Večerný rituál prebieha vždy rovnako. Otec povie, že je čas ísť spať a malá dcérka spustí hysterický krik. Mama na otca vyčítavo pozrie a dieťaťu povie: „Dobre, nemusíš ísť spinkať hneď. Stačí po rozprávke.“ Drobec sa zaškerí a odvetí: „Po ďalších dvoch rozprávkach!“ Rodičia unavene prikývnu a pomyslia si: „Čokoľvek, len nech je už ticho.“ Takýmto spôsobom dokáže dieťa poľahky dosiahnuť kedykoľvek čokoľvek. Prečo si drobci vynucujú pozornosť takto otravne? A prečo my rodičia tak jednoducho nátlaku podľahneme?
Jeden z kľúčových momentov pre rodičov je uvedomiť si, že takéto správanie je, z vývojového hľadiska úplne normálne. Mrnčanie, krik, plač a podobne, sú u troj až sedemročných detí úplne bežnou záležitosťou. Tak malé deti jednoducho nedokážu predniesť svoje túžby a potreby úctivo, s noblesou diplomata. Pre nich je najjednoduchší spôsob komunikácie upútanie pozornosti rodiča, čím hlasnejšie a častejšie, tým efektívnejšie. Deti túžia po pozornosti z mnohých dôvodov, sú unudené, hladné, unavené alebo len toho majú po celom dni v škôlke a škole vyše hlavy. Vy by ste sa však nemuseli sústrediť na to, čo bolo podnetom tento krát, ako skôr na vašu reakciu.
Čo robiť, keď dieťa volá po pozornosti?
Buďte empatickí. Iste, je veľmi náročné pokúšať sa o empatiu, keď vám vynervovaný potomok visí na nohe a nechce ísť do postieľky, ale ak si pripomeniete ich vývojové štádium, uvedomíte si, čoho reálne je a nie je schopný. Nemusíte úplne pochopiť správanie drobca, dôležité je vedieť, že vychádza z jeho nevyspelosti.
Dohodnite sa na výstražnom slove. Vysvetlite dieťaťu, ako vyzerá skutočný núdzový stav, kedy okamžite potrebuje vašu pozornosť a chvíľa, keď iba niečo chce. Vďaka tomu budete hneď vedieť, na čom ste a môžete z toho obaja vyťažiť. Sú situácie, kedy je vaša pozornosť veľmi vážnou požiadavkou, napríklad keď mladšia dcéra práve zabuchla za sebou dvere na ulicu alebo v kúpeľni začína voda pretekať cez vaňu von. Dieťa môže zakričať: „Červený signál!“, alebo niečo podobné a samo sa naučí rozlišovať medzi skutočne závažnou situáciou a túžbou po pozornosti.
Tiež pomôže, ak budete k dieťaťu otvorení a poviete mu, že mrnčaním a fňukaním nedosiahne to, čo chce. Radšej počkáte, kým sa upokojí a budete sa mu venovať až keď bude schopné hovoriť bez kriku.
Stanovte pravidlá. Je to jeden z najefektívnejších spôsobov, ako zastaviť nepríjemné správanie detí, ktoré len chcú vašu pozornosť. Povedzte dieťaťu, čo presne od neho očakávate. Dohodnite sa spolu na zásadách, ktoré budú vyhovovať obom stranám. Môžete ich nakresliť alebo napísať a nalepiť na stenu, aby vám papier pripomínal, ako to má fungovať. Napíšte, že nechcete nariekanie, krik, utekanie, keď má dieťa niečo spraviť. Ku každému pravidlu tiež uveďte dôsledok, napríklad, ak sa dieťa nebude chcieť ísť kúpať, zmešká večerníček. Počítajte s tým, že drobec zabudne, na čom ste sa dohodli a práve preto je dobré mať zoznam na viditeľnom mieste. Môžete na neho ukázať prstom, pripomenúť mu ho a potvrdiť svoje rozhodnutie.
Aj tu platí, podobne ako pri ďalších výchovných metódach, dodržiavať pravidlá dôsledne. Stojte za tým, na čom ste sa spolu dohodli, nedajte sa kvôli únave, frustrácii, vyčerpania dotlačiť do toho, že nad nezmyselnou požiadavkou dieťaťa mávnete rukou, len aby bolo ticho. Dieťa si pamätá každú situáciu, v ktorej ste to vzdali a ono dosiahlo svoje. Berie to ako cestu k úspechu, takže nabudúce pridá ešte väčšiu silu, viac energie, aby ste mu vyhoveli.
