktorého druhým bytím je chaos a neporiadok, asi bude potrebovať pomoc, keď budete od neho požadovať, aby si upratal izbu. Pri upratovaní s ním, nie namiesto neho, ho môžete učiť jednotlivé kroky počas celého upratovania, čo je dôležité najmä pre menšie deti. Bez toho by asi ťažko zvládol sám poupratovať a s vašou pomocou sa naučí, čo všetko musí spraviť, aby bolo upratané. Prípadne, ak vaša dcéra nechce prečítať nič z povinného čítania, skúste jej ponúknuť pomoc, môžete si knihu prečítať aj vy, aby ste sa o nej mohli spolu rozprávať, zistiť, ako sa dcéra díva na jednotlivé kapitoly, čo sa jej páčilo, čo vám a čo napríklad vôbec. Takto jej ukážete, že čítanie môže byť príjemná skúsenosť a pomáhate jej utriediť si myšlienky bez toho, aby ste to robili za ňu. Tým, že fungujete ako pomocník, nie riešiteľ problémov, trávite čas s deťmi, pomáhate im rozvíjať schopnosti a budovať charakter. Pre obe strany je to pozitívny prínos.
Iste, nedá sa len tak úplne všetko vypustiť z rúk a nechať na dieťa. Ako rodičia musíme v prvom rade vždy zabezpečiť, aby boli deti v bezpečí a chránené a mali schopnosti na to, že dokážu zvládnuť výzvy, ktoré ich čakajú. Často preto musíme v prvom rade vedieť, akým spôsobom sa naše dieťa učí a akú formu podpory potrebuje. Tiež by sme mali dôverovať jeho schopnostiam.
Váš prístup by mal byť založený na konkrétnych potrebách vašich detí. Možno bude potrebné, aby ste sa niekoľkokrát dookola opakovali, kým dieťa skutočne pochopí, čo má byť výsledkom. Prípadne budete musieť nájsť kreatívne riešenia, napríklad využiť nálepky ako pochvaly a uznania. Alebo úlohy rozdrobiť na menšie, napríklad pri uprataní izby najprv odložiť hračky z koberca, potom zo stolíka, vzápätí uložiť do poličiek autíčka, do koša pašákov, atď. Je to náročné, ale stojí za vynaložené úsilie. Potrebujete veľa trpezlivosti, poznania a vedieť, že sledujete svoj cieľ – naučiť dieťa ako riešiť problémy a zvládať ťažkosti, ktoré nám život stavia do cesty a v konečnom dôsledku vychovať zodpovedného mladého človeka. Je to proces na celý život, zmení nás, i dieťa.