Nezabúdajte na to, že najlepšie, ako zabrániť tomu, aby dieťa vyžadovalo vašu pozornosť spôsobom, ktorý vám prekáža je, venovať mu pozornosť. To neznamená, že mu musíte vo všetkom vyhovieť, ale buďte s ním a naplno prítomní každý deň, užívajte si jeho spoločnosť aspoň chvíľu, bez toho, že budete odbiehať variť večeru, telefonovať alebo sa s ním hrať „duchom neprítomne“. Môžete mu čítať, rozprávať sa s ním počas večere, pomáhať mu s úlohami, uspávať ho. Ste limitovaní svojimi možnosťami, preto mu nesľubujte niečo, čo nemôžete dodržať a majte reálne predstavy o tom, koľko plnohodnotne stráveného času môžete spolu prežiť.
Čo by ste robiť nemali
V prvom rade kričať. Je ľahké, posunúť sa na úroveň drobca a na jeho krik reagovať rovnakým spôsobom, najmä, ak neprestáva, vy ste unavení a máte toho po celom dni akurát dosť. Ak cítite, že vybuchnete a situácia sa vám začína vymykať spod kontroly, radšej z nej odíďte. Upozornite dieťa, že začínate byť nervózni a potrebujete sa upokojiť, a preto sa na chvíľu vzdialite. Skúste ísť do druhej izby, zhlboka dýchať a až keď budete „nad vecou“, vráťte sa opäť k dieťaťu.
Nevyvolávajte v dieťati pocit viny. Je úplne normálne, že práca, vzťahy, rodina nás vyčerpáva a niekedy máme pocit, že je toho na nás až príliš veľa. Keď sa k tomu pridá hučiace dieťa, často sa s vypätím posledných síl držíme, aby sme nevybuchli. Lenže to, čo stresuje nás, nie je určené pre detské uši. Zdá sa tak jednoduché, vykričať všetko drobcom, či už nás nahneval sused, vytočil netrpezlivý šéf alebo sme sa pohádali s partnerom/partnerkou, nevyužívajte to ako dôvod k manipulácii dieťaťa do dobrého správania. Tým, že mu niečo tak závažné povieme, mu len pridáme stres a úzkosť. Iste, ak mu poviete: „Mal/a som dnes náročný deň, bolí ma hlava, takže prosím, prestaň mrnčať, lebo budem musieť odísť do inej izby,“ je v poriadku. Nie je nič zlé na tom, ak dieťa bude vedieť, že vám nie je najlepšie, ale ušetrite ho nepríjemných detailov.
Neprepadajte myšlienkam, že s vašim drobcom nie je niečo v poriadku. Rodičia si niekedy môžu myslieť, že výčiny dieťaťa sú dôsledkom závažnejšieho problému a prepadnú panike. Väčšina detí však v určitom období svojho života vystrája. Kľúčová je reakcia rodičov a ich vytrvalosť. Iste, situácia je iná, ak dieťa v rámci hysterickej scény ubližuje sebe alebo iným. Vtedy je na mieste vyhľadať odbornú pomoc.
Nemusíte plniť svojmu drobcovi všetky priania. Niekedy majú rodičia pocit, že ich dieťa sa nebude cítiť milované, ak mu nie sú stále k dispozícii a nereagujú pozitívne na jeho požiadavky. Lenže dieťa by sa malo naučiť aj to, že nedostane všetko a hneď, keď si zmyslí. Nikdy sa nenaučí trpezlivosti, toho, ako dôležité je počkať, túžiť po niečom, vedieť, že nie je stredom vesmíru. Inak totiž hrozí, že vychováme sebecké dieťa, ktoré si bude myslieť, že má na všetko nárok a tento samoľúby prístup sa s ním ponesie aj do budúcnosti.
Nevyberané spôsoby na upútanie rodičovskej pozornosti môžu byť otravné, rozčuľujúce a ťažko zvládnuteľné pre mnohých rodičov. Lenže, aj toto sú prejavy normálneho vývoja a ako také, jedného dňa pominú. S dostatkom pozornosti, lásky a pochopenia toho, aké sú vaše očakávania, vyrastie z kričiaceho tvrdohlavého drobca úžasný dospelý.
